FOTO: Predstavujeme obec Župčany, pôsobisko Jonáša Záborského

Župčany 26. novembra (TASR) – Medzi najväčšie výzvy súčasného vedenia obce Župčany, okres Prešov, patrí rekonštrukcia historického objektu, ktorý sa nachádza v strede dediny. Kúriu postavili v druhej polovici 19. storočia a stojí na kopci v strede atraktívneho parku.

V minulosti tu boli umiestnené artefakty a dokumenty, ktoré sa týkali tvorby slovenského spisovateľa a národného buditeľa Jonáša Záborského. Okrem toho tu boli predmety súvisiace s literárnym dianím na východnom Slovensku.

„Bol som v tomto múzeu ako chlapec niekoľkokrát. Pamätám si, ako sem prichádzali autobusy z celého Slovenska so školákmi a záujemcami o literatúru. Dnes sa sem-tam ešte niekto ozve, či to funguje, žiaľ, musíme mu dať zápornú odpoveď,“ hovorí starosta obce František Novotný. Verí, že všetko sa ešte môže zmeniť a ľudia budú opäť do Župčian prichádzať za poznaním i za relaxom. Stará kúria je v súčasnosti majetkom obce a tá plánuje objekt opraviť.

„Niekedy tu boli knihy, dobový nábytok a dokonca aj klavír, na ktorom hrával Štefan Moyzes. To všetko je už v expozíciách po celom kraji. Múzeum tu síce už nevytvoríme, ale pamätná izbu by sme zvládli,“ konštatoval starosta s tým, že poslednou prekážkou zostávajú peniaze, ktoré treba zohnať. Celý majetok vrátane pozemkov je vo vlastníctve obce a pripravený je aj projekt revitalizácie v hodnote 1,2 milióna eur.

Skupina mladých nadšencov zo Župčian sa ponúkla, že pomôže obnoviť aj starú fontánu v parku. „V kaštieli by sme umiestnili staré artefakty a predmety súvisiace s históriou našej dediny, určite by sem vošla knižnica a spoločenské priestory. Prínosom by bola aj malá kaviareň, veď je tu prekrásny park a terasa,“ hovorí Novotný.

Okrem toho by chceli v budúcnosti vytvoriť v parku aj malý amfiteáter pre usporiadanie kultúrnych podujatí, pretože v obci aktívne pracuje folklórny súbor i základná umelecká škola, ktorú vedie známy hudobník Julo Selčan.

Župčany však svoju pozornosť musia nasmerovať aj do obnovy ciest a chodníkov. Niektoré časti sú opravené, zostáva však dokončiť a opraviť okolo dvoch kilometrov ciest. V obci, ktorá má dnes viac ako 1400 obyvateľov, je potrebné investovať aj do rozšírenia kapacity materskej školy.

„Veľkú pozornosť venujeme individuálnej bytovej výstavbe. Nachádzame sa šesť kilometrov od Prešova a záujem o parcely je veľký. V súčasnosti máme osem lokalít pre novú výstavbu a v územnom pláne riešime ďalšie,“ uzavrel starosta.

V Lipovej aleji sa radi prechádzali bohatí i chudobní

Prechádzky unikátnou lipovou alejou, ktorá zdobí obec Župčany, v minulosti obľubovali nielen dedinčania, ale aj tamojší veľkostatkár. Lipové stromoradie láka na prechádzku v každom ročnom období ľudí aj dnes.

Lipová aleja patrí k prírodným skvostom tejto šarišskej obce a je zaradená do zoznamu prírodných a kultúrnych pamiatok. Cesta medzi stromami vedie do neďalekého lesíka, kde kedysi babky bylinkárky chodili zbierať liečivé rastliny.

V aleji sa nachádza viac ako 50 stromov druhu lipa malolistá a podľa odhadov ochranárov majú tieto stromy viac ako sto rokov. Starší obyvatelia obce však tvrdia, že stromy sú oveľa staršie.

„Mám 85 rokov a vyrástla som neďaleko tejto aleje, hneď tu v dome pod lesom, o ktorý sa staral môj otec. Ako malé dieťa som sa hrávala pod týmito lipami a už vtedy to boli poriadne košaté stromy. Takže podľa mňa sú lipy oveľa staršie ako sto rokov,“ hovorí Žofia Koscelníková.

Spomína si, ako sa vždy začiatkom leta rozvoňali lipové kvety a ľudia z celej dediny ich chodili zbierať. V liečivú silu čaju veria aj dnes a preto tu zavše nájdete ľudí, ako do plátenného vrecúška oberajú zlatožlté kvety a lístky.

„Boli pre tieto lipy aj zlé časy. Pamätám si, ako za socializmu postrekovali poľnohospodárske plodiny proti škodcom lietadlami a to týmto stromom nerobilo dobre. Bolo to hneď vidieť aj na kvetoch. Ľudia sa ich preto aj báli zbierať, aby neochoreli od tej chémie,“ dodáva Vincent Švorc.

Pripomenul, že prechádzky touto alejou obľuboval aj miestny veľkostatkár Puľský. Majiteľ župčianskeho kaštieľa každý deň prechádzal spolu so svojím psom pod košatými stromami a svoju prechádzku vždy ukončil v lesíku.

„To bola krásna prechádzka, nielen pre pánov, ale aj pre obyčajných ľudí. Často sem chodili chlapci s dievčatami, potom už ako manželia s malými deťmi a stretli ste tu aj starších, ktorí sa ukryli do tieňa pod stromy,“ vysvetľuje s úsmevom pani Žofia.

Okolo líp už postavili niekoľko domov a podľa územného plánu tu vznikajú ďalšie parcely. Každý, kto tu však plánuje stavať, musí počítať s istými obmedzeniami. Preto je tu vytvorené aj ochranné pásmo. Očakáva sa však, že ľudia si takúto parcelu vyberú práve preto, že je tu zaujímavé a pekné prírodné prostredie.

V tejto dedine sa pred desaťročiami nachádzala aj ďalšia aleja. Po starých hraboch tu však už niet ani pamiatky. Tí starší si na ňu spomínajú ako na konský lazaret.

„Počas vojny sem Nemci zvážali ranené kone, ktoré slúžili na fronte. Bola to taká nemocnica a kone priväzovali práve o tieto stromy. Tie, ktoré sa vyliečili, poslali naspäť na front. No a tie, čo im nebolo pomoci, utratili a odvliekli na mrchovisko, prípadne ich využili na konzum, veď bola vojna,“ uzavrel Švorc.

Kamennú krstiteľnicu dal vyhotoviť farár Jonáš Záborský

Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie v Župčanoch je najstaršou architektonickou pamiatkou tejto šarišskej dedinky. Vzácnosťou je aj kamenná krstiteľnica, ktorá sa využíva pri obradoch už viac ako 150 rokov.

„Možno mnohí z veriacich, ktorí dávajú v tomto kostole krstiť svoje deti, ani nevedia, že našu kamennú krstiteľnicu, dal obstarať významný slovenský spisovateľ, národný buditeľ, niekdajší župčiansky farár Jonáš Záborský,“ povedal pre TASR súčasný správca farnosti Ján Petro.

Slovenský prozaik, dramatik, novinár, teológ a pedagóg Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 na Záhorí a jeho životná púť sa skončila v roku 1876 na východnom Slovensku. Po štúdiách doma i v zahraničí a pôsobení na uznávaných postoch nakoniec zakotvil ako farár v šarišskej dedinke Župčany. Práve tu vznikla väčšina jeho najznámejších literárnych diel.

„Z historických dokumentov vieme, že to Jonáš nemal určite v Župčanoch ľahké. Viem si dobre predstaviť, že človek študovaný a svetaznalý, s takými skúsenosťami zrazu prišiel do rázovitej obce medzi sedliakov. Svoju kňazskú službu však oduševnene poskytoval veriacim, hoci nie vždy ho chápali a mnohokrát sa dostal aj do problémov,“ konštatoval miestny farár.

V dedine sa stále spomína aj veľké diplomatické umenie Záborského, ktorý vraj v istom čase dokázal urovnávať veľké spory medzi obyvateľmi Župčian a susednej dediny Svinia.

Petro konštatoval, že na fare stále uchovávajú niekoľko kníh, ktoré patrili do osobnej knižnice Jonáša Záborského a v mnohých je aj jeho podpis či poznámky.

„Viete, keď ste kňazom v tejto dedine, tak vás ten Jonáš akosi neminie. Objavuje sa všade. Jednoducho to nejde, aby ste sa jeho činnosťou a dielom nezaoberali a nevšímali si ju. Ten človek vtedy predbehol dobu,“ dodal Petro.

Záborského pripomína aj náhrobný kameň na stene kostola a pomník hneď vedľa chrámu, v ktorom kázal svojim veriacim. Pôvodná kamenná doska vraj nevyhovovala režimu, a tak ju umiestnili na stenu kaštieľa.

„Každý rok si vo februári pripomenieme pamiatku tohto vzácneho človeka. Keď sú okrúhle výročia, prichádzajú aj herci a ďalší ľudia, ktorí pôsobia v prešovskom divadle, ktoré nesie meno Jonáša Záborského,“ uzavrela členka Ružencového bratstva Mária Zahuráková.

Starý spor medzi dedinami urovnala až svadba

Dedinku Župčany spája so susednou obcou Svinia cesta, po ktorej v minulosti prechádzali furmanské vozy. Miesto na vrchole strmej cesty si ľudia zvykli nazývať „Chválabohu“, keďže si tu každý furman vydýchol, že má to najhoršie za sebou. S ním sa spája aj príbeh o soške Panny Márie, ktorý často ľudia spomínajú.

Roky medzi oboma spomínanými dedinami vládla bežná rivalita. Tá sa však vyostrila počas jedného leta, keď oblasť zasiahla silná búrka. Podľa rozprávania starých ľudí búrka úplne zničila úrodu v Župčanoch, ale na kopci Chválabohu zastala a polia susednej dediny zostali nedotknuté.

Gazdovia zo Župčian chceli zasiať, ale nemali zrno, tak išli poprosiť o pomoc roľníkov zo susednej dediny. Vo Svinej ich však vyprevadili so slovami, že sami nemajú dosť.

„Príbeh hovorí, že boli veľmi nahnevaní a večer sa vybrali na kopec k soške Panny Márie a obrátili ju chrbtom k dedine Svinia. Vraj, aby sa nemusela dívať na tých nedobrých ľudí. Naši si vraj sochu postavili a bude teda chrániť Župčany,“ vyrozprával časť príbehu starosta obce František Novotný.

Tento spor sa vraj potom tiahol niekoľko rokov. Hovorí sa, že susedným dedinčanom sa vysmievali, že sa im Panna Mária obracia zadkom a z toho veľkú radosť nemali. Je teda len prirodzené, že sa na Župčancov hnevali.

Starosta vysvetlil, že podľa príbehu mal práve v čase najväčšieho hnevu do sporu vstúpiť župčiansky farár Jonáš Záborský. Ten mal na žiadosť obyvateľov dedinky Svinia prehovoriť svojich veriacich, aby sošku obrátili na pôvodné miesto. Ale tvrdé hlavy svojho farára neposlúchli.

„Všetko nakoniec po rokoch vyriešila láska dvoch mladých ľudí. Keď sa zaľúbil syn richtára zo Župčian do dcéry richtára zo Svinej. Otec dievčiny však dal podmienku, že k svadbe privolí, len ak otočia sochu, aby sa dívala na obe dediny a tak nakoniec aj bolo,“ vysvetľuje starosta Novotný.

Rovnako sa hovorí, že túto taktiku na urovnanie starého sporu vraj svinianskemu starostovi poradil spisovateľ, národný buditeľ a farár Jonáš Záborský.

Po svadbe bolo miestnym zvykom takzvané dvíhanie nevesty

Kultúrne tradície a staré zvyky obce Župčany pomáha uchovávať Dedinská folklórna skupina Záborský. Tá sa zameriava predovšetkým na miestny obradový folklór a ten prezentuje doma i na súťažiach po celom regióne.

„Máme pomerne dobre zmapovaný celý rok v Župčanoch. Ide o krstiny, svadby či iné príležitosti, sviatky, ale aj zvyky týkajúce sa bežného života a predovšetkým prác na dedine,“ vysvetľuje vedúca súboru Mária Germušková.

Súbor vznikol v roku 1998 pri príležitosti osláv 750. výročia prvej písomnej zmienky o obci. V priebehu doterajšej činnosti vytvoril viac ako 20 hudobno-dramatických pásiem, ktoré dokumentujú život a tradície v tejto šarišskej dedine.

„V piesňach i v hovorenom slove našim divákom priblížime napríklad, ako sa u nás pásli husi alebo vyháňal dobytok na lúky, stavali máje i to, ako sa chodilo koledovať. Ľudia sa takto môžu dozvedieť aj to, čo sa spievalo a hovorilo, keď prišiel miestny statkár Puľský skontrolovať, ako mu chlapi v hore richtovali drevo na zimu,“ vysvetľuje Germušková.

Zaujímavá tradícia sa tu storočia uchovávala aj v súvislosti v mladomanželmi. Nejde však len o tradičnú svadbu, odpýtavanie nevesty alebo čepčenie. Na mladomanželov čakala po svadbe ešte jedna povinnosť.

„Keď prišli na prvú zábavu už ako manželia, muselo prebehnúť 'dvíhanie nevesty'. Ženy ju posadili na hokerlík, tancovali okolo nej a pomaly ju dvíhali a hokerlíkom búchali o zem. To preto, aby bola dobrá manželka a do roka porodila potomka,“ doplnila Germušková.

Pripomenula, že mladomanžela zasa medzi seba prijímali dedinskí muži. Tí spievali, na hlavu mu vyliali pohárik pálenky a on potom musel pre nich zaplatiť fľašu páleného v krčme.

Členovia DfS Záborský vo svojich spomienkach uchovávajú aj rodáčku zo Župčian Máriu Juskovú, ktorá sa výraznou mierou zaslúžila o zachovanie množstva tradícií. Z jej rozprávania sa dozvedali, ako sa kedysi žilo v Župčanoch.

Dnes má folklórna skupina 30 členov, pričom najmladšia členka má 15 a najstaršia 65 rokov. Okrem nich však na miestnej základnej škole vyrastá aj nová omladina. O nich sa však starajú učitelia v základnej umeleckej škole.

DfS Záborský nahrala niekoľko CD nosičov s tradičným šarišským folklórom a každý rok sa zúčastňuje súťaží. Na okresných prehliadkach sa pravidelne umiestňuje na popredných miestach a často reprezentuje svoju obec aj na regionálnych súťažiach.












Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR