História šarišskej obce Podhorany siaha až do 12. storočia

Podhorany 6. februára (TASR) – História šarišskej obce Podhorany siaha až do 12. storočia, kedy ju údajne založili hraničiari. V dokumentoch sa prvýkrát spomína v roku 1283, usadlosť vtedy daroval panovník hájnikom kráľovských lesov. Od svojho vzniku mala dedina mnoho názvov. Volali ju Asguth, Hasbuth, od roku 1927 Hažgut, dnešné pomenovanie má od roku 1948.


V súvislosti s touto obcou pod kopcom Haľagoš v doline Dlhého potoka sa v jej histórii spomínajú dve staré šľachtické rodiny. Miestnym obyvateľom pripomínajú tamojších zemepánov už len rodinné hrobky Körtvélyessyovcov a Bothovcov.

Starí ľudia v Podhoranoch si spomínajú hlavne na Bothovcov, ktorí ešte v prvej polovici 20. storočia vlastnili pozemky okolo Podhorian. Z rozprávania svojich starých rodičov sa o nich niečo dozvedel aj Jozef Maťaš.

„Pôvod mali maďarský a boli kalvínskeho vyznania a to vidno aj na rodinnej hrobke, kde majú erb a symbol kalvínov. V našej obci údajne na svojich majetkoch zamestnávali tri štvrtiny obyvateľstva,“ hovorí Maťaš.

Jeho starí rodičia u Bothovcov robili. Dedo bol osobným šoférom, pretože majiteľ mal auto. Babka pracovala u správcu, ktorý sa staral o veľkostatkárove majetky.

Kúria Bothovcov sa nachádzala v strede dediny, bola však niekoľkokrát prestavaná, takže dnes zvonku nepripomína panské sídlo. V objekte sa nachádza obecný úrad.

„Hovorilo sa, že to neboli zlí ľudia. Prácu dedinčanom dali a poplatili toľko, koľko sa dohodli. O svojich zamestnancov sa vraj starali,“ dodáva Maťaš.

Začiatkom 70. rokov bol jeden z potomkov šľachtickej rodiny na návšteve v Podhoranoch. Maťašovho deda dokonca našiel v susednej dedine, lebo tam pracoval. Druhýkrát sa bývalému zamestnancovi ohlásil začiatkom marca v roku 1987, že by ich rád navštívil.

„Napísal im, že zaplatil opravu rodinnej krypty a poprosil deda, aby mu na to dohliadol. V liste im poslal na prilepšenie 25 dolárov,“ povedal Maťaš.



S pozostalými tohto šľachtického rodu je v spojení aj vedenie obce. Starosta Richard Bechera verí, že v najbližšom období sa im podarí s rodinou dohodnúť a pustiť sa do generálnej opravy hrobky, ktorá je síce majetkom rodiny, ale aj súčasťou histórie Podhorian.

U gazdu Hirkalu dávali k pláci aj chlieb s maslom a medom

Z takmer desiatky objektov, ktoré patrili k hospodárstvu niekdajšieho gazdu Jána Hirkalu z Podhorian, okres Prešov, sa zachoval asi len jeden objekt. Jeho pravnuk Alexander Hirkala je dnes už dôchodca a rád sa zastaví pri starej sýpke, ktorá patrila pradedovi.

„Všetko už časom zaniklo, len tento sypanec ešte stojí a pod ním bola pivnica. Tu pradedo ukladal obilie a skladoval zeleninu. Prišiel sem za robotou a stal sa váženým gazdom. Dôležité však je, že to bol pracovitý a šikovný človek,“ vysvetľuje dôchodca.

Ján Hirkala prišiel robiť k tamojšiemu veľkostatkárovi Bothovi, ktorý vlastnil role a lesy v okolí celých Podhorian. Postupne sa však vypracoval a začal odkupovať od majiteľa pozemky. Na nich potom staval hospodárske budovy.

Ľudia, ktorí si ho ešte pamätali, rozprávali, že za prácu dostali 25 korún a k tomu na olovrant chlieb s maslom a veľmi dobrým medom. Ten mu dávali včely, ktoré choval vo veľkých drevených úľoch. Mali veľkosť i podobu človeka.

„Tie úle sa vraj neuveriteľne podobali na môjho pradeda. Hovorí sa, že nejaký chlap išiel za šera s kravkami a ako sa patrí pozdravil Pochválený buď Ježiš Kristus. Veľmi sa vraj preľakol, keď sa mu gazda zrazu objavil za chrbtom, dovtedy nevedel, že sa rozpráva s úľom,“ hovorí so smiechom dôchodca.

Jeho pradedo vraj rád pracoval s drevom a vedel si všetko vyrobiť sám. Nešlo však iba o jednoduché veci, ale aj o zložitejšie zariadenia, ktoré mu pomáhali pri práci. V dedine si ešte spomínajú na to, ako fungovalo jeho mlynské koleso.

„Veľké hospodárstvo sa nezaobišlo bez opráv a vtedy to nebolo tak, že si zavoláte do servisu. Mal dielňu, kováčsku vyhňu, ručnú vŕtačku na železo a všetko, čo bolo treba na vtedajší život na veľkom gazdovstve,“ hovorí Hirkala.

Veľmi rád spomína na staré drevené mlynské koleso, pomocou ktorého vedel jeho pradedo spracovávať konopné byle, ale aj mlieť obilie na šrot či múku. Stará technológia sa však nezachovala. Začiatkom 60. rokov ju rozobrali, aby mali drevo na kúrenie.

„Pred budovou bolo jedno koleso, na ktoré tiekla voda, z vyššie postavenej hrádze a v budove bolo druhé palcové koleso, ktoré mlelo alebo spúšťalo zariadenie na spracovanie konope,“ zaspomínal si dôchodca.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR