Elita severskej krimiliteratúry

„Johnsrud je majster napätia, svojou trilógiou sa zaradil medzi elitu nórskej kriminálnej literatúry,“ napísali v Tvedestrandsposten.

Ak by smrť bola zmyslovým vnemom, bola by pachom. Spozorovať rozdiel medzi živými a mŕtvymi nie je vždy ľahké. Mŕtvoly niekedy vydávajú zvuky ako driemajúci človek, nervové napätie môže pri dotyku vyvolať kŕč. Nik živý však nepáchne smrťou. Fredrik mal pocit, že od jeho poslednej návštevy tu stále bolo cítiť dusenú kapustu. Tá sladká vôňa však mala v sebe čosi zatuchnuté a obaja policajti si vymenili pohľady.

V severskej sérii Fredrik Beier vychádza teda tretí diel – po knihách Viedenské bratstvo a Kalypso je tu novinka Nesiem svoj kríž.

Muža, ktorý pracuje pre nórsku vládu, nájdu mŕtveho v osloskej autoumyvárni. Niekto ho strelil do genitálií a nechal vykrvácať. O pár dní nato zmizne novinárka pátrajúca po jeho tajomstvách. Zaujímala sa aj otca inšpektora Fredrika Beiera. Telá sa začnú kopiť a Beier nevie, komu sa dá ešte veriť.

Dokonca aj jeho kolegyňa Kafa Iqbalová podľa všetkého niečo skrýva. Fredrik je nútený spochybniť všetko a každého, len tak sa môže dopracovať k pravde.

Ingar Johnsrud je renomovaný nórsky novinár, debutoval v roku 2015 románom Viedenské bratstvo, ktorý je prvou časťou detektívnej trilógie. Nasledovali Kalypso a Nesiem svoj kríž. Vyslúžil si veľkú pozornosť za svoju schopnosť vystihnúť detaily a netradičný štýl písania. Nadšení kritici sa zhodli, že čitateľa dokáže celý čas udržať v napätí a okamžite sa stal novou hviezdou severskej detektívky.

„Thriller, v ktorom niet hluchých miest. Johnsrud je čoraz lepší a lepší.“
Dagbladet

Začítajte sa do novinky Nesiem svoj kríž:

Sviečka vyronila osamelú slzu a pastor zopäl ruky k modlitbe. Modlil sa potichu a len pre seba. Slová napriek tomu vyslovoval rýchlo. Do rytmu srdca. Nakoniec pokrivené prsty rozpojil a otvoril oči.
V oválnom okne vysoko na stene zbadal mihotavý odraz svojej postavy. Vonku bola tma a na skle hrala jemná melódia. Mäkké dotyky snehu. Na okne, tesne nad miestom, kde sa odrážal plameň sviečky, pristála ťažká snehová vločka. Roztopila sa na teplom skle a z plameňa, ktorý bol dovtedy len červenožltým bodom, sa rozšírila žiara ako kruhy na pokojnej hladine.
Osvetlila podlahu, kríž aj Bibliu, a keď kľačiacu postavu zahalila celú, pastor vedel, že sneh nie je sneh, ale Boh, ktorý sa mu prihovára.
Keď napadol čerstvý sneh, vianočná noc sa javila celkom biela, celkom nepoškvrnená.
Pastor si spomenul na nevinnosť, ktorá zavítala na zem v jednu vianočnú noc kedysi dávno a ukázala nešťastným pozemským dušiam novú cestu. Odrazu mu všetko dávalo zmysel. Železné mreže na okne. Oceľová pričňa s tenkým matracom na stene. Hrboľatý strop pivnice posiaty fľakmi, ktoré si predstavoval ako mraky, aj ťažké dvere s priezorom, ku ktorému sa musel skloniť, ak chcel vidieť von.
Všetko dávalo zmysel a všetko sa mu prihováralo čistým a jednoznačným hlasom. Zavrel oči, zopäl ruky a modlil sa. Tentoraz pomaly. Sebavedome.
V zámku sa ozvalo štrnganie a v miestnosti sa zjavil strážca, vysoký muž s vpadnutými lícami. Volal sa Richard, a hoci sa títo dvaja líšili povolaním aj postavením, vychádzali spolu dobre. Richard si neraz, keď pastora pripútal k rámu postele, prisadol k nemu a zhovárali sa. Strážca bol kedysi športovec, no potom sa mu život obrátil naruby. K tomuto okamihu sa často vracal.
Medzi prstami žmolil prsteň, ktorý nosil na retiazke okolo krku, a pýtal sa pastora, či existuje odpustenie. Pastorovi vtedy zmäkol hlas a aj pohľad mal odrazu miernejší. Zodvihol bradu.
„Samozrejme, že existuje odpustenie,“ odpovedal zvyčajne. „Tomu, kto verí, bude odpustené všetko.“
Pastora však nezaujímali strážcove slová, ale skôr jeho mlčanlivosť. Richard ho vedel počúvať dlhé hodiny a pastor mu dlhé hodiny rozprával. O tom, ako Boh zoslal na egyptský národ roje kobyliek. Ako potopa sveta zmyla zo zeme všetky hriechy a bezbožnosť. Ako Španieli priniesli do Ameriky vírus a ako epidémia kiahní za pár rokov vyhubila mocnú ríšu Aztékov a spustošila takmer celý kontinent, čím pripravila pôdu na príchod kresťanstva.
„Nič tak nepohnojí náboženskú pôdu ako výkriky bolesti a krv. Preto ma tu držia,“ vravel pastor.
„Biblia, sviečka, dve zápalky, tanierik, pohár, kávová šálka, nožík.“ Strážca zodvihol hlavu. „Kde je kríž?“
„Kríž?“ začudoval sa pastor. „Dnes som k modlitbe žiadny kríž nedostal.“
Richard sa pozrel na hárok v ruke. Potom si znovu prezrel predmety na zemi. Zamračil sa. „Dúfal som, že toto už máme za sebou.“
Keď skontroloval posteľ a nakukol pod matrac aj paplón a keď baterkou zasvietil okolo okenných rámov, poza radiátor aj záchodovú misu, obrátil sa k pastorovi.
„Mrzí ma to, ale viete predsa, čo bude nasledovať.“
„Naozaj som dnes žiadny kríž nedostal.“
Strážca naklonil hlavu nabok a čakal.
„Pastor si pomaly vyzliekol širokú košeľu. Demonštratívne ňou potriasol a odhodil ju. Potom si spustil nohavice. Ich pohľady sa stretli. Strážca bezradne zastonal a kývol smerom k jeho rozkroku. Pastor si začal vyzliekať aj slipy. Keď bol nahý, zodvihol si ovisnutý úd a po ňom gule.
„Otočte sa a čupnite si.“
„Som zbožný človek. Hádam si len nemyslíte, že som si symbol božstva strčil do zadku?“
Richard netrpezlivo funel a ukazovákom robil krúživé pohyby. Keď pastor z tejto ponižujúcej polohy vstal, znovu sa otočil, vzpažil ruky a špičkami prstov sa dotýkal stropu. Potom vystrel skrčené prsty na nohách a pocítil, ako sa mu pod nohami niečo uvoľnilo. Posunul nohu o niekoľko centimetrov dozadu.
„Vidíte? Žiadny kríž nemám.“
„A čo je tamto?“ Strážca sa naklonil dopredu. Zaostril na triesky dreva, ktoré teraz ležali priamo pred pastorovými nohami.
Pastor vedel, že keby sa len ľudia lepšie prizreli, videli by, že Boh je všade. Vo vetre, ktorý šantí vo vrcholkoch stromov, aj v larvách, ktoré rozožierajú zdochliny vtákov. Je v komplikovanej dedičnej informácii vírusu, ako aj v spôsobe, akým Pán dovolil ľuďom túto informáciu zmanipulovať. Boh je aj čas. Je v ľadovcoch, ktoré sa roztápajú. V kameni, ktorý sa zomelie na piesok, i v betóne, ktorý sa rozpadne na prach. Pastorovi sa podarilo vydlabať do stropu škáru a vsunúť do nej dlhý koniec špicatého kríža. Nevedel ho

ukryť úplne, ale to neprekážalo. Kto už len skúma detaily na strope pivnice, ktorú už toľkokrát videl? Strážca Richard určite nie.
Pastor odrazu vytrhol kríž zo škáry. Richard stihol ledva zodvihnúť hlavu, nieto ešte vystrieť ruku, aby sa ubránil. Hrot kríža ho zasiahol do ruky a hneď nato pocítil, ako ho nahý muž zdrapil za golier. Zatackal sa, spadol na zem a zaúpel od bolesti. Pastor sa naňho hodil takou silou, že mu vyrazil dych.
Potom ho schytil za vlasy a trhol nimi dozadu. Lebkou mu praštil o zem vychudnutou tvárou nadol. Ozval sa zvuk praskajúcej kože a chrupavky.
Kaluž krvi na betóne vytvorila okolo strážcovej hlavy svätožiaru a celé telo sa mu nekontrolovane triaslo.
Pastor našiel bod, ktorý hľadal. Krvavý hrot kríža vrazil Richardovi medzi horné krčné stavce. Chystal sa pritlačiť celou svojou váhou, ale zneistel. Zodvihol hlavu a na skle okna uzrel odraz tohto barbarského výjavu. Sklo bolo zahalené do bielych snehových vločiek. Ako nedotknuté plátno. Rysoval sa mu nový život. Nová šanca. *
„Ďakujem ti, Pane,“ zamrmlal.