Goran Bregović - od striptízových barov k filmu

Slovenských fanúšikov roztancoval počas XV. MFF Artfilm na trenčianskom námestí, kde si ho prišiel vypočuť i svetoznámy režisér Roman Polański. Najbližšie sa u nás predstaví 28. marca v Sibamac aréne Národného tenisového centra, kde vystúpi v rámci bratislavského festivalu Oživené tance.

Goran Bregović sa narodil 22. marca 1950 v juhoslovanskom Sarajeve - dnes hlavnom meste Bosny a Hercegoviny, srbskej matke a chorvátskemu otcovi. Jeho rodičia sa ale rozviedli a on zostal žiť s matkou v Sarajeve. Otec bol dôstojníkom juhoslovanskej ľudovej

Len z donútenia sa učil hrať na husle v hudobnej škole, no v druhom ročníku ho vyhodili preto, že podľa učiteľov nemal talent. Jeho hudobné vzdelávanie teda pokračovalo učením sa s kamarátom, až kým mu matka nekúpila prvú gitaru. Zámer ísť na umeleckú školu stroskotal, keď jeho teta matke povedala, že je plná homosexuálov. Matka ho teda poslala na dopravnú školu a ako kompromis mu dovolila nechať si dlhé vlasy. Hneď po začatí štúdia sa pridal k školskej skupine Izohipse, v ktorej hral na basgitaru. Aj z tejto školy ho však vyhodili - tentoraz pre nevhodné správanie, lebo nabúral školský Mercedes. Potom začal chodiť na gymnázium, kde sa pridal ku skupine Beštije - znovu ako basgitarista. Keď mal 16 rokov, jeho matka odišla žiť na pobrežie a on sa musel o seba postarať sám. Zarábal si hraním v striptízovom bare, prácou na stavbách a predávaním novín. "Už vo veku sedemnásť rokov som videl viac nahých žien ako celá juhoslovanská mládež dokopy. Keď začnete týmto spôsobom, tak potom je ťažké skončiť, pretože si predstavujete, že to tak bude navždy," povedal počas svojej návštevy na festivale Artfilm. Všetko je podľa neho o ženách. "Pamätám si jedno interview, ktoré som robil nedávno, spomenul som Onasisa, ako povedal, že len tie peniaze, ktoré minul na ženy, stáli za niečo. Takže ak chcete vedieť o čom to je, tak o tomto to je," uviedol.

Na jednom z koncertov Beštije si Bregovića všimol Željko Bebek a ponúkol mu miesto basgitaristu v jeho skupine Kodeksi, čo Goran prijal. V lete 1969 hrávali pre turistov v Dubrovníku, kde si ich všimol majiteľ istého neapolského klubu a ponúkol im prácu tam. Neskôr ich ale vyhodil, lebo chceli hrať progresívnejšiu hudbu a nie to isté, čo v Dubrovníku. Napriek tomu ale ostali v Neapoli a hrávali ďalej. Po niekoľkých mesiacoch Goran vymenil basgitaru za gitaru a v roku 1970 hrali v skupine Kodeksi Goran Bregović, Željko Bebek, Zoran Redžić a Milić Vukašinović, ktorí sa neskôr stali členmi ďalšej skupiny Bijelo dugme (Biela gombička). Na konci roka 1970 sa vrátili do Sarajeva a na jeseň 1971 začal Goran na univerzite študovať filozofiu a sociológiu. Čoskoro však so školou skončil. Približne v tom čase odišiel Milić Vukašinović do Londýna, takže Goran a Zoran začali hrať v skupine Jutro (Ráno). V nasledujúcich rokoch sa skupina menila a 1. januára 1974 zmenila názov na Bijelo Dugme. Skupina bola až do rozpadu v roku 1988 jednou z najvplyvnejších juhoslovanských hudobných formácií.

V čase, keď Bijelo Dugme končili svoju kariéru, dostal sa Goran k filmovej hudbe. I keď jeho prvou prácou na filmovom soundtracku bola snímka Nije Nego (1978) v réžii Micu Miloševića, preslávil sa až v roku 1989, keď skomponoval hudbu k "rómskej epopeji" Emira Kusturicu Dom pre obesenca. Film i hudba dosiahli mimoriadne úspechy, čo viedlo Gorana a Emira k ďalšej spolupráci. Zložil hudbu k nasledujúcemu Kusturicovmu filmu Arizona Dream (1993). Nasledovala hudba k filmu Kráľovná Margot (1994) v réžii Patrica Chéreaua.

Za Bregovićovu najúspešnejšiu spoluprácu s Kusturicom označujú kritici film Underground (1995). Kľúčovú rolu v tejto snímke hrá dychová hudba Bobana Markovića. Bregovićove skladby v jej podaní sa stali evergreenmi a spopularizovali balkánsku hudbu po celom svete. Bregović spolupracoval s režisérom Emirom Kusturicom desať rokov, ich cesty sa však po snímke Underground rozišli. "Bolo pre mňa veľké šťastie, že som pracoval s talentovaným človekom," povedal s vysvetlením, že po čase obaja potrebovali zmenu.

Bregović priznáva, že ako skladateľ prišiel do filmového priemyslu pomerne neskoro. Skôr sa dal nájsť vo filme od Stravinského každý, pretože išlo o najväčšie umenie 20. storočia. Avšak dnes je podľa neho film jednoducho výrobok a nevie o tom, že by skladatelia v skutočnosti pre film pracovali. Občas sa mu stane, že pri nejakom filme ľutuje, že k nemu nemohol napísať hudbu. "Ale šanca byť v dobrom filme je, ako keď idete do kina. Musíte ísť stokrát, kým konečne uvidíte jeden dobrý film." Osud filmových skladateľov je vraj aj o šťastí. "Ak máte šťastie, príde za vami kráľ, ak nie, tak sa o vás nikto nikdy nedozvie," uviedol.

Pri skladaní filmovej hudby Bregović nečíta scenáre, pracuje s obrazom, teda s nakrúteným materiálom. Podľa toho vidí, či je hudba k filmu vhodná alebo nie. Film považuje za živý organizmus. "Hudbu mu dávate ako nejakú potravu, a keď ju prijme, tak je to fajn a keď nie, tak ju neprijme," povedal. Zlým filmom však podľa neho nepomôže nič, ani tá najlepšia hudba na svete. "Zlý film je ako mŕtve telo, to je akoby ste verili, že dobrá pohrebná kapela zobudí nebožtíka," dodal. V priebehu troch rokov sa Bregovićovi podarilo zložiť hudbu k približne dvadsiatim snímkam. Nepovažuje sa však za príliš dobrého skladateľa tohto typu hudby. "Aby som bol úprimný, nie som veľmi dobrý filmový skladateľ, mal som len šťastie, že som skladal hudbu pre niekoľko filmov, ktoré nepotrebovali skutočnú filmovú hudbu. Bola to len taká epizóda v mojom živote," vysvetlil. Nemôže vraj robiť celý život to isté, "pretože aj tá najlesklejšia rutina je len rutina a život je prikrátky na to, aby sme zo všetkého robili len rutinu". Posledných desať rokov Bregović pracuje s filmovou hudbou len zriedka. Radšej sa venuje nízkorozpočtovým filmom, ktoré sú stále viac umelecké. Ponuku pracovať na filme však prijme len raz za jeden až dva roky. Jeho zatiaľ poslednou prácou na soundtracku bola kontroverzná komédia Borat: Nakúkanie do ameryckej kultúry na objednávku slavnoj kazašskoj národa (2006).

K Bregovićovým najobľúbenejším režisérom patrí Terry Gilliam, ktorý ho chcel angažovať, aby mu napísal hudbu k snímke Kliatba bratov Grimmovcov (2005). Ako však hovorí Bregović, vždy keď prišiel do kontaktu s Hollywoodom, bola to katastrofa.

Po rozpade Juhoslávie pôsobil Bregović vo Francúzsku, Grécku, Turecku a Poľsku. Pracoval so židovsko-jemenskou speváčkou Ofrou Haza, Grékom Georgeom Dalarasom, tureckou interpretkou Sezen Aksu a poľskou speváčkou Kayah. V roku 2005 sa zúčastnil na troch veľkých rozlúčkových koncertoch formácie Bijelo Dugme. Ako koncertný hudobník sa vrátil na pódiá v roku 1995. Po úspechu Undergroundu na festivale v Cannes sa vybral na turné po Grécku a Švédsku s desiatkou ľudových muzikantov, päťdesiatčlenným zborom a symfonickým orchestrom. Tak vzniklo teleso Wedding and Funeral Band, ktoré má v repertoári skladby z filmov Dom obesenca, Arizona Dream, Underground aj Kráľovná Margot. Účinkuje na open-air festivaloch, vystupoval v Montreale, Chicagu, New Yorku, Soule. Na Námestí sv. Jána v Ríme hral pre vyše pol milióna divákov. Dnes tvorí Bregovićov Wedding and Funeral Band dychová sekcia z Belehradu, štvorica bulharských speváčok, pravoslávny mužský zbor, sláčiková sekcia z Poľska, perkusie, dirigent a zbormajster Ognjan Radivojević. Sám Bregović hrá na elektrickú gitaru.

V súčasnosti žije Bregović so svojou manželkou Dženanou Sudžuka a ich troma dcérami (Ema, Una a Lulu), v Paríži. Goran má aj dcéru Željku, ktorú priviedla na svet jeho priateľka z univerzitných čias. Vďaka nej sa Goran môže pochváliť aj svojou prvou vnučkou - Biancou.

Spracované podľa: en.wikipedia.org, www.goranbregovic.co.yu, www.imdb.com.

(SITA)