Na záver vašej besedy na minuloročnom letnom festivale Pohoda v Trenčíne, ste povedali, že už sa budete venovať hlavne vašej vnučke Sofinke, ako sa vám to darí?
Odvtedy sme s Martinom Hanzlíčkom a Petrom Zajacom dokončili filmový dokument Dobré ráno, Slovensko! a s Martinom sme začali pracovať na rozsiahlom projekte „Príbehy pre Natálku“. Natálka je to dievčatko, ktoré takmer upálili českí neonacisti. Fakt to robíme pre Natálku a nie o Natálke. Mám obrovskú radosť, že ponuku k spolupráci prijali Živé kvety. Sofinka sa má fajn a som vždy namäkko, keď sa vidíme.

Spomínate hudobnú skupinu Živé kvety, môžete prezradiť v čom bude spočívať vaša spolupráca?
Ich pieseň bude sprevádzať film aj sériu videí pre Natálku. Sme však zatiaľ iba na úplnom začiatku. Práca na dokumente je permanentná improvizácia a na časozbernom dokumente tobôž.

Vráťme sa ešte k Natálke Kudríkovej, ktorá bojovala v ostravskej nemocnici o svoj život, potom čo zapálili dom jej rodičov. Ako sa jej „darí“ dnes?
A ako sa asi môže dariť malému decku, ktoré nemá 80% vlastnej kože? Dievčatku, ktoré zo svojho krátkeho života strávilo polovicu v nemocnici? Dievčatku, ktoré sa po tej hororovej noci muselo začať učiť všetko znovu, vrátane chôdze a rozprávania? Dievčatku, ktoré žije v bolestiach deň a noc? Natálka má však čosi, čo nemá každý – obrovskú lásku svojich blízkych. Aj ja by som chcel byť jeden z nich.

Človek vášho formátu, asi nebude len tak „pasívne“ sedieť doma na dôchodku. Vy ste bez zaváhania kladne reagoval na naše pozvanie prísť do Prievidze, z čoho máme radosť. Čo je pre vás hnacím motorom takýchto aktivít, akou je napríklad účasť na projekcii vašich filmov a následne besedovať s divákmi?
No, nebolo to celkom bez zaváhania. Pozvaní máme podstatne viac, ako energie a času. Na druhej strane je však živý kontakt s divákmi našich filmov na nezaplatenie. Život je hlavne o komunikácii.

Na festivale Jeden svet uvedieme dva vaše filmy. Začnem vaším osobným svedectvom „Krátka dlhá cesta“, čo nie je len film, ale skôr „trojjazyčný multimediálny projekt“ resp. ako píšete na svojom kvalitnom webe „on-line aplikácia“. Narodil ste sa v Terezíne, váš otec zomrel na pochode smrti z koncentračného tábora a vy - po 63 rokoch - ste sa vydal na Krátku dlhú cestu. Prečo nie skôr resp. čo bol ten impulz, že práve teraz?
Nápad musel zrieť a dozrieť. Významným impulzom bolo, keď som sa v roku 1994, na pohrebe mamy, dozvedel, ako vlastne zomrel otec. A trvalo ďalších veľa rokov, než som sa do projektu pustil. Nešlo len o ideu, ale aj o partiu spolupracovníkov atakďalej.

Druhým dokumentom, ktorý prinášate na náš festival spolu s ďalším vzácnym hosťom a spolutvorcom Petrom Zajacom, je „Dobré ráno Slovensko“. Opäť veľká téma „November ´89“, film s podtitulom „Príbeh ľudí, ktorí menili Slovensko v období od novembra 1989 po slobodné voľby v júni 1990, retrospektíva bez predstierania falošnej objektivity.“ Myslíte si, že má šancu táto téma zarezonovať v dnešnom stave spoločnosti?
Niektoré témy treba dokumentovať bez ohľadu na „rezonanciu“ a dnešný stav spoločnosti. Nehovoriac o tom, že raz bude rok 1989 pre Slovákov veľmi dôležitý. Kde inde by hľadali legendy a mýty pre hrdosť na moderné dejiny svojej krajiny? V legende o Mečiarovi? O Slotovi? O Ficovi? O roku 1992? O roku 2006?

Téma holokaustu je nielen na Slovensku, ale vlastne všade vo svete často skresľovaná až popieraná. Pri výbere filmu pre študentskú projekciu ste ale odporučili práve dokument o ňom. Prečo má tento film väčšiu šancu osloviť mladých ľudí, ktorí vyrástli v už „slobodnej a otvorenej“ spoločnosti ako príbehy po roku 1989, ktoré im práve dali takú možnosť?
Ten príbeh má nadosobné a nadčasové posolstvo. Hovorí o tom, čoho sme my ľudia schopní. Vtedy aj dnes. Nechce sa mi čakať, kým sa možnosť opakovania takýchto a podobných tragédií premení na skutočnosť. A mladí ľudia by mali dostať plnú informáciu. Ako s ňou naložia, je na nich.

V mailovej komunikácii ste prezradili, že v Prievidzi a jej okolí máte rodinu. Poznáte naše mesto, chodievate k nám?
Bol som v Prievidzi tuším iba dvakrát alebo trikrát. Rodinné seance robíme hlavne vo Zvolene alebo v Prahe.

A na záver trošku osobná otázka, čo by robil Fedor Gál v utorok (pod)večer, keby nebol na festivale Jeden svet v Dome kultúry v Prievidzi?
Asi by som sedel doma za stolom – pri knihe, pri písaní, pri e–mailovaní… Popíjal by som pritom červené a pofajčieval. Zvykol som si večery tráviť takto. Na vybavovačky a povinnosti mám doobedia.

Festival Jeden svet (15.3 - 20.3.2010) dnes pokračuje