G. FUTOVÁ: Žiadny čas, vrátane leňošenia, nepovažujem za stratený

Prešov 9. apríla (TASR) – Spisovateľku Gabrielu Futovú odmalička bavilo písanie, preto išla študovať žurnalistiku. Po štúdiu zistila, že novinárčina pre ňu nie je to pravé. Prvú knihu Naša mama je bosorka vytvorila na materskej dovolenke a dnes patrí medzi renomované autorky detskej literatúry.

Žije pri Prešove, v ktorom pracuje v Knižnici P. O. Hviezdoslava. Doteraz napísala devätnásť kníh pre deti, tri seriály pre časopisy, jeden komiksový seriál, rozhlasovú hru, rozhlasový seriál, divadelnú hru, je spoluautorkou seriálu v časopise a troch prekladov kníh. TASR poskytla rozhovor v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Od roku 2000 ste vydali devätnásť kníh. Sú témy, ktoré ste chceli od začiatku spracovať, ale doteraz na ne neprišiel rad?-
Nie. Momentálne mám pocit, že som témy už vyčerpala. Napriek tomu sa mi občas v hlave objaví zabudnutá spomienka, z ktorej som úplne paf. Často ma inšpirovalo detstvo, tento zdroj je ale tiež asi vyčerpaný. Do knihy som už musela zamontovať aj môjho syna, ktorý po tom veľmi túžil. Zdrojom nápadov sú pre mňa tiež deti z okolia, ktoré pozorne vnímam a ich prejavy sa mi samy ukladajú v hlave. Inšpirujú ma aj naše domáce zvieratá, pozorujem ich v našom domácom kine - na dvore.

-Deti chodia za vašimi knihami do knižnice a vy s knihou za deťmi na besedy. Cítite sa viac knihovníčkou alebo autorkou detských kníh?-
Na prvom mieste sa cítim byť knihovníčkou. Raz mesačne som klasickou knihovníčkou, požičiavam knihy našim čitateľom, radím im a vyhľadávam pre nich informácie. Inak som "modernou" knihovníčkou. Spravujem internetovú stránku knižnice P. O. Hviezdoslava, komunikujem cez sociálne siete, vymýšľam pre čitateľov inovatívne aktivity, projekty a organizujem rôzne podujatia. A až potom "spisovateľujem", najradšej doma. Mám stôl, ale radšej sedím na posteli s mačkou a pracujem.

-Zmenil sa od vydania prvej knihy váš pohľad na tvorbu pre deti?-
Viac čítam detské knihy a mám pocit, že máme veľmi šikovných autorov pre deti. Predtým som detskú literatúru vôbec nesledovala. Deťom som čítala knihy, ktoré som mala rada ja. Po vydaní mojej prvej knihy som si viac začala všímať, čo píšu iní autori. A keď som začala pracovať v knižnici, snažila som sa prečítať čo najviac kníh pre deti. Zistila som, že autori často kopírujú módne trendy v detskej literatúre, či už to boli čarodejníci, zombie a rôzne ďalšie témy. Z toho som bola trochu sklamaná, lebo mi je proti srsti vedomé kopírovanie akejkoľvek témy.

-Majú dnes ešte klasické rozprávky miesto medzi detskými čitateľmi, alebo ich skôr zaujímajú modernizované verzie rozprávok?-
Klasické rozprávky sú pre deti dôležité. Učia ich veriť, že dobro zvíťazí nad zlom, aj keď to môže trvať dlhšie a že pre splnenie snov či cieľov je dôležité vydržať a nevzdávať sa. Vďaka rozprávkam stále verím, že pravda, láska a dobro patria medzi najdôležitejšie životné hodnoty a som presvedčená, že podobne ovplyvňujú rozprávky aj deti. Klasické rozprávky by nemali chýbať na poličke žiadneho detského čitateľa. Aj keď sa prikláňam skôr k rozprávkam prerozprávaným jednoduchším a súčasnejším spôsobom.

-Pôvodne ste po štúdiu žurnalistiky chceli napísať bestseller pre dospelých. Nemáte dnes chuť zatvoriť sa a napísať ho?-
Nemám. Myslím si, že neviem písať pre dospelých. A ešte stále sa mi nechce skúmať, či by som to vedela. Ani mi doteraz nezišla na um téma, ktorou by som sa mohla zaoberať v súvislosti s tvorbou pre dospelých.

-Po minuloročnej liečbe rakoviny ste povedali, že vám choroba pomohla zastaviť sa, oddýchnuť si a zmenila váš pohľad na mnoho vecí. Hovoriť otvorene o chorobe je dnes stále veľmi ťažké. S akými reakciami ste sa stretli?-
Ľudia sú väčšinou užasnutí, že som to dramaticky neprežívala. Na mnohé veci pozerám z nadhľadu, neriešim banality a vidím, že sa môžem tešiť z množstva drobností. Podľa lekárky si mám doslova užívať každý deň. Mala pravdu, naozaj sa to dá. Chcem mať denne absolútnu pohodu a venovať sa veciam, ktoré ma bavia. A žiadny čas, vrátane leňošenia, nepovažujem za stratený.

-Čo vás motivovalo k napísaniu rozprávky O Bezvláske?-
Moja vlastná holá hlava, z ktorej sme si doma viac-menej uťahovali. Napríklad manžel tvrdil, že spáva s pomelom. A uvedomila som si, že asi len ja to neberiem vážne. Že stratu vlasov nesú veľmi ťažko najmä pacientky v puberte. A tak som si myslela, že by ich povzbudilo, keby videli aj mňa bez vlasov, že si z toho nič nerobím. A spôsobom malo byť čítanie rozprávky O Bezvláske. O sprostredkovanie som poprosila Dobrého anjela a ich marketingová manažérka Ľudka Kolesárová vymyslela celý projekt okolo knihy.

-Prečo ste vymenili mestský ruch za pokojnú atmosféru obce neďaleko Prešova?-
Tu sa môžem realizovať inak. Môžem si sadiť v záhrade, unaviť sa pri pletí buriny, starať sa o zvieratá. Baví ma vymýšľať prácu na dome pre manžela. Začalo ma baviť pestovanie byliniek, varím lekvár a mám priestor na starostlivosť o zvieratá. Máme mačky, psy, zajace, sojku, korytnačku, sliepky. Vyskúšať chceme kačice domáce - indické bežce, somára, kozu, leňochoda a vietnamské prasa.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR