Fenomenálny džezový virtuóz Ernest Oláh by sa dožil 70 rokov

BRATISLAVA 19. júla (WBN/PR) - Hudba bol jeho chlieb a rodina prvoradá – tak by sa dal charakterizovať život fenomenálneho slovenského džezového klaviristu Ernesta Oláha, ktorý by sa dnes dožil 70 rokov. Širšej slovenskej verejnosti bol hudobník menej známy, prirodzene preto že väčšinu rokov zo svojej 40-ročnej kariéry pôsobil v zahraničí. Zato však bol uznávaný džezovými fanúšikmi, expertmi a celebritami v európskych metropolách.


Ernest Oláh sa narodil 19. júla 1942 v Lučenci a hudobné vzdelanie získava na Základnej umeleckej škole vo Fiľakove v triede rakúskeho učiteľa klasickej hudby Júliusa Schillera, ktorú absolvuje len za dva roky. Všetko ostatné, zdá sa, je u mladého Ernesta vopred dané a spečatené overenou kombináciou veľkého talentu, ctižiadosti, vytrvalosti a otcovej silnej ruky. A tak mladý Ernest využíva každú príležitosť, aby cvičil a hral na svojom starom koncertnom krídle značky Jozef Cisár. Neraz spomína, že to bol veľmi zlý klavír, ale zato najlepšia škola, akú mohol dostať. Až kým sa opäť nezahĺbi do rozhlasovej relácie, ktorá práve hrá jednu z platní kanadskej ikony Oscara Petersona. Ako 13-ročnému dospievajúcemu chlapcovi, ktorý dovtedy pozná len klasikov vážnej hudby, Bacha, Mozarta, Brahmsa, Stravinského, musel tento okamih pravdepodobne všetko zmeniť, čo o hudbe dovtedy vie, pozná a cíti. Kanadský kráľ čierno-bielych kláves triafa do čierneho a takmer v ňom pochová všetky ambície. Mnohé roky neskôr, keď sa z Ernesta stáva skúsený a uznávaný hudobník, zvykne s veľkým rešpektom hovoriť: „Oscarovú hru dokážem síce dokonale napodobniť, ale jeho techniku neprekoná nikto, ani ja sám“.

Oscara Petersona obdivuje po celý život. A keď v rámci inšpirácie práve počúva najslávnejšieho z hráčov čierno-bielych kláves, vždy spoľahlivo dostane okamžitý motív na hudbu svojím spôsobom. Svoje profesionálne začiatky absolvuje Ernest ako 14-ročný najskôr v otcovej kapele, svet jazzu mu približuje strýkov saxofón. Pred skutočným publikom hrá s mládežníckymi kapelami a využíva každú vhodnú príležitosť pre novú skúsenosť.

Začiatkom 60tych rokov sa po prvýkrát zviditeľňuje s brnenským gitaristom Ladislavom Hajchlom. Dvaja najväčší protagonisti modernej tanečnej hudby v bývalom Československu Gustáv Brom a Gustáv Offermann hovoria o ňom ako o veľkom talente a radi ho dávajú za veľký vzor. V roku 1964 absolvuje spolu s orchestrom Juraja Velčovského sériu vystúpení vo východonemeckom Kühlungsborne, kde mali každý večer show-time, čo bola pre mladého Ernesta vďačná príležitosť to naplno rozbaliť. V jeden večer hrá skladbu Konzert für dich a v prvom rade sedí mladá žena so slzami v očiach. Je to Heidi, s ktorou sa po krátkom čase ožení. Mnoho krát zvykne žartovať, že na to, aby sa naučil po nemecky, musel sa oženiť. V orchestri Juraja Velčovského napokon zotrvá skoro 20 rokov. Počas tohto obdobia spolupracuje napríklad s Oľgou Szabovou, Sally Selingovou, Janou Kocianovou, Dušanom Grúňom, Jankom Lehotským, Petrom Vašekom a Gabom Jónašom.

Začiatkom osemdesiatych rokov sa Ernest vydáva po vlastnej ceste. Pod vlastným menom a s vybrúsenou klavírnou technikou naďalej hrá ako barový hráč vo viacerých európskych mestách. Vo švajčiarskom kúpeľnom mestečku Interlaken sa mu počas jedných z mnohých večerných vystúpení prihovorí jeden z hostí, ktorý mu ponúka, čo sa inak neodmieta – letenku do Ameriky a kufor peňazí za skladbu, ktorú práve napísal. A svoje rozhodnutie nezmení ani vo chvíli, keď zistí, že ide o manažéra a producenta Barbry Streisand. V Ernestovi sa nikdy neprejaví obchodný inštinkt a rovnako netúži po sláve a bohatstve. Svoje bohatstvo skôr vidí v prostom okamihu, keď svoje ruky položí na čierno-biele klávesy a spontánne začne hrať na tu a teraz, hoci aj pre jedného poslucháča.

V roku 1983 vznikajú v bratislavskom štúdiu viaceré fulminantné sólo nahrávky, ktoré svedčia o jeho virtuozite a vyzretom hudobnom štýle nabitom energiou a obrovským hudobným cítením. Na zozname je okrem iného aj suita As we were together, ktorú rozdáva blízkym priateľom a agentom pre demo účely tu a tam, ale oficiálne uzrie svetlo ako bonusová skladba až na posmrtnom albume Oscar on my mind v roku 2003. Od roku 1986 zakotví na takmer 12 rokov ako barový klavirista v prestížnom hoteli Bristol vedľa svetoznámej Viedenskej opery. Ako jeden z mála Slovákov tvorí a brúsi svoju virtuóznu techniku pred hosťami Operného bálu a hotelového baru, kde si podáva ruky s domácimi a medzinárodne známymi hosťami zo sveta kultúry, biznisu a politiky.

Od roku 1998 stále viac sužujú Ernesta Oláha zdravotné problémy, z ktorých sa už nedokáže celkom zotaviť. Séria koncertov v Brne, Piešťanoch a v Bratislave má pokračovať v Berlíne a v ďalších európskych mestách. Výlet do ríše milovanej hudby na konci dlhej hudobnej kariéry navždy preruší v roku 2002 správa o jeho náhlej smrti. Ernest zomiera doma na Štedrý deň počas nočného spánku.