Guterres porazil Lajčáka, čoskoro preberie štafetu od týchto šéfov OSN

New York 30. decembra (TASR) - Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (BR OSN) 6. októbra 2016 oficiálne navrhla 193-člennému Valnému zhromaždeniu OSN za nového generálneho tajomníka tejto medzinárodnej inštitúcie niekdajšieho portugalského premiéra a bývalého vysokého komisára OSN pre utečencov Antónia Guterresa.


Valné zhromaždenie OSN ho do tejto funkcie zvolilo 13. októbra 2016. Guterres zložil sľub ako nový generálny tajomník OSN a stal sa v poradí deviatym šéfom medzinárodnej organizácie. Funkcie sa oficiálne ujme 1. januára 2017, keď sa jeho predchodcovi Pan Ki-munovi skončí druhý päťročný mandát. Tento portugalský diplomat vyšiel ako favorit zo šiestich kôl neoficiálneho hlasovania o kandidátoch v BR OSN. Kandidátov bolo celkovo 13 - sedem žien a šesť mužov vrátane ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava Lajčáka.

Sekretariát OSN je obslužným orgánom OSN. Na jeho čele stojí generálny tajomník OSN, ktorý je vymenúvaný Valným zhromaždením OSN na základe odporučenia Bezpečnostnej rady OSN na päťročné funkčné obdobie.

Doteraz stálo na čele medzinárodného spoločenstva osem mužov: Nór Trygve Lie (1946-52), Švéd Dag Hammarskjöld (1953-61), Mjanmarčan Sithu U Thant (1961-71), Rakúšan Kurt Waldheim (1972-81), Peruánec Javier Pérez de Cuéllar (1982-91), Egypťan Butrus Butrus-Ghálí (1992-96), Ghančan Kofi Annan (1997-2006) a Juhokórejčan Pan Ki-mun (2007-16).

TASR prináša prehľad doterajších generálnych tajomníkov OSN:

1. Trygve Lie (Nórsko)

Zvolený 29. 1. 1946, odstúpil 10. 11. 1952.

Do obdobia jeho pôsobenia spadala grécka občianska vojna, kašmírsky konflikt, začiatky palestínskeho problému i kórejského konfliktu. Najvýznamnejším incidentom bola kórejská vojna (1950-53). Keďže sa Lie zasadzoval za energický zásah OSN, stratil podporu Sovietskeho zväzu a nakoniec odstúpil z funkcie.

2. Dag Hammarskjöld (Švédsko)

Zvolený 7. 4. 1953, zomrel tragicky 18. 9. 1961.

Počas jeho pôsobenia sa uskutočnilo ľudové povstanie v Maďarsku (1956) a bola aj suezská kríza, ukončená za pomoci nasadenia mierových jednotiek OSN pod jeho vrchným vedením. Keď už sa črtalo vyriešenie krízy v Kongu - ako výsledok Hammarskjöldovho úsilia - zomrel pri havárii lietadla za nevyjasnených okolností. Počas letu jeho lietadlo typu DC-6B v noci zo 17. na 18. septembra 1961 havarovalo blízko Ndoly v severnej Rodézii (dnes Zambia). Závery oficiálneho vyšetrovania spochybnila správa, podľa ktorej sa v telách dvoch zo 16 obetí našli náboje. Bol to dôkaz toho, že na lietadlo niekto strieľal. V lietadle spolu s ním zahynul aj slovenský diplomat Vladimír Fábry. Hammarskjöldovi, ktorý je dodnes všeobecne považovaný za najvplyvnejšieho šéfa OSN, ešte v roku 1961 udelili Nobelovu cenu za mier in memoriam. Od roku 1974 sa táto cena posmrtne už neudeľuje.

3. Sithu U Thant (Mjanmarsko)

Zvolený 3. 11. 1961 najprv ako dočasný generálny tajomník, dňa 30. 11. 1962 ho vo funkcii potvrdilo Valné zhromaždenie OSN. Z postu šéfa OSN odstúpil zo súkromných dôvodov koncom roku 1971.

Pôsobil zmierlivo v kubánskej a konžskej kríze, vo vietnamskej vojne i v cyperskom konflikte. Negatívne bolo hodnotené jeho rozhodnutie o stiahnutí jednotiek OSN zo Sinajského polostrova, ktoré v roku 1967 umožnilo vypuknutie tzv. šesťdňovej vojny. Zaslúžil sa o to, že OSN na konci jeho mandátu vstúpila do obdobia, keď sa vo svojich akciách stala účinnejšou a sebavedomejšou. "Mierumilovný bojovník z Mjanmarska" dokázal aspoň trochu zo svojho "východného vnútorného pokoja vniesť do svetovej búrky", čo je jeho historickou zásluhou.

4. Kurt Waldheim (Rakúsko)

Zvolený 22. 12. 1971, vo funkcii od 1. 1. 1972 do 31. 12. 1981.



Medzi jeho zásluhy možno zarátať rozprúdenie humanitných akcií OSN v Bangladéši, prínos k zníženiu nebezpečenstva vojny na Blízkom východe - mierové sily OSN - a sprostredkovateľskú úlohu v cyperskej kríze. Za neúspech počas jeho pôsobenia sa považuje jeho iniciatíva v americko-iránskom rukojemníckom konflikte. V roku 1973, v druhom roku jeho funkčného obdobia, boli do medzinárodného spoločenstva prijaté Spolková republika Nemecko a Nemecká demokratická republika. V roku 1976 mu bol úrad predĺžený o ďalšie funkčné obdobie, no v roku 1981 bola jeho kandidatúra na tretie obdobie vetovaná Čínou.

5. Javier Pérez de Cuéllar (Peru)

Zvolený 15. 12. 1981, vo funkcii od 1. 1. 1982 do 31. 12. 1991.



Po počiatočných neúspechoch, napríklad v súvislosti s falklandským konfliktom v roku 1982, sa mohol pochváliť úspechmi v úsilí o mierové urovnanie konfliktu: ukončená bola vojna v Perzskom zálive medzi Iránom a Irakom, ako aj konflikt v Afganistane - obe v roku 1988. Podarilo sa mu doviesť do konca riešenie namíbijskej otázky, začatú Kurtom Waldheimom. V roku 1991 dokázal presvedčiť libanonských šiitov, aby prepustili západných rukojemníkov. Na stiahnutie Iraku z obsadeného Kuvajtu v roku 1991 nemal dosah. Za svoje "veľké sklamanie" považoval Pérez de Cuéllar to, že nemohol rozhýbať "pravý dialóg medzi Severom a Juhom".

6. Butrus Butrus-Ghálí (Egypt)

Zvolený v roku 1991, vo funkcii od 1. 1. 1992 do 31. 12. 1996.



Generálnym tajomníkom OSN sa stal ako prvý Afričan, prvý Egypťan a prvý Arab. Popri jazykových predpokladoch, plynulom ovládaní arabčiny, francúzštiny a angličtiny, si vybudoval povesť vynikajúceho organizátora a obratného vyjednávača. Od začiatku ho podporovalo Francúzsko; USA vetovali jeho znovuzvolenie na tento post. Označuje sa za najkontroverznejšiu postavu OSN od obdobia, keď organizácii šéfoval v 70. rokoch 20. storočia Kurt Waldheim. Okrem transformácie OSN čelil problémom spojeným s jednotkami organizácie a udalosťami napríklad v Somálsku alebo v bývalej Juhoslávii. Nedošlo ani k medzinárodnej zhode o úlohe jednotiek OSN po ukončení studenej vojny. Najväčšími kritikmi jeho práce boli USA, ktoré dospeli až k odopretiu finančnej podpory Organizácii Spojených národov. Výsledkom postoja USA bolo nezvolenie Butrusa-Ghálího na druhé funkčné obdobie.

7. Kofi Annan (Ghana)

Zvolený v roku 1996, úradu sa ujal 1. 1. 1997, druhé funkčné obdobie mu začalo plynúť 1. 1. 2002 a skončilo sa 31. 12. 2006.



Jeho prioritou vo funkcii generálneho tajomníka OSN bola revitalizácia organizácie pomocou komplexných reforiem - programov posilnenia tradičnej práce OSN v oblastiach rozvoja a udržiavania medzinárodného mieru a bezpečnosti, posilnenia ochrany ľudských práv, právneho štátu a rovnosti, ako aj tolerancie a ľudskej dôstojnosti, zakotvených v Charte OSN. Chcel oživiť dôveru verejnosti k OSN prijatím nových partnerov. V apríli 2000 vydal Správu milénia, nazvanú Sme ľudia: Úloha OSN v 21. storočí, v ktorej apeloval na členské štáty OSN, aby sa zamerali na odstránenie chudoby a sociálnej nerovnosti, zlepšenie vzdelanostnej úrovne, boj proti AIDS, ochranu životného prostredia a ochranu ľudí pred konfliktami a násilím. Táto správa vytvorila základ pre spoločnú deklaráciu prijatú hlavami štátov a vlád na Miléniovom summite OSN v New Yorku v septembri 2000. Za prácu v prospech lepšie organizovaného a mierového sveta získal generálny tajomník OSN Kofi Annan 10. decembra 2001 Nobelovu cenu mieru.

8. Pan Ki-mun (Južná Kórea)

Zvolený 13. októbra 2006, úradu sa ujal 1. 1. 2007, druhé päťročné funkčné obdobie začal 1. 1. 2012.



Na post generálneho tajomníka OSN nastúpil Pan Ki-mun po 35 rokoch v diplomacii Južnej Kórey. Vystupoval jemne a mierne a cenil si vzťahy s inými ľuďmi. Niektorí o ňom hovorili ako o rodenom diplomatovi so schopnosťou nerobiť si nepriateľov. On však povedal, že robil to, čo chcel, pretože považuje osobné stretnutia svetových politikov za zásadné pre ukončenie konfliktov alebo záležitostí, ako sú klimatické zmeny či boj proti chudobe. Roky potláčal hnev z politikov, ktorí bez prestania "zásobujú vojnový stroj" v Sýrii, porušujú ľudské práva a bránia dodávkam humanitárnej pomoci hladujúcim ľuďom. Za hlavnú prioritu svojho desaťročného pôsobenia vo funkcii označil zmenu klímy a parížsku klimatickú dohodu.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR