Herectvo bolo pre Gustáva Valacha poslaním a službou

Hontianske Nemce/Bratislava 16. marca (TASR) – Významný divadelný a filmový herec Gustáv Valach by sa v stredu 16. marca dožil 95 rokov.


"Akoby z neba spadol, hneď a razom vyrástol na veľkého herca. Zdalo sa, že vlastne nikdy nehrá - alebo, že hrá stále, bez ohľadu na to, či stojí na javisku, alebo ide po chodníku". Aj týmito slovami charakterizovali jedinečného Gustáva Valacha odborníci. S neobyčajnou senzitívnosťou vnímal každú novú postavu ako novú šancu odovzdať divákom vážne posolstvo – bez ohľadu na žáner hry. Záujem o jeho herectvo prejavovali prvotriedni českí a slovenskí filmoví režiséri a jeho filmografia je rovnako impozantná, ako súpis postáv vytvorených na divadelných doskách a v televízii.

Gustáv Valach sa narodil 16. marca 1921 v stredoslovenských Hontianskych Nemciach. Po maturite na gymnáziu v Banskej Štiavnici, kde sa už zanietene venoval ochotníckej činnosti, krátko študoval právo. Napokon sa jeho celoživotným poslaním stalo herectvo, ktoré študoval na Konzervatóriu v Bratislave. Do roku 1946 pôsobil ako hlásateľ v bratislavskom rozhlase. Od divadelnej sezóny 1946/1947 až do odchodu na dôchodku bol členom Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Za ten čas sa s prvou scénou rozlúčil len počas vynútenej prestávky v rokoch 1959-1963, keď musel z politických dôvodov divadlo opustiť a pracoval ako robotník v Pozemných stavbách.

Na javisko SND vkročil sériou mimoriadne náročných rolí v hrách slovenských autorov, ale aj v klasickej a súčasnej svetovej dráme. Z divadelných úloh vtlačil svoju osobitnú hereckú pečať do postáv, akými boli napríklad John Proctor v Salemských bosorkách, Kreón v Sofoklovej Antigone, Newton v hre Fyzici, Repáň v inscenácii Krčma Pod zeleným stromom, gazda Palčík v Tajovského hre Statky-zmätky, alebo bača Ondrej v Stodolovej inscenácii Bačova žena. Nevšednú kreatívnu tvárnosť a majstrovstvo prieniku do zložitých hlbín ľudského vnútra uplatnil pri stvárňovaní Shakespearových postáv Tybalta v Rómeovi a Júlii, Oberona v Sne noci Svätojánskej a najmä Kráľa Leara v rovnomennej inscenácii.

Umelec však nikdy nepatril medzi hercov, ktorí brali akúkoľvek ponuku. Bolo o ňom všeobecne známe, že sa vždy dôkladne rozhodoval, či tá-ktorá herecká príležitosť je v súlade s jeho presvedčením, myslením a cítením, s prísnymi a tvrdými mravnými normami. Diváci Gustáva Valacha milovali, lebo dokázal vytvoriť postavu ako dostupný ideál. Jeho hrdinovia neboli od reality vzdialené modely, ale boli to charaktery so všetkou ľudskou protirečivosťou. Zdôrazňovaná ostrosť artikulácie, úsečné vety, svojrázna melódia vety s predlžovanými a zdôrazňovanými slabikami tvorili osobitosť jeho rečového prejavu. Valachov talent bol taký rozsiahly, že aj pri viacerých stretnutiach s jeho javiskovými, rozhlasovými či televíznymi postavami vždy prekvapil niečím novým, neopakovateľným.

V roku 1948 debutoval epizódnou postavou v dráme Bílá tma a od tých čias vytvoril na striebornom plátne i televíznej obrazovke množstvo nezabudnuteľných kreácii. Stvárňoval žánrovo rôzne úlohy, často rázovitých dedinčanov a húževnatých vrchárov so svojským humorom a pohľadom na svet. Z jeho bohatej filmografie stoja za pozornosť filmy Kto si bez viny (1963), Ženský zákon (1967), Drak sa vracia (1967), Javor a Juliana (1972), Čierne ovce (1973), Kto odchádza v daždi... (1974), Stíny horkého léta (1977), Pod jezevčí skálou (1978), Na pytlácké stezce (1979), Za trnkovým keřem (1980) alebo Kohút nezaspieva (1986). Posledný raz si zahral v televíznej inscenácii Balada o mŕtvych očiach (1988), kde vytvoril strhujúci dramatický portrét človeka - otca a bohatého gazdu Tureňa, ktorý zápasí s ľudským citom a súčasne rozumovým pragmatizmom.

Gustáv Valach sa nezameriaval len na oblasť herectva. Keď v roku 1992 odišiel do dôchodku, viackrát bolo jeho hlas počuť pri prenosoch z bohoslužieb. Zomrel 27. apríla 2002 v Bratislave krátko po svojich 81. narodeninách.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR