Hitler: Mali sme ísť do vojny v roku 1938...

„Tento román je vyvrcholením mojej fascinácie Mníchovskou dohodou,“ tvrdí Robert Harris. Dlhé roky si robil výskum, v Mníchove mu pomáhali priatelia, navštívil mnohé budovy, dokonca Hitlerov bývalý apartmán, kde teraz sídli policajné veliteľstvo.

Stávka je vysoká. Koho zradíte? Priateľov, rodinu, vlasť alebo svedomie?

September 1938.
Hitler sa rozhodol začať vojnu. Chamberlain zúfalo túži udržať mier. O tejto otázke sa rozhodne v meste, čo sa navždy zapíše do dejín vďaka dohode, ktorá nielenže viedla k rozkladu demokratického Československa, ale aj otvorila dvere Hitlerovým politickým ambíciám v Európe.

Zatiaľ čo Chamberlainovo lietadlo letí ponad Lamanšský prieliv a Hitlerov vlak uháňa na juh od Berlína, do Mníchova cestujú Hugh Legat, jeden z Chamberlainových osobných tajomníkov, a Paul Hartman, nemecký diplomat a člen protihitlerovského odboja.
Tí dvaja boli kedysi dobrými priateľmi a teraz, keď je budúcnosť Európy na vážkach, sa ich cesty znova pretnú.

Robert Harris je majster historických trilerov. Po bestselleroch ako Konkláve, Enigma, Diktátor, Dôstojník a špión, či trilógii Impérium si teraz vychutnajte novinku Mníchov. Brilantný špionážny triler, ktorý dokazuje Harrisovu šikovnosť pri narábaní s historickými faktami, ktoré dokáže vpliesť do pútavého príbehu. Jeho portrét Adolfa Hitlera ako lenivého, vulgárneho a zúrivého chlapíka je úžasný.

„Mali sme ísť do vojny v roku 1938...
September 1938 bol ideálny dátum.“
Adolf Hitler vo februári 1945

Začítajte sa do novinky Mníchov:

Len čo führer vyšiel z miestnosti, všetci Nemci šli rýchlo za ním. Hatmann kráčal s Keitelom. Vykročili po chodbe a odbočili doprava. Nebol si istý, čo má robiť. Uvedomoval si, že Sauer je rovno pred ním v skupine s Ribbentropom. Prechádzali dlhou galériou, dôstojníci SS sa stavali do pozoru a heilovali, keď okolo nich prechádzal Hitler. Pri vchode do svojej pracovne zastal. Pôsobilo to komicky – ako dopravná zápcha. Na tvári sa mu zračila netrpezlivosť.
„Tu sa porozprávame,“ povedal Ribbentropovi tvrdo. „Vodcovia a iba jeden poradca.“ Modrými očami blúdil po svojej suite. Hartmann stál kúsok od neho, cítil, ako ho chvíľu skúma. Potom prešiel ďalej, ale vrátil sa k nemu. „Potrebujem si požičať hodinky. Dajte mi svoje, prosím.“ A nastavil ruku.
Hartmann naňho civel, na chvíľu akoby skamenel.
Hitler sa obrátil k ostatným. „Myslí si, že mu ich nevrátim!“ Muži zaburácali smiechom.
„Áno, mein Führer.“ Hartmann kľavými prstami odopol hodinky a podal mu ich. Hitler len kývol hlavou.
„Dobre. Tak teda poďme na to.“
Vošiel do pracovne. Ribbentrop za ním. Schmidt sa vo dverách obrátil. „Hartmann, mohli by ste oznámiť ostatným, že sme pripravení začať?“
Hartmann vykročil na recepciu. Pošúchal si bledú pokožku na ľavom zápästí, kde posledných osem rokov nosil hodinky vo dne v noci. Cítil sa bez nich čudne. A teraz ich má ten chlap. Pripadal si nebezpečne odosobnený od toho, čo sa deje, akoby blúdil v sne. Pri bufetovom stole sa Chamberlain znova rozprával s Mussolinim. Keď sa k nim Hartmann blížil, zachytil slová: „... dobrá rybačka...“ Mussolini zdvorilo prikyvoval, očividne sa nudil.
Hartmann sa im prihovoril po anglicky: „Prepáčte, že ruším, vaše excelencie, führer by vás rád pozval do svojej pracovne, aby sa začali rozhovory. Navrhuje vodcov a iba jedného poradcu.“
Mussolini sa poobzeral po Cianovi, zbadal ho, luskol prstami. Ciano okamžite pribehol. Chamberlain zakričal na Wilsona: „Horace, ideme dnu.“
Daladier ich pozoroval, uprel na Hartmanna melancholický pohľad.
„Nous commençons?“ Stál so skupinou francúzskych predstaviteľov. Hartmann spoznal veľvyslanca Françoisa-Ponceta. Daladier sa zamračene poobzeral dookola. „Où est Alexis?“ Nikto nevedel. François-Poncet sa ponúkol, že ho pohľadá. „Peut-être qu’il est en bas.“ Náhlivo odišiel. Daladier pozrel na Hartmanna a pokrčil plecami. Niekedy človek stratí hlavu francúzskej diplomacie – čo má robiť?
„Myslím, že by sme nemali herr Hitlera nechať čakať,“ nadhodil Chamberlain a vykročil k dverám. Po chvíli váhania ho francúzska i talianska delegácia nasledovali. Na chodbe zastal. „Ktorým smerom?“ spýtal sa Hartmanna.
„Nasledujte ma, prosím, vaša excelencia.“
Viedol ich po dlhej galérii, kde postávali Nemci a pozorovali, čo sa deje. V oblekoch pokrčených po dlhej ceste Briti aj Francúzi pôsobili v porovnaní s uniformami dôstojníkov SS a talianskych fašistov dosť fádne. Chýbala im mužnosť, elegancia, už na pohľad strácali prevahu.
Pri vchode do führerovej pracovne Hartmann odstúpil bokom a pustil ich dnu: najprv Chamberlaina, potom Mussoliniho a Daladiera, nakoniec Ciana a Wilsona. Šéf francúzskej diplomacie Léger stále chýbal. Hartmann zaváhal, potom vošiel dnu. Miestnosť bola rozľahlá, zdala sa mu pánska, steny obložené tmavým drevom – boli tam aj obrovský glóbus a knižnice až po strop, na jednom konci pracovný stôl. Ďalší mohutný stôl sa vynímal v strede. Na druhej strane, v polkruhu okolo tehlového a kamenného kozuba, boli rozostavené prútené kreslá a pohovka. Nad komínom visel Bismarckov portrét.
Hitler už sedel v kresle celkom vľavo, Schmidt vedľa neho. Rukou naznačil hosťom, aby si posadali, kde sa im páči. To gesto pôsobilo ľahostajne, akoby mu to bolo jedno. Chamberlain sa usadil do kresla rovno pri führerovi, Wilson napravo od neho. Taliani zabrali pohovku oproti kozubu. Zvyšok skupiny tvorili Ribbentrop a Daladier, nechali aj voľné miesto pre Légera.
Keď sa Hartmann sklonil k Ribbentropovi, aby mu čosi ticho povedal, všimol si, že jeho hodinky ležia na stolíku rovno pred Hitlerom.
„Prepáčte, herr minister, ale monsieur Léger tu ešte nie je.“
Hitler ho zrejme počul a netrpezlivo sa zahniezdil. Len mávol rukou.
„Začneme aj bez neho. Môže sa k nám pridať neskôr.“
„Nemôžem začať bez neho. Léger pozná všetky detaily. Ja o tom nič neviem,“ namietol Daladier.
Chamberlain vzdychol, prekrížil si ruky. Schmidt preložil jeho slová do nemčiny. Hitler sa zrazu predklonil a vzal do ruky Hartmannove hodinky. Chvíľu ich ostentatívne skúmal. „Keitel!“ Generál čakal pri dverách, teraz náhlivo priskočil. Hitler mu čosi zašepkal do ucha. Keitel prikývol a vyšiel z miestnosti. Ostatní hľadeli na Hitlera, nevedeli, čo sa deje.
„Choďte ho pohľadať,“ povedal Ribbentrop Hartmannovi.
Hartmann vyšiel na chodbu – Léger sa práve vynoril. Drobný muž v čiernom obleku s čiernymi fúzikmi a vlasmi na čele narastenými do špica bol celý červený, čo sa tak náhlil. Vyzeral ako figúrka na svadobnej torte. Ospravedlňoval sa.
„Mille excuses, mille excuses...“
Vbehol do führerovej pracovne.
Hartmann zazrel štyroch pohlavárov a ich poradcov spolu so Schmidtom, sedeli nehybne ako postavy na fotografii, potom stráž SS zatvorila dvere.

Milan Buno, literárny publicista