Hľadám lásku@súrne.sk

Myslím, že moja kamarátka Iveta je v koncoch... Už naozaj neviem, ako by som jej pomohla. Má 35 rokov a je slobodná učiteľka, rozumej, stará dievka. Poznáme sa od vysokej školy a za tie roky sme toho spolu zažili veľa. Ja som sa vydala a porodila dcéru. Iveta nič... Vlastne, krátko po sebe mala dvoch chlapov, ale potom dlho, dlho nič. Najhoršie sú posledné tri roky... Je s nervami už úplne v koncoch. Nech robí, čo robí - žiaden poriadny chlap nablízku.

Občas som už o ňu mala aj strach. Raz, z  jedného dňa na druhý, radikálne zmenila svoj šatník. Nakúpila si oblečenie o číslo menšie. Krátke sukne, obtiahnuté tričká - vyzerá teraz úplne ako pubertiačky, ktoré učí. Som z nej nešťastná.
Minule sa vybrala s kolegyňou na diskotéku. Prišla nadránom, opitá... Jej byt je nad naším, takže jej buchotanie zobudilo nielen mňa, ale i muža a našu malú Dorotku. Keď som k nej poobede zašla, našla som ju nad šálkou kávy urevanú. „Zdeni, ja chcem chlapa! Prečo musím byť stále sama? Čo som komu urobila?“ Tušila som, že sa v noci asi objavil nejaký „pán úžasný“, ale nič z toho nebolo. O týždeň sa situácia zopakovala.
Iveta mala suché a mokré obdobia. Tie mokré preplakala a žalostila sama nad sebou. Počas suchých dní to vyzeralo rôzne. Jeden deň premlčala, druhý nadávala na každého muža alebo aspoň na všetko, čo sa na mužov podobá. Na tretí deň zo zúfalstva čítala všetky zoznamovacie inzeráty. Ak by som ju nepoznala a nevidela, čo stvára, neverila by som, čo dokáže jedna nešťastná žena.
Pred mesiacom však nastal náhly zlom. Iva sa u mňa celý týždeň neukázala a aj v jej byte bolo podozrivo ticho. Nestalo sa jej niečo? Neleží bezvládna na zemi? V sobotu popoludní mi to už nedalo a zaklopala som na jej dvere. Otvorila mi až na tretie zabúchanie. V byte ako po bombardovaní....
„Čo sa to s tebou deje? Si chorá?“ vychŕlila som na ňu množstvo otázok. „Nič sa nedeje. Som v poriadku, ale musím ti niečo ukázať. Poď!“ Vtiahla ma do obývačky. V jej strede trónil na stole nový počítač, tlačiareň a okolo hŕba popísaných papierov.
„Neboj sa, nepreskočilo mi a nezačala som zasa ani študovať. Iba si už konečne systematicky hľadám muža!“ S vypleštenými očami som na ňu hľadela a nechápala. Iveta nedbala na otázniky v mojich očiach a pokračovala: „Je to úplne jednoduché. Pozri, v dnešnom svete už poriadneho chlapa normálne nespoznáš. Všetci, ktorí vyhovujú mojim požiadavkám, sedia cez deň za počítačmi v robote a po večeroch na nich doma hrajú hry či pozerajú filmy. Sú majetní, inteligentní, možno aj zábavní, ale sami, pretože sú leniví zdvihnúť sa a hľadať ženy ako ja. Tak im treba trocha pomôcť! Pozri, toto sú e-maily od Janka - 30-ročný programátor, športový typ z Trnavy - celkom ujde. Toto je zasa 36-ročný Mišo, síce rozvedený, ale píše tak sladko. Ale asi ho nechám plávať... No toto musíš vidieť - 33-ročný Juraj (vôbec mi neprekáža, že je mladší). Perfektne vyzerá na fotke a predstav si, podniká a má nový dom!“ Už som nevládala počúvať ten vodopád slov. Pomaly som si sadla a zbierala myšlienky, ktorými by som zaslepenú Ivetu vrátila do reálneho života. Zbytočne. Prešli tri týždne. Iva si naďalej žije vo svojom virtuálnom svete. Chatuje, píše        e-maily, občas vyrazí na nejaké rande. Chúďatá chlapi, keby tí tušili, že všetko, čo napíšu, podlieha jej rozborom, zhŕňaniu plusov a mínusov - normálna psychoanalýza. Sú v jej rukách ako pokusné myšky. No ona nevie, že aj ona je pre nich tiež len takou chvíľkovou hračkou...
Úplne som sa vzdala. Z celého srdca jej želám, aby sa stal zázrak a aby našla svojho vysnívaného. Ale skôr si myslím, že ju o pár dní budem mať zasa urevanú u mňa v kuchyni.
Zdena z Považskej Bystrice