História Sedlíc sa píše od roku 1329,obec je známa pre Dunitovú skalku

Sedlice 30. novembra (TASR) – Od čias, keď sa v sedle na južných svahoch Šarišskej vrchoviny usadili prví ľudia, živili sa predovšetkým prácou na poli a v lese. Túto skutočnosť dokumentuje aj erb obce Sedlice (okres Prešov), zobrazujúci postavu muža v modrom poli, ktorý drží v rukách sekeru a drevorubačskú pílu.


Podľa historických záznamov prvá písomná zmienka o tejto obci, vzdialenej 25 kilometrov od Prešova, pochádza z roku 1329, ale slovanské usadlosti v uvedenej lokalite existovali vraj už pred 11. storočím. Niektoré pramene informujú, že názov obce mohol pravdepodobne vzniknúť od slova sedlo, v ktorom dedina ležala, alebo od slova sídlo.

Starosta obce Imrich Krajňák uviedol, že ich dedina bola zrejme najstaršou v povodí potoka Sopotnica. Sedličania boli oddávna známi kolári, stolári, drevorubači a roľníci. V roku 1787 tam stálo 81 domov a v nich žilo 617 obyvateľov. O 40 rokov neskôr sa počet domov zvýšil na 101 a žilo v nich 759 ľudí.

"Za jeden z významných medzníkov považujeme aj založenie Hasičskej jednoty v roku 1924, ktorej tradície sa nám darí dosiaľ udržiavať prostredníctvom dobrovoľného hasičského zboru. V roku 1947 sme tu mali obecný rozhlas a dedinské kino. Zvláštnosťou bolo aj otvorenie dedinského kúpaliska v strede obce," vysvetlil starosta.

Dnes majú Sedlice 1018 obyvateľov a v obci je plne vybavená infraštruktúra. Základnú školu navštevuje vyše 160 žiakov, je tam materská škola, kinosála s javiskom, hasičská stanica, zdravotné stredisko, obchody, služby a pošta.

Čo sa týka cirkevného života, väčšina obyvateľstva sú rímskokatolíci, ktorí sa stretávajú na bohoslužbách v Kostole Premenenia Pána. Ten bol zrekonštruovaný v roku 2001 a dominuje pekne upravenému areálu. V ňom sa nachádzajú na kameni umiestnené dosky s Desatoro božími prikázaniami.

Kultúrne tradície udržiava predovšetkým FS Sedličan a jeho mládežnícka základňa. Obec myslí aj na rekreačné vyžitie. Okrem športovísk postavili aj tri detské ihriská s vkusnými drevenými prvkami.

Sedlice nadviazali partnerské vzťahy s rovnomennou českou dedinou Sedlice, v Srbsku je ich partnerskou obcou Ďurdjov s asi 5000 obyvateľmi, kde žije značná slovenská menšina.

Ľudia zo Sedlíc pracujú v neďalekom Prešove, ale aj v drevárskej firme, poľnohospodárskom družstve či dvoch kameňolomoch. Tie vraj dodávajú kameň na výstavbu slovenských ciest, ale vozí sa aj do Poľska.

Turistov stále viac láka jedinečný prírodný úkaz Dunitová skalka

Jedným z najobľúbenejších miest obyvateľov Sedlíc, okres Prešov, je prírodná rezervácia Dunitová skalka. Sopečné sily tu na južných svahoch Šarišskej vrchoviny pred mnohými rokmi vytvorili jedinečný útvar, ktorý dnes láka turistov - laikov i odborníkov.

Prírodná rezervácia bola vyhlásená v roku 1964 na rozlohe necelého pol hektára a patrí medzi najstaršie maloplošné chránené územia Prešovského kraja. Lokalita je ľahko pozorovateľná priamo z obce a prístup k nej nie je náročný, takže sa sem môžu dostať i starší ľudia a aj rodičia s malými deťmi.

"Prírodná rezervácia predstavuje malý ostrovček vyvrelej horniny – dunitu, ktorý vznikol sopečnou činnosťou zhruba pred 60 miliónmi rokov. Je to hornina tmavej farby, ktorá môže pripomínať napríklad uhlie. Na Slovensku je málo takýchto útvarov," vysvetľuje Sedličan Peter Hrušecký, ktorý je zároveň pracovníkom regionálneho centra Štátnej ochrany prírody (ŠOP)v Prešove.

Zdôraznil, že na tomto skalnatom útvare rastú vzácne a ohrozené rastliny, pripomínajúce paprade. Konkrétne ide o slezinník nepravý a slezinník klinovolistý. Obe tieto rastliny v tomto prostredí dlhodobo sledujú botanici. "Slezinník nepravý je dokonca evidovaný ako druh európskeho významu a z toho dôvodu ŠOP pristúpila k tomu a zaradila túto lokalitu do národného zoznamu chránených území európskeho významu," dodáva Hrušecký.

Konštatoval, že neďaleko tejto skaly sa nachádza ďalšie územie, kde sa vyskytujú podobné, ale menšie útvary, sú však menej viditeľné. Keďže turistika do tejto oblasti bola živelná a ťažko bolo chrániť toto územie, obec v spolupráci so Štátnou ochranou prírody sa rozhodli vybudovať v lokalite náučný chodník. Ten má vyše dva kilometre a na jednej strane má informovať o vzácnom území a rovnako upozorniť návštevníkov, ako sa majú ľudia správať v štvrtom stupni ochrany.

"Vznikol krátky náučný chodník s ôsmimi zastávkami, na ktorom sa návštevníci dozvedia základné informácie o obci, o chránenom území, sieti území Natura 2000. Chodník ich privádza k samotnej skale, na tabuli sú zobrazené významné druhy rastlín a môže ich tam vidieť," doplnil Hrušecký.

Obec spolu s ochrancami prírody v rámci projektu presadili výnimku a vznikol tu altánok s vybetónovaným bezpečným ohniskom. Pri živelnej turistike totiž ľudia často zakladali ohne na rôznych miestach a hrozilo, že sa rozšíri aj na vzácne porasty.

Na toto miesto často prichádzajú aj sedlickí žiaci, ktorí sú organizovaní v turistickom krúžku. "Radi chodíme do prírody, v krúžku je nás okolo 20 a v tejto lokalite sme boli už veľakrát. Okrem toho cez našu dedinu prechádza aj veľký turistický chodník, ktorý vznikol v mikroregióne Čierna Hora," uzavrel 14-ročný turista Michal Mačišák.

Nezmazateľnú stopu na rozvoji kultúry zanechal v obci Metod Kaľavský

Ak sa v obci Sedlice, okres Prešov, spomenie kultúra, história, vzdelanie či ľudové tradície, neodmysliteľne si ich ľudia spájajú s svojím rodákom Metodom Kaľavským. Vo svojich spomienkach píše, ako sa Sedlice rozvíjali, ako vznikal folklórny súbor, škola, obecné kúpalisko, ale i to, ako ľudia reagovali na vysielanie obecného rozhlasu či premietanie v kine. Zbieral príhody z rozprávaní starých Sedličanov, takže aj dnes vieme, prečo sa v dedine mládenci bili a kde chodievali strašidlá.

Životným cieľom tohto etnografa, folkloristu, učiteľa a zanieteného matičiara, ktorý sa tu narodil v roku 1924, sa stalo kultúrne pozdvihnutie rodnej obce. Niekoľko rokov pôsobil v tamojšej škole ako učiteľ a riaditeľ, pracoval v Združení katolíckej mládeže a Ochotníckom divadelnom krúžku Poľana. Nakoniec musel okres opustiť, pretože nechcel zakladať roľnícke družstvo.

Vzhľadom na to, že Kaľavský verejne odsúdil vpád sovietskych vojsk v roku 1968, totalitná garnitúra mu neumožnila učiť a pracoval ako robotník vo Východoslovenských železiarňach. Napriek tomu sa stále vracal do rodných Sedlíc a snažil sa zachytiť múdrosti starých a mladých viedol k udržiavaniu tradícií.

Kaľavský je autorom scenára filmu o šarišských Vianociach, ktorý vyrobila a vysielala Československá televízia pod názvom Slamená krása. Život v rodnom kraji zachytáva jeho kniha Kamenistá cesta. "Vo svojej knihe napríklad píše, ako sa kedysi pred sto rokmi ľudia u nás zabávali i pobili. Spomína tanec, takzvanú prebačenu, ktorú dal zahrať na zábave mládenec z inej dediny, keď tancoval s dievčaťom nášho mládenca. Vtedy mohol očakávať, že sa strhne riadna bitka," vysvetlil starosta obce Imrich Krajňák.

Dodal, že o bitkároch hovorí aj stará chválenkárska pesnička. Spieval si ju bitkár Mišo zo Sedlíc, ktorý vraj zhodil z mosta do vody dvoch maďarských žandárov. Kaľavský zozbieral od starých ľudí zaujímavé príbehy a aj tie našli miesto v jeho knihe. Píše sa v nich o strašidlách.

Folkloristka Irena Veverková vysvetľuje, že ľudia si rozprávali o veľkom psovi, ktorý strašil za dedinou. Spomínali ženu zahalenú v bielom, ktorá sa vznášala nad zemou a kde zastala, tak v tom dome sa stalo nešťastie. "Napríklad, ako je ľubovecký háj, tam vraj boli nejaké svetielka, ktoré boli akoby bludičky. Hovorilo sa, že vábia ľudí. Nakoniec sa zistilo, že tam bol únik nejakého plynu," doplnila folkloristka.

Podobný nevysvetliteľný jav vraj zažili v roku 1949. Kaľavský, vtedajší riaditeľ školy, vo svojej knihe píše, že vtedy v noci sprevádzkovali obecný rozhlas a ráno ho odskúšali. Chlapi zo susedných Kvačian večer v krčme rozprávali, že keď ráno kosili lúku počuli z neba spev archanjelov a cherubínov. Riaditeľovi školy neverili, že ide o nový rozhlas. Pochopili až vtedy, keď ich postavil na križovatku a pustil im tú istú pesničku z ampliónu. Kaľavský spomína vo svojej knihe veľa veselých i smutných príbehov.

"Tento náš významný rodák zomrel v roku 2011 v Bardejove. Výraznou mierou prispel k rozvoju našej obce a myslím, že sa nezmazateľne zapísal do jej histórie. V najbližšom čase má vyjsť takmer 300-stranová publikácia o Sedliciach a jedna kapitola bude venovaná jeho dielu," konštatoval starosta.

Miestne tradície pomáha uchovávať Folklórny súbor Sedličan

Miestne tradície, ktoré sa oddávna spájajú so životom obce Sedlice, ale aj celým okolitým krajom, sa darí udržiavať prostredníctvom Folklórneho súboru Sedličan. Súbor je organizovaný po hlavičkou Matice Slovenskej.

Jeho základy v roku 1983 položil významný rodák z tejto obce, zanietený zberateľ ľudových tradícií, propagátor slovenského folklóru Metod Kaľavský. Vo svojich spomienkach uvádza, že keď prichádzal do svojej rodnej dediny z Košíc, často stretal unudených mládencov. To ho inšpirovalo, aby pre mladých vytvoril niečo, čo by udržalo tradície a umožnilo zmysluplne mládeži tráviť voľný čas. Tak vznikol prvý súbor Sedličan, ktorý sa tešil veľkej obľube.

Neskôr sa súbor na niekoľko rokov odmlčal, napriek tomu, že v Sedliciach bola veľmi silná základňa a bolo zozbierané množstvo hudobného a tanečného materiálu z tohto regiónu. Činnosť FS Sedličan sa obnovila v roku 2003 a jeho vedúcim je dnes František Joščák, ktorý v ňom aj kedysi účinkoval.

Súbor má momentálne 25 členov, z toho sú väčšinou mladí. V jeho repertoári sú spevy, tance, párové tance a samozrejme ľudové folkloristické pásma, hudobný sprievod tvoria dve heligónky. Dôležité však je, že má aj mládežnícku základňu v podobe detského folklórneho súboru, ktorý pracuje pri tamojšom centre voľného času.

"Snažíme sa dávať do popredia spevy a tance, ktoré boli v Sedliciach. Trošku sme odbočili aj k tomu Šarišu, lebo u nás sa niekedy spievalo smutne, to bolo asi tým, že tu bola ťažká robota, ľudia pracovali v lesoch, na poliach," vysvetľuje vedúci FS.

Súbor od svojho vzniku absolvoval desiatky vystúpení doma, ale i v Čechách, Poľsku, Srbsku a Maďarsku. Niekoľkokrát sa úspešne prezentoval na televíznej obrazovke i rozhlasovom éteri, pred dvomi rokmi vyšiel CD nosič. "Dobrou tradíciou je stavanie mája, zobrali si to na starosť chlapci, spoločne ideme s harmonikou do stredu obce, kde sa ten máj postaví, zatancuje a zaspieva sa. Pravdaže, máje sa stavajú aj pred domy, kde majú dievku," doplnil Joščák.

Tradície sa zachovali ešte aj na svadbách, kde býva zvykom takzvané "čepčenie" a mládenecká rozlúčka so slobodou "parobkový tanec". Už desať rokov sa chodí s muzikou a v krojoch v Sedliciach oblievať. Folkloristka Irena Veverková konštatovala, že najtypickejšími pre Sedlice sú chorovodové jarné hry a tance, ale aj rozlúčka so zimnou, takzvané "pálenie šmertky". Tradičná je aj Betlehemská hra alebo oznamovanie dobrej noviny počas Vianoc. Významnou zberateľkou ľudových tradícií a piesní z okolia Sedlíc bola rodáčka z tejto dediny Mária Makarová.




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR