Herrmannová informovala o okupácii s vojakmi za chrbtom

BRATISLAVA 19. augusta (WEBNOVINY) - Na august ´68 sa nedá pozerať čierno-bielo, tvrdí bývalá moderátorka a redaktorka Československej televízie (ČST) Dagmar Herrmannová, známa skôr ako Dana Herrmannová. Televíznych divákov 21. augusta 1968 informovala o dianí aj po obsadení televízie vojakmi. Prvé hodiny okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy prežila vo vysielaní bratislavského štúdia ČST. Prišla do neho neplánovane. Ráno 21. augusta 1968 v televízii sledovala, čo sa deje a hneď, aj keď nemala službu v práci, bežala do vysielania, cez tanky a davy ľudí na uliciach hlavného mesta. Z vtedajšieho sídla ČST v Bratislave, v súčasnej budove ministerstva kultúry na Námestí SNP, začali okamžite improvizované vysielanie. Bez prípravy čítali protestné vyhlásenia a výzvy vtedajších predstaviteľov vlády. "Dnešným žargónom - bolo to adrenalínové vysielanie, vysielanie do poslednej chvíle, až kým do budovy vošli vojaci." Herrmannnová sa potom priamo pred kamerou zbalila a divákom oznámila, že v budove televízie sú už vojaci okupačných vojsk a preto musia vysielanie zastaviť. Bratislavská ČST následne ilegálne vysielala 10 dní z rôznych miest, z nedostavaných budov, ale aj z garáží v Trnávke, spomína Herrmannová v rozhovore pre agentúru SITA. Darilo sa to len vďaka úžasnej snahe a nadšeniu technikov, zvukárov, kameramanov, moderátorov, všetkým tým z televízie, čo mali odvahu ukázať sa na obrazovke, prezentovať slobodné názory. Začiatkom septembra sa televízia vrátila do svojho sídla a začal sa postupný normalizačný tlak. S obdobím po násilnom prerušení snáh o demokratizáciu pomerov v komunistickej strane - Pražskej jari sa Herrmannová nevedela vyrovnať. "Mali sme sa stotožniť s tým, že tí, čo nás obsadili, nás prišli oslobodiť." Nástup normalizácie charakterizovalo napríklad to, že ľudia miesto okupačných vojsk začali hovoriť o spriatelených vojskách. Tieto správy už nemohla čítať a preto požiadala o preloženie z obrazovky do výroby. "Odpoveďou bolo okamžité prepustenie z dôvodov vážneho narušenia pracovnej disciplíny, s dôvetkom, že moja ďalšia prítomnosť by mohla ohroziť chod televízie, čo mi až polichotilo," spomína bývalá televízna moderátorka. Po odchode z televízie sa zdokonalila v angličtine, z ktorej aj prekladala. Rehabilitáciu, aj keď len na pár rokov, zažila až po roku 1989, kedy v televízii napríklad pripravovala autorský celoročný cyklus o roku 1968 Rok našej nádeje, tiež cyklus Takí sme boli k 40. výročiu televízneho vysielania a aj reláciu o zvieratkách Hľadám domov. V roku 1968 sa začalo dýchať, tvrdí Herrmannová s odstupom 40 rokov. Ak by sa to malo zopakovať, nič by na tom nemenila, nič neľutuje. Trápi ju však, ak niekto, kto ten čas nezažil, posudzuje snahy Pražskej jari ľahkovážne. Mrzí ju, že na toto obdobie je v slovenskej spoločnosti viac kritiky ako uznania. Nič, ani obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy sa podľa nej nedá vnímať len čierno-bielo. 40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomenieme vo štvrtok 21. augusta. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy - Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa. Na "akte internacionálnej solidarity" sa nepodieľalo Rumunsko. Dubčekovské krídlo KSČ protestovalo, vstup vojsk podľa nich odporoval základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a normám medzinárodného práva. Reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr ako podpíšu tzv. Moskovský protokol. Ten znamenal úplnú kapituláciu. Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechávali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Po invázii nastala politika normalizácie. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989. SITA