Fascinujúca súhra rastlín a zvierat

Vysvetľuje, ako sa navzájom ovplyvňujú jednotlivé druhy zvierat a rastlín, ale tiež ako človek pretvára prírodu. Rozpráva o tejto zázračnej súhre a aj o  komplikovanosti a zraniteľnosti nášho životného prostredia.

Ako dážďovky regulujú diviaky? Prečo vlci pomáhajú stromom? Ako sa lososy dostanú domov?
Je tu ďalší fascinujúci pohľad do sveta prírody z pera Petra Wohllebena.

Tajomné pradivo prírody prináša prírodu priamo k nám domov. Wohlleben má svojský, napínavý, dych vyrážajúci a jednako zrozumiteľný štýl.
Píše s toľkým citom, že čitateľ z každej vety cíti jeho lásku k prírode a popritom aj skúsenosti lesníka. Darí sa mu dojímať príbehmi obyvateľov lesa a lúk, aby sme s otvorenými očami hlbšie vnímali symbiózu stromov a húb, prácu „lesnej polície“, ako nazval mravcov, a učenie vlkov, ktoré vštepujú potomstvu, že havrany sú priatelia.

Peter Wohlleben je najznámejší nemecký lesník, ktorý v najnovšej knihe Tajomné pradivo prírody prístupným spôsobom približuje čitateľovi, ako v prírode funguje krehká spolupráca medzi zvieratami a rastlinami.
Hneď na začiatku autor rozpráva o vlkoch a vysvetľuje, prečo je dôležité, aby znovu osídlili lesy strednej Európy. Vedeli ste, že výskyt vlka môže ovplyvniť korytá riek? Vďaka projektu v Yellowstonskom parku lesníci a odborníci pochopili, ako niektoré živočíšne druhy pretvárajú obraz prírody.
Ďalším neuveriteľným poznatkom je zistenie, že dážďovky ovplyvňujú stavy diviakov v našich lesoch.

Wohlleben nás vo svojich knihách nepresviedča o vlastnej pravde, len príťažlivo rozpráva o svojich zážitkoch a skúsenostiach a popritom navrhuje riešenia, ktoré si zaslúžia pozornosť verejnosti. Ako výstižne poznamenal Thomas Becker v prílohe denníka Spiegel: „Wohlleben premieňa prírodovedné poznatky na emócie.“

Začítajte sa do novinky Tajomné pradivo prírody:

Prečo vlci pomáhajú stromom

Na príklade vlkov sa dá veľmi dobre ukázať, aké sú súvislosti v prírode zložité. Predátori sú napodiv schopní meniť tok rieky a vytvárať tak nové korytá.
Stalo sa to v Yellowstonskom národnom parku. V 19. storočí tam systematicky zabíjali vlky. Dialo sa to na nátlak farmárov z okolia, ktorí sa obávali o svoj dobytok. Okolo roku 1926 bola vyhubená posledná svorka vlkov a do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia tam pozorovali už len ojedinelé kusy, ktoré napokon tiež zastrelili. Ostatné druhy žijúce v parku ušetrili a dokonca ich podporovali, napríklad jelene. Počas tuhých zím ich rendžeri prikrmovali.
Následky na seba nedali dlho čakať. Len čo predátori zmizli, počet jeleňov začal rásť a viaceré oblasti v parku boli zakrátko načisto obžraté. Postihlo to hlavne brehy riek. Z ich okrajov zmizla šťavnatá tráva aj čerstvé výhonky stromčekov. Vyprahnutá krajina poskytovala málo potravy vtákom, preto sa veľmi zredukovala rôznorodosť ich druhov. K porazeným patrili aj bobry. Sú odkázané nielen na vodu, ale aj na stromy rastúce v blízkosti brehov. Ich najobľúbenejšou potravou sú vŕby a topole. Ohlodávajú ich, aby sa dostali k výhonkom bohatým na živiny, ktoré potom s chuťou konzumujú. Keďže všetky mladé listnaté stromy skončili v hladných žalúdkoch jeleňov, bobrom nič nezostalo, a tak zmizli.
Brehy spustli a pôdu nechránila takmer žiadna vegetácia, preto povodne odnášali čoraz viac zeminy – erózia rýchlo pokračovala. To malo za následok, že korytá riek začali silnejšie meandrovať, teda kľukato sa vinúť krajinou. Čím je podložie menej chránené, tým je tento efekt silnejší, predovšetkým v nížinatých oblastiach.
Tento nepriaznivý stav pretrvával niekoľko desaťročí, presnejšie do roku 1995. V tomto roku odchytili v Kanade vlky a vysadili ich v Yellowstonskom parku, aby sa obnovila ekologická rovnováha.
To, čo nastalo v nasledujúcich rokoch a trvá podnes, nazvali vedci „tropickou kaskádou“. Tento pojem označuje zmenu celkového ekosystému cez potravinový reťazec počnúc zhora. Hore stál vlk a to, čo vyvolal, možno nazvať skôr tropickou lavínou. Robil to, čo robíme všetci, keď sme hladní: obstaráme si niečo pod zub. V tomto prípade to boli jelene, ktorých bolo veľmi veľa a predstavovali ľahkú korisť. Koniec príbehu sa zdá jasný: vlci požierajú jelene, ktorých počet drasticky klesá, a stromčeky zasa majú šancu vyrásť. Riešením je teda vlk namiesto jeleňa? V prírode našťastie neexistujú takéto drastické zámenné akcie, lebo čím je menej jeleňov, tým dlhšie trvá, kým ich vlci nájdu, a pri určitom počte sa im to už nevyplatí; potom radšej odídu inam alebo zahynú od hladu.
V Yellowstonskom národnom parku sa však udialo ešte niečo: vlky spôsobili zmenu v správaní jeleňov – začali sa báť. Zvieratá sa vyhýbali otvoreným miestam pri brehoch riek a stiahli sa do oblastí, ktoré poskytovali lepšiu ochranu. Z času na čas síce prišli k vode, ale dlho sa tam nezdržiavali – pohľadom stále blúdili po krajine v obave, že zbadajú sivého dravca. Sotva mali čas zohnúť sa k vŕbovým a topoľovým výhonkom, ktoré sa zasa rozrástli pozdĺž brehov. Oba stromy patria k takzvaným priekopníckym drevinám a rastú rýchlejšie ako väčšina iných – metrové letorasty nie sú výnimočné.
Za niekoľko rokov brehy riek spevneli, takže rieky zasa tiekli v korytách a neodplavovali pôdu. Meandrovanie sa zastavilo, no oblúky, ktoré rieky medzitým vytvorili, zostali zachované.
Dôležité však bolo, že bobry mali zasa dostatok potravy. Začali stavať priehrady, čo spomalilo tok vody. Vzniklo množstvo tôní, hotový raj pre obojživelníky. V tejto prekvitajúcej mnohorakosti sa podstatne zvýšil aj počet druhov vtákov (na stránke Yellowstonského národného parku nájdete pozoruhodné video na túto tému).
Tento vývoj však naráža aj na kritiku. S návratom vlkov sa totiž skončilo mnoho rokov trvajúce sucho a vďaka silným dažďom lepšie prospievali aj stromy – vŕby a topole obľubujú vlhkú pôdu. Toto vysvetlenie fenoménu však neberie do úvahy bobry. Tam, kde žijú, nezaváži ani kolísanie zrážok, rozhodne nie pri brehoch riek. Hrádze zadržiavajú vodu, spôsobujú zavlaženie násypov, a tak sa stromy dostanú k vode, aj keď niekoľko mesiacov neprší. S návratom vlkov sa spustil práve tento proces: menej jeleňov v blízkosti brehov = viac vŕb a topoľov = viac bobrov. Všetko jasné?
Žiaľ, musím vás sklamať, celé je to omnoho zložitejšie. Viacerí bádatelia vidia problém v samotnom počte jeleňov, a nie v ich správaní. Keď sa do parku vrátili vlky, je tam údajne menej jeleňov (lebo ich vlci zožrali), a preto ich logicky vidno menej na brehoch riek.
Ste z toho načisto popletení? Nečudo. Pripúšťam, že som si niekedy pripadal ako päťročný chlapec, spomínaný v predslove. V prípade Yellowstonského parku však hodinový stroj začína zasa tikať, lebo následky zásahov sa pomaly zmierňujú. A hoci vedci tento proces zatiaľ do detailov nepochopili, už aj to je radostné konštatovanie. Napriek tomu: čím väčšmi si uvedomujeme, že aj najmenšie narušenie môže viesť k nepredvídateľným zmenám, tým silnejšie sú argumenty zasadzujúce sa za ochranu veľkých území.
Mimochodom, návrat vlkov nepomohol len stromom a obyvateľom riečnych brehov, profitovali aj iní predátori, konkrétne medvede grizly, ktorým sa pri premnožených jeleňoch nevodilo najlepšie. Medvede sú na jeseň odkázané na bobule. Neúnavne sa kŕmia týmito plodmi s vysokým obsahom cukru a iných uhľohydrátov a poriadne priberajú. Časom však na kríkoch nie je dosť pre všetkých, lebo aj jelene si rady pochutnajú na kalorickom ovocí. Keď vlky zasa začali loviť veľké bylinožravce, zostalo na jeseň viac pre medvede a odvtedy sa im zdravotne darí oveľa lepšie.
Tento príbeh o vlkoch som začal konštatovaním, že ich vyhubenie odštartoval nátlak chovateľov dobytka. Vlci zmizli, chovatelia dobytka zostali. Dodnes žijú v okolí Yellowstonského národného parku a pasú dobytok v tesnej blízkosti jeho hraníc. Postoj mnohých z nich sa v predchádzajúcich desaťročiach nezmenil, preto nečudo, že len čo vlky opustia park, strieľajú na ne. V posledných rokoch sa počet vlkov znovu podstatne znížil, hoci toto územie je veľmi vhodné na to, aby sa tu množili. Z najvyššieho stavu 174 exemplárov v roku 2003 sa ich počet znížil na približne sto jedincov.

Milan Buno, literárny publicista