Fotografie Martina Martinčeka zachytávajú prírodu a ľudí Liptova

Liptovský Peter/Bratislava 6. decembra (TASR) – Martin Martinček patril k najväčším slovenským umeleckým fotografom, ktorý do slovenskej fotografie prispel tzv. poetickým dokumentom. Koncom 50. a v 60. rokoch 20. storočia nafotil dnes už legendárne fotografie liptovského starého sveta.


"Občas počúvam, že fotografovať ľudí je záslužnejšie a pre umenie dôležitejšie, ako robiť dobré fotografie prírody. Tí, ktorí podceňujú fotografie prírody, zabúdajú, že ľudí pribúda, ale prírody sakramentsky ubúda," tvrdil Martinček.

Narodil sa 30. januára 1913 v Liptovskom Petri ako druhé dieťa do rodiny staviteľa. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove študoval v rokoch 1932-1937 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, kde získal aj doktorát. Po druhej svetovej vojne sa spolupodieľal na vytváraní a fungovaní štátnych orgánov - Povereníctva spravodlivosti a financií i Slovenskej národnej rady (SNR). Po februári 1948 čelil falošným obvineniam a bol nútený stiahnuť sa z verejného života. V roku 1951 odišiel do Liptovského Mikuláša, kde pracoval ako bagrista v tehelni, potom na slepačej farme a v Komunálnych službách. Koncom 50. rokov 20. storočia sa podieľal na zriadení Múzea Janka Kráľa a stal sa jeho riaditeľom. Od roku 1957 bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. V roku 1947 sa oženil s akademickou maliarkou Ester Šimerovou.

Ako profesionálny fotograf začal Martin Martinček pracovať až vo veku 48 rokov. Napriek tomu podľa niektorých odborníkov vytvoril dielo, aké nemá v slovenskej fotografii obdobu. Inšpirovaný ľuďmi a nádhernou prírodou rodného Liptova tvoril rozsiahle, často novátorské fotografické cykly. Jeho ateliérom bola hora, svetelný park mu spoľahlivo vytváralo slnko vo svojich tisícorakých podobách. Martinček vytváral portréty vrchárov, ako aj celé fotografické príbehy z ich života. Dopĺňal ich svojím komentárom, aby tak zachytil čo najviac pre budúce generácie. Ako prvý vytvoril kategórie sociálnej čiernobielej fotografie. Vydal viaceré publikácie ako napríklad Nezbadaný svet (1964) s veršami Laca Novomeského alebo Vám patrí úcta (1966), Svetlá vo vlnách (1969), Vrchári (1975), Hora (1981), Chvála vody (1981) či Čas slnka (2000). Martinčekove majstrovské fotografie sú tiež súčasťou vydania esejí Dalimíra Hajka Rozpätie dňa a noci (1992) a publikácie Daniela Šimka Si sneh (2005).

Jeho fotografické diela inšpirovali Dušana Hanáka k nakrúteniu celovečerného dokumentárneho filmu Obrazy starého sveta (1972), ktorý patrí k najúspešnejším a najoceňovanejším slovenským filmom.

Martin Martinček zomrel 2. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši. Ako jedinému fotografovi mu v roku 1998 udelili Cenu Martina Benku. Za celoživotné dielo mu v roku 2003 prezident SR udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. stupňa.

"Nasledujúce generácie sa raz možno iba na fotografiách budú môcť presvedčiť, ako vyzerali vrchy, hory, rieky a pozoruhodné detaily prírody, dokiaľ ich ľudská chamtivosť a hlúposť nezničili," myslel si umelec, ktorý svojím hodnotným dielom prekročil hranice Slovenska.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR