Hana Ponická cez slová hladila nielen deti, ale aj dospelých

Halič/Bratislava 14. júla (TASR) – Prozaička, prekladateľka a publicistka Hana Ponická bola zároveň aktívnou bojovníčkou proti totalite a signatárkou Charty 77. Dnes uplynulo 95 rokov od jej narodenia.


Hlas spisovateľky, ktorá cez svoju rozsiahlu umeleckú tvorbu odovzdávala skutočné hodnoty, mal byť pre jej nesúhlasné postoje k politickým praktikám normalizačnej moci umlčaný. Hana Ponická ostrými črtami popísala stav spoločnosti svojej doby a nekompromisne žiadala slobodu tvorby a publikovania. K jej najznámejším dielam patria veselé príbehy pre deti O Štoplíkovi (1961, 1991) a autobiografická kniha Lukavické zápisky (Toronto, Kanada 1989, Bratislava 1992).

Hana Ponická sa narodila 15. júla 1922 v Haliči pri Lučenci. Gymnaziálne vzdelanie nadobudla v Košiciach a v Bratislave. V čase vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP) v roku 1944 študovala medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave a v martinskej nemocnici praxovala ako medička. Medicínu však nedoštudovala. V rokoch 1948 až 1950 žila v talianskom Ríme, kde jej manžel Štefan Žáry pracoval ako dopisovateľ Československej tlačovej kancelárie. Po návrate do Bratislavy bola redaktorkou, v rokoch 1954–1977 pôsobila ako profesionálna spisovateľka, prekladateľka a publicistka. Medzitým v rokoch 1968-1972 bola redaktorkou denníka Smena, nedeľnej prílohy Smena na nedeľu, kde uverejňovala aj svoje publicistické príspevky a ukážky z umeleckej prózy.

Za členku slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov Ponickú prijali v roku 1956, stala sa i členkou redakčných rád pri niektorých časopisoch. V roku 1956 sa zúčastnila na známom zjazde českých a slovenských spisovateľov v Prahe, kde podporila Jaroslava Seiferta a Dominika Tatarku, ktorí na zjazde vystúpili s požiadavkami na väčšiu slobodu umeleckej tvorby a s kritikou pomerov v súvislosti s predchádzajúcimi politickými procesmi.

V roku 1977 sa Hana Ponická stala jednou zo signatárov a signatáriek Charty 77. Na zjazd Zväzu slovenských spisovateľov v rovnakom roku si pripravila diskusný príspevok, v ktorom ostro kritizovala kultúrnu politiku vtedajšieho režimu, najmä zákazy publikačnej činnosti a zasahovanie straníckej ideológie do umeleckej tvorby. Na zjazde jej nebolo umožnené vystúpiť, no jej príspevok o niekoľko dní obletel svet. Zverejnil ho aj prestížny francúzsky denník Le Monde. Od tejto udalosti bola spisovateľka neustále sledovaná, nesmela publikovať, vylúčili ju zo zväzu a prepustili zo zamestnania.

Odvážna a uznávaná bojovníčka za slobodu, spravodlivosť a práva človeka vo víre totalitného systému sa presťahovala do dediny Lukavica a aktívne sa zúčastňovala na disidentskom hnutí. Spolupracovala aj so zahraničnou rozhlasovou stanicou Slobodná Európa. Za odpor proti praktikám komunistického režimu ju v septembri 1989 postavili pred súd spolu s Miroslavom Kusým, Jánom Čarnogurským, Vladimírom Maňákom a Antonom Seleckým. V novembri 1989 všetkých postupne oslobodili.

Do literárneho diania vstúpila Ponická už počas stredoškolského štúdia. Kratšie prózy uverejňovala v Národných novinách, v Živene, v denníku Slovák a v študentskom časopise Cesta. Neskôr sa stala spisovateľkou pre deti i pre dospelých, v posledných rokoch svojho života sa viac venovala esejistike. V tvorbe pre deti debutovala zbierkou rozprávok Slávikove husličky (1953). Nasledujúca knižka Medvedí rok (1955) je poeticko-humorná kronika jedného roka v živote medvedej rodiny. Najväčšiu obľubu medzi deťmi si však získali príbehy zo života svojráznej postavičky Štoplíka, ktoré vyšli v troch dieloch - O Štoplíkovi (1961), O Štoplíkovi, kým do školy nechodil (1991) a Ako Štoplík do školy chodil-nechodil (1991).

V období prenasledovania spisovateľka intenzívne pracovala na svojom životnom diele, knihe Lukavické zápisky (1989), ktorá zachytáva prevratný rok 1977 v chronologickom slede. Próza spájajúca prvky denníka a autobiografického románu vyniká výnimočnou dokumentárnou i umeleckou hodnotou. Z tvorby pre dospelých z pera Hany Ponickej treba spomenúť tiež knihu Ábelovský dom (1959), zbierky poviedok  Prísť, odísť (1964) a Bosými nohami (1968) alebo dokumentárno-beletristické dielo Milan Rastislav Štefánik – hrdina sa vracia (1991).

Na námet Ponickej prózy bol nakrútený film Zlatá réva (1977). Autorka prekladala z francúzštiny, taliančiny, maďarčiny a nemčiny. Detskí, ale i dospelí čitatelia jej vďačia napríklad za preklad známej knižky Malý princ od Antoina de Saint-Exupéryho.

V roku 2002 jej prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Hana Ponická, označovaná ako hrdinka doby statočne vzdorujúca režimu, zomrela 21. augusta 2007 v nemocnici v Banskej Bystrici vo veku 85 rokov.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR