Emil Boleslav Lukáč bol básnikom s tragickým pocitom života

Hodruša-Hámre/Bratislava 1. novembra (TASR) - Básnik, prekladateľ, publicista, evanjelický kňaz a učiteľ Emil Boleslav Lukáč sa narodil 1. novembra pred 115 rokmi.


Patril k významným osobnostiam slovenskej medzivojnovej a povojnovej literatúry, spoločenského, kultúrneho i politického života. Predstaviteľ neosymbolizmu napísal diela charakteristické prvkami tragiky, temna, smútku a samoty, ale aj vrúcnym vzťahom k Slovensku.

Emil Boleslav Lukáč sa narodil 1. novembra 1900 v Banskej Hodruši (dnes Hodruša-Hámre). Vzdelanie získal na lýceu v Banskej Štiavnici (1910-1918), neskôr študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1918-1922). V štúdiu pokračoval vo Francúzsku, na prestížnej Sorbonne v Paríži navštevoval fakultu protestantského bohoslovia a filozofickú fakultu (1922-1924) a štúdiá zavŕšil na evanjelickej teologickej fakulte v nemeckom Lipsku. V roku 1934 získal doktorát z filozofie. Povolanie kňaza vykonával krátko, v rokoch 1922-1924 bol kaplánom v Martine, Modre a Brezne. Od roku 1924 bol generálnym tajomníkom evanjelickej cirkvi a.v. pre odbor mládeže, zároveň bol administrátorom v Brezne a v tom istom roku zakladal Spolok slovenských spisovateľov. Od roku 1926 začal pôsobiť ako pedagóg, najskôr vyučoval slovenský jazyk na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave a v rokoch 1933-1947 bol profesorom na Dievčenskom reformovanom gymnáziu v Bratislave.

V predvojnovom období sa Emil B. Lukáč zapájal aj do politiky. Stal sa poslancom Národného zhromaždenia Československej republiky (NZ ČSR) v Prahe (1936-1939), v období vojnového tzv. Slovenského štátu bol poslancom Slovenského snemu. Po druhej svetovej vojne sa stal prednostom na odbore literatúry a umenia na Povereníctve školstva a osvety (1947-1950). Potom upadol do nemilosti komunistického režimu. Zamestnal sa v Literárnom múzeu Janka Jesenského (1950-1955) a v rokoch 1955-1965 pracoval ako korektor v Západoslovenských tlačiarňach v Bratislave.

Po celý život bol E. B. Lukáč činný v oblasti literatúry. Poézia bola pre neho duchovným priestorom, v ktorom sa angažoval celou svojou bytosťou. Jeho tvorba bola v začiatkoch akýmsi odrazom jeho osobného života, postupne však odrážala život vtedajšej doby. Pre Lukáčove básnické zbierky ako napríklad Spoveď (1922), Dunaj a Seina (1925), O láske neláskavej (1928), Moloch (1938) alebo Bábel (1944) sú príznačné prvky smútku, skepsy, zúfalstva či pesimizmu. Vo svojich dielach využíval množstvo symbolov, kontrastov, paradoxov a náročné jazykové prostriedky. Bol autorom libreta k opere Viliama Figuša-Bystrého Detvan (1928) a prekladal z maďarskej, ruskej, nemeckej, francúzskej, anglickej a orientálnej literatúry.

Po vzniku Spolku slovenských spisovateľov (SSS) v rokoch 1933-1938 bol tento aktívny literát jeho tajomníkom a zároveň predsedom literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej. V roku 1936 zorganizoval I. kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. V roku 1940 založil časopis Tvorba, ktorý do roku 1944 viedol. Ako redaktor sa k nemu vrátil v rokoch 1948-1950. Prácu novinára vykonával aj v Národných novinách v Martine (1920), v časopise LUK (1930) a viedol tiež kultúrnu rubriku spoločenského časopisu Týždeň (1946-1950). Okrem toho redigoval viacero časopisov, medzi inými Nový rod (1924-1934), Mladé Slovensko (1928) či Revue SSS Slovenské smery (1933-1938).

Emil Boleslav Lukáč uverejňoval svoje diela aj pod pseudonymami: lč; Lč. Aktívne pomáhal mladým slovenským spisovateľom, ochotne posudzoval, opravoval a korigoval ich texty. V roku 1976 získal za svoje dielo titul Zaslúžilý umelec. Zomrel 14. septembra 1979 v Bratislave vo veku 78 rokov.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR