Hra o láske a zmysle života

V komornom predstavení Posledné mesiace sa starnúci profesor prihovára sám sebe prostredníctvom myšlienok na svoju mŕtvu manželku. Používa ju ako akýsi filter svojho sveta, pretože si svoje už “odžil” a pred ním je jeho posledná cesta, cesta do ponziónu, pretože zlyháva komunikácia medzi ním a jeho synom. On sám bojuje s myšlienkou povedať či nepovedať o svojich pocitoch. Nie je to aj o nás, keď sa pozeráme sami na seba v sebe samom? Autor sám je súčasný, teda vie čo píše, pretože sa aj sám neraz nachádza pred akousi bariérou, medzi ním a inými ľuďmi .Ako komunikujú deti a ich rodičia, priatelia, manželia…Toto všetko možno čítať v predstavení na Malej scéne. Herci: František Kovár, Lucia Lapišáková a Přemysl Boublík zohrali jeden úžasný koncert osobností. Stoicky pokojný človek František Kovár dokázal tak krásne lavírovať medzi pocitmi osamelosti, zamilovanosti, uštipačnosti, až hnevu. On sám je zo staronového priestoru nadšený, pretože ho prirovnáva k “domovu svojho detstva, do ktorého sa vracia”, ako on sám hovorí. Mladý Přemysl dokázal svoj neodmysliteľný pokoj v hlase nahradiť nervozitou z pocitu, že ako nevďačný syn” odvrhol svojho otca a necháva ho naposas domovu dôchodcov. Samotná komunikácia otca a syna je akýmsi “divadielkom” medzi dvomi ľuďmi, ktorí sú úplne niekde inde, než sa tvária. Tak otec, ako aj syn používajú jeden pred druhým akúsi zásterku a ani jeden nehovorí úprimne, ale pod tlakom kohosi iného. Lucia Lapišáková ako zosnulá manželka, sen stárnuceho profesora zahrala s Ferkom Kovárom pekný zamilovaný koncertík so súzvukom duší, prítomnosti a minulosti. Nik však nikdy nedokázal synovi povedať pravdu o jeho osvojení, za čím je skutočne rodičovská láska, napriek jeho nevďaku voči svojmu otcovi. Samotný príbeh chytí za srdce a jeho spracovanie režisérom Miroslavom Košickým a dramaturgičkou Janou Liptákovou, ktorá ešte aj počas generálky dolaďovala kozmetické chybičky krásy, nielen zaujme, ale aj donúti diváka rozmýšľať nad zmyslom svojho života. A, vôbec, o jeho význame, pretože ocitnúť sa na generálke s ľuďmi staršieho veku, ktorých sa to týka priam bytostne, prináša človeku skoro až nadhľad nad jeho neraz “banálnymi” problémami, ktoré sa dajú riešiť, pretože práve tí starčekovia a starenky často prežívajú svoje posledné dni zabudnutí napriek tomu, že dali život neraz až piatim deťom.

Jana Jurkovičová, Foto: © Zdenko Hanout