Harmonizácia daní európskym podnikateľom neprospieva

  Netreba ich preto vnímať negatívne.

Vyplýva to zo štúdie Nadácie F. A. Hayeka, ktorá analyzovala historický vývoj harmonizácie daní v krajinách EÚ a konfrontovala deklarované ciele harmonizácie s jej výsledkami a dopadmi na podnikateľskú sféru. Tieto výsledky následne porovnávala s vývojom v štrukturálne porovnateľných krajinách – v Spojených štátoch amerických a vo Švajčiarsku. Štúdia bola spracovaná v rámci projektu, realizovaného vďaka podpore Nadácie VÚB.

Proces daňovej harmonizácie prebieha v Európskej únii už približne 30 rokov. Hoci dodnes nedospel k úplnému zosúladeniu pravidiel zdaňovania, snaha o harmonizáciu celého daňového systému – tak priamych, ako i nepriamych daní členských štátov EÚ – je zreteľná. Ako najzávažnejší argument v jej prospech býva uvádzaná podpora vnútorného trhu a štyroch slobôd pohybu v rámci jeho hraníc.

Vývoj v EÚ je však v priamom rozpore s pozitívnymi skúsenosťami Švajčiarska a USA. Tieto porovnávané krajiny v rámci duálneho daňového systému vykazujú vysokú mieru daňovej konkurencie v oblasti tých daní, ktoré nie sú vyhradené výlučne centrálnej úrovni (napr. DPH vo Švajčiarsku). Daňová konkurencia medzi jednotlivými štátmi (resp. kantónmi) vedie k neustálemu zlepšovaniu podnikateľského prostredia pri zachovaní fiškálnej funkcie príslušných daní.

V oboch krajinách na úrovni nižších jednotiek možno pozorovať tendencie smerujúce k vyššiemu zefektívneniu a zároveň väčšej ústretovosti daňových pravidiel voči podnikateľskej sfére, typicky vo forme tzv. „rovnej dane“, ale aj zavádzaním nových prvkov, napríklad radikálnym znižovaním sadzieb pri súčasnom rozšírení a sprehľadnení daňového základu (priame dane v USA), prípadne v extrémnych prípadoch úplným vynechaním niektorej dane z daňového systému (nulová daň).

Príklad Švajčiarska ukazuje, že daňová konkurencia umožňuje efektívnejšie a zároveň s nižšími nákladmi skúšať aj inovatívne daňové prvky, donedávna známe len z teoretických úvah (príklad zavedenia degresívnej dane v niektorých švajčiarskych kantónoch). Navzájom si konkurujúce daňové jurisdikcie jednotného vnútorného trhu sú tak schopné flexibilnejšie reagovať na meniace sa vnútorné i vonkajšie prostredie, a zároveň aj rýchlejšie a s nižšími nákladmi korigovať prípadné nedostatky týchto inovácií. Dôležitým faktorom je plná autonómia jurisdikcií, ktorá okrem ústavných obmedzení nie je limitovaná vyššou úrovňou vlády, a umožňuje tak vitálny konkurenčný proces.

Výsledky tohto procesu sa prejavujú v oblasti priamych ako aj nepriamych daní. Všeobecné spotrebné dane v Spojených štátoch amerických (sales tax a use tax) majú v porovnaní s Európskou úniou (vo forme dane z pridanej hodnoty) sadzby na úrovni približne jednej tretiny (minimálna základná sadzba DPH v EÚ je 15%; nevážený priemer všetkých štátov USA je 5%), no zároveň sú bez problémov schopné plniť svoju fiškálnu funkciu. Zachovávajú pritom priestor na realizovanie princípu subsidiarity, ktorý je jedným zo základných princípov EÚ. Systém USA totiž umožňuje uplatňovať túto daň nielen centrálne, ale aj nižším územnosprávnym jednotkám.

Z hľadiska administratívnej záťaže – vyvolaných nákladov – tvorí v Spojených štátoch amerických táto záťaž u priemerného maloobchodníka približne 3,09% daňovej povinnosti „sales tax“, resp. 0,19% zdaniteľného obratu. Pre porovnanie (ako podiel na obrate), všeobecná spotrebná daň zaťažuje v USA podniky v priemere o polovicu menej ako v EÚ.

Výsledkom fungovania daňovej konkurencie v oblasti všeobecnej spotrebnej dane v USA sú v priemere 4-krát nižšie základné sadzby než sú sadzby dane z pridanej hodnoty v EÚ. Pritom sú tieto dane v USA schopná plniť lepšie svoju fiškálnu funkciu, keďže tvorí tretinu všetkých daňových príjmov priemerného federálneho štátu oproti pätinovému podielu DPH na daňových príjmoch v priemernom štáte EÚ. Navyše, americké podniky z titulu týchto daní znášajú o polovicu nižšiu administratívnu záťaž ako ich európski konkurenti z titulu dane z pridanej hodnoty.