Fabian Risk. Váš nový hrdina severskej krimi

Začítajte sa do novinky Obeť bez tváre:
30. júna – 7. júla 2010
Na jeseň roku 2003 vykonal psychológ Kipling D. Williams experiment, počas ktorého vystavil pokusné osoby sociálnej izolácii prostredníctvom virtuálnej loptovej hry Cyberball, kde si traja hráči prihrávali loptu medzi sebou. Po chvíli si dvaja z nich začali prihrávať iba navzájom. Ten tretí, nevediac, že hrá proti počítačom, zažíval intenzívny pocit eliminácie a vylúčenia. Pocit bol taký výrazný, že sa magnetickou rezonanciou dalo zmerať zvýšenie aktivity rovnakej časti mozgu ako pri čisto fyzickej bolesti.

1
FABIAN RISK JAZDIL AUTOM po tej ceste viac ráz, než si dokázal spomenúť. No nikdy predtým to nebolo také jednoduché a povznášajúce ako teraz. Presne ako si naplánovali, vyrazili skoro ráno a mohli si dopriať dlhú prestávku na obed v Gränne.
Už vtedy sa nepokoj, ako sťahovanie dopadne, začal rozplývať. Sonja bola veselá, prekypovala radosťou, dokonca sa ponúkla, že posledný kúsok cez Småland bude šoférovať, aby si mohol vziať poriadne veľkého sleďa. Bolo to od nej až príliš milé, dokonca sa pristihol, že premýšľa, či to všetko nie je len veľké divadlo. Ak by bol celkom úprimný, niekde hlboko vnútri pochyboval, či to bude naozaj fungovať, utiecť od všetkých problémov a začať odznova.
Deti zareagovali, presne ako sa dalo čakať. Matilda to považovala za napínavé dobrodružstvo napriek tomu, že do štvrtej triedy by išla v úplne novej škole. Theodor sa k tomu nestaval až tak pozitívne, dokonca hrozil, že zostane v Štokholme. No po obede v Gränne sa aj on rozhodol, že tomu dá šancu, a na prekvapenie všetkých si viac ráz vytiahol slúchadlá z uší a rozprával sa s nimi.
Najlepšie zo všetkého však bolo, že volanie ustalo. Volanie a krik, čo prosí o život, ktorý ho počas posledného pol roka prenasledoval nielen v snoch, ale väčšinou aj počas bdenia. Konečne to prestalo.
Prvý raz si to všimol pri Södertälje, ale predpokladal, že si len namýšľa. Až keď prešli cez Norrköping, bol si tým úplne istý a každým kilometrom, ktorý ostal za nimi, hlasy slabli. Teraz, keď boli na mieste, o 556 kilometrov ďalej, úplne stíchli.
Vyzeralo to, akoby bol čas rozdelený pred ich pobytom v Štokholme a udalosťami minulej zimy a po nich. A konečne, konečne už nastal čas po, pomyslel si Fabian a zasunul do zámky kľúč od ich nového bývania – jedného z anglických radových domčekov z červených tehál na Pålsjögatan. Ako jediný z rodiny bol už v dome, ale vôbec ho neznervózňovalo, čo si ostatní pomyslia. Len čo uvidel, že je na predaj, bol si istý, že nový život začnú práve tu a nikde inde.
Pålsjögatan 17 v Tågaborgu, od mesta len na skok a hneď za rohom Pålsjösky les. Tam bude môcť každé ráno behať a vráti sa k tenisu na štrkových kurtoch. Ak by chcel ísť k moru, tak sa len skotúľa dole Halalidbackenom a bude na kúpalisku Fria bad, kde sa v mladosti kúpaval. Vtedy fantazíroval o tom, že býva práve v tejto štvrti, namiesto žltých nájomných barakov hore v Dalheme. Dnes, po tridsiatich rokoch, sa sen splnil.
„Oci, na čo čakáš? Nevezmeš to?“ spýtal sa Theodor.
Fabian sa prebral zo šťastného opojenia a zbadal, že zvyšok rodiny stojí dole na chodníku a čaká, kým zdvihne mobil, ktorý mu zvonil vo vrecku. Vytiahol ho a videl, že je to Astrid Tuvessonová, jeho nová alebo, správnejšie povedané, budúca šéfka na kriminálnom oddelení helsingborskej polície.
Papierovo bol ešte ďalších šesť týždňov zamestnaný v Štokholme. Navonok sa zdalo, že sa sám rozhodol dať výpoveď. No väčšina starých kolegov nepochybne vedela, ako to vlastne bolo a že by tam nikdy znova nevkročil.
Šesťtýždňová nedobrovoľná dovolenka vyzerala čoraz lákavejšie. Ani si nedokázal spomenúť, či mal po štúdiách niekedy toľko voľna. No či to bude stačiť, to sa ešte len ukáže. Plánoval, že sa v pokoji usadia v dome. Potom by sa zoznámili s novým mestom a v závislosti od počasia a chuti, by možno odcestovali na nejaké teplejšie miestečko. Rozhodne sa nemienili čímkoľvek stresovať. To všetko by si mala Astrid Tuvessonová uvedomovať.
Napriek tomu volala.
Niečo sa stalo a on zvažoval hovor prijať, aby zistil čo. No so Sonjou si niečo sľúbili. Toto leto budú znova rodina a rozdelia si zodpovednosť. Možno by dokonca našla silu a posledné obrazy na výstavu by dokončila až na jeseň? Okrem toho hádam existujú u helsingborskej polície aj iní, ktorí nemajú dovolenku, nie?
„Nie, to počká,“ odvetil, zastrčil mobil naspäť do vrecka, odomkol a vpustil dnu Theodora s Matildou, ktorí súperili, kto vojde ako prvý. „Ak by som bol vami, začal by som záhradou!“ Otočil sa k Sonji, ktorá k nemu vystúpila po prednom schodisku, v náručí reproduktor od iPodu.
„Kto volal?“
„Nikto dôležitý. Poď si pozrieť dom.“
„Vari to nebol...“
„Nie, nebol,“ odtušil Fabian. No v jej očiach zbadal, že mu neverí, tak zdvihol mobil, aby naň videla. „Bola to moja budúca šéfka, ktorá nás určite chcela iba privítať. Poď už.“ Vzal od nej reproduktor, zakryl jej oči rukou a gestom ju lákal dnu do domu. „Ta-dam!“ Zložil ruku a ona sa obzerala dookola po nezariadenej obývačke s kozubom, po priľahlej kuchyni, ktorá viedla von do malej záhrady za domom, kde bolo vidieť Theodora a Matildu, ako skáču na veľkej trampolíne.
„Ach. To je úplne... Úplne skvelé.“
„Tak to schvaľuješ? Páči sa ti?“
Sonja prikývla. „Povedali sťahováci, kedy prídu?“
„Niekedy neskoro popoludní, navečer. Ale môžeme dúfať, že budú meškať a neprídu skôr ako zajtra.“
„Prečo, ak sa smiem spýtať?“ začudovala sa Sonja a objala ho okolo krku.
„Máme tu všetko, čo potrebujeme. Čistú podlahu, sviečky, víno a hudbu.“ Fabian postavil reproduktor na kuchynský ostrovček, strčil doň svoj starý poškriabaný iPod a pustil album skupiny Bon Iver For Emma, Forever Ago – už niekoľko týždňov jeho obľúbený. Na ich rozbehnutý vlak naskočil neskoro. Keď platňu počul prvý raz, myslel, že je to nuda, ale dal jej druhú šancu a vtedy si uvedomil, o aké majstrovské dielo ide.
Chytil Sonju a začali tancovať. Rozosmiala sa a veľmi sa snažila, aby zachytila jeho improvizované tanečné kroky. Zahľadel sa do jej zeleno-hnedých očí, Sonja odopla sponu a rozpustila si vlasy. Cvičenie, ktoré jej terapeut naordinoval, sa očividne vyplatilo. Nielen psychicky, ale aj fyzicky. Určite zhodila tak päť-šesť kíl. Nikdy nebola tučná, skôr naopak. No črty tváre mala teraz zreteľnejšie a pristalo jej to.
Rýchlo sa otočil a nechal, nech mu padne do náručia. Znova sa zasmiala a on si uvedomil, ako veľmi mu to chýbalo.
Zvažovali rôzne riešenia. Všetko od presťahovania sa z bytu pri stanici Södra cez kúpu domu na nejakom blízkom štokholmskom predmestí, až po kúpu malého bytu, kam by sa na skúšku odsťahoval a striedavo sa starali o deti. No ani jednu z možností nepovažovali za dobré riešenie. Či to záviselo od toho, že mali hrôzu z rozvodu, alebo hlboko vnútri vlastne ľúbili jeden druhého, to sa ešte uvidí.
Až keď našiel dom na Pålsjögatan, všetko do seba zapadlo. Práca kriminálneho inšpektora na helsingborskej polícii, voľné miesta v Tågaborskej škole a veľké podkrovie, ktoré vďaka strešným oknám bolo perfektné na Sonjin ateliér. Ako keby sa niekto zľutoval nad ich osudom a rozhodol sa dať im poslednú šancu.
„A deti? Čo si si myslel, kde budú spať?“ zašepkala mu Sonja do ucha.
„Určite je dole v pivnici nejaký priestor, tam ich môžeme zamknúť.“
Sonja sa mu chystala odpovedať, no prerušil ju bozkom a ďalej tancoval, keď zazvonil zvonček na dverách.
„Už sú tu?“ Sonja prerušila bozk. „Možno predsa len budeme spať v našich posteliach.“
„A ja som sa tak tešil na podlahu.“
„Podlaha tam predsa zostane, nie? Okrem toho som povedala spať. Nič iné.“ Znova ho začala bozkávať, rukou mu tápala po bruchu a strčila mu ju za opasok.
Toto je tá cesta, aby sme žili šťastne po zvyšok života, stihol si Fabian pomyslieť, skôr než ruku zase vytiahla a šla otvoriť.
„Ahoj, som Astrid Tuvessonová. Som nová kolegyňa vášho muža.“ Žena vo dverách podala Sonji ruku. Druhou si posunula slnečné okuliare do blond kučeravých vlasov, ktoré spolu s pestrofarebnými šatami, štíhlymi opálenými nohami a sandálmi spôsobili, že vyzerala o desať rokov mladšie než na svojich päťdesiatdva.
„Aha, ahoj.“ Sonja sa otočila k Fabianovi, ktorý podišiel dopredu a potriasol ruku Tuvessonovej.
„Myslíte budúca kolegyňa. Začínam až šestnásteho augusta,“ povedal Fabian a všimol si, že jej chýba ľavý ušný lalôčik.
„Budúca šéfka, ak teda budeme puntičkári.“ Zasmiala sa a upravila si vlasy, aby zakryla ucho. Fabian sa zarazil a premýšľal, či išlo o poranenie alebo vrodenú chybu. „Prepáčte. Naozaj som sem nechcela vtrhnúť uprostred vašej dovolenky a po tej ceste musíte byť úplne hotoví, ale...“
„To je v poriadku,“ prerušila ju Sonja. „Poďte dnu, poďte. Žiaľ, nemôžeme vám nič ponúknuť, pretože stále čakáme na sťahovákov.“
„Nič to. Potrebujem len niekoľko minút s vaším mužom.“
Sonja nemo prikývla a Fabian viedol Tuvessonovú dozadu na terasu, zavrel za nimi dvere. „Nakoniec som aj ja ustúpila a kúpila trampolínu. Deti mi roky obžierali uši, kým som to nevzdala, a teraz sú už veľké.“
„Prepáčte, ale o čo ide?“ Fabian vôbec nemal chuť venovať dovolenku táraniu s budúcou šéfkou.
„Vražda.“
„Aha. No, také veci sa stávajú. Žiaľ. Nič mi do toho síce nie je, ale nebolo by lepšie, keby ste to prebrali s vašimi kolegami, ktorí nemajú dovolenku?“
„Jörgen Pålsson. Znie vám to povedome?“
„To je obeť?“
Tuvessonová prikývla.
Fabianovi to meno niečo hovorilo, ale vôbec nemal chuť ho niekam zaradiť. Robota bolo to posledné, po čom túžil. Cítil sa ako plne naložený ropný tanker, ktorý práve prepadli piráti a donútili ho odkloniť sa od rajského ostrova.
„Možno vám toto zlepší pamäť.“ Tuvessonová vytiahla plastové vrecúško s fotografiou. „Ležalo to na tele obete.“
Fabian si zobral plastové vrecúško, pozrel na snímku a hneď pochopil, že nepôjde o nijaký rajský ostrov. Fotografiu hneď spoznal, aj keď si nepamätal, kedy ju naposledy videl. Bola to klasická fotka z deviatky. Posledná, na ktorej sa zhromaždili všetci. On sám stál v druhom rade a šikmo za ním stál Jörgen Pålsson.
Preškrtnutý krížikom čiernou fixkou.