DUCHOVNÉ SLOVO: Na 17. nedeľu cez rok

Dôležité je aj to, kto bol mojím učiteľom. Určite si pamätáte tú skúsenosť, že učiteľ, ktorého sme považovali v škole za „dobrého“ v tom, že sme si na jeho hodinách robili po svojom, nás veľa nenaučil. Ježiš v evanjeliu, ktoré sa číta na 17. nedeľu pri sv. omšiach v rímskokatolíckych kostoloch, vystupuje ako Učiteľ. Pozrime sa spolu cez Lukášovo rozprávanie na to, čoho je učiteľom. V 11. kapitole čítame:


Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“

Ježišovi učeníci raz prišli za ním, a našli ho modliť sa. Myslím, že ho pozorovali a boli oslovení tým, ako sa Ježiš modlí. Hoci bol žid ako oni, vyrastal v rovnakej tradícii, chodil do rovnakých rabínskych škôl, učil sa rovnaké modlitbové postupy, videli na ňom, že sa modlí akosi ináč než oni. Jeho príklad prežívania Božej prítomnosti ich oslovil. Prosili ho, aby aj ich naučil modliť sa tak, ako sa modlil on. A on ich začal učiť. To, čo sme počuli pred chvíľou bol len začiatok chodenia do jeho školy modlitby.



Ježiš teda dnes prichádza k nám ako učiteľ, učiteľ modlitby. A my sa možno pýtame sami seba, či je to možné, aby aj mňa mohol učiť modliť sa niekto tak veľký a v modlitbe tak „ostrieľaný“ ako je on. Toto je moja skúsenosť.

Vyrastal som v tradičnej kresťanskej rodine, kde nás ako deti učili modliť sa rodičia a starká tak, že nás naučili klasické tradičné úvodné modlitby, ktoré sme opakovali každý deň. Ale modlitba je ako jedlo, skús jesť to isté jedlo každý deň...Aj to najchutnejšie, ktoré máš, sa ti časom zunuje. A to bola moja prvá skúsenosť zo svetom modlitby, že po čase, možno vo veku 11 až 12 rokov som zistil, že už ma to nebaví modliť sa stále to isté. A mal som teda 2 možnosti: Buď sa prestať modliť alebo sa začať modliť nejako ináč. Chcel som sa modliť ináč, len som nevedel ako. A vtedy prišiel za mnou sused z knihou, v ktorej boli úryvky z Biblie na každý deň v kalendárnom roku aj s krátkym vysvetlením. A povedal mi, že ak som nejaký chlap tak každé ráno počas jedného roka si nájdem čas na modlitbu takýmto pre mňa novým spôsobom. Bola to výzva a pustil som sa do toho, nehovorím, že som bol 100% -tný, ale môj svet modlitby sa stal opäť niečím, čo ma bavilo a zaujímalo.

No vždy to bol ešte svet modlitby a modlitba sama, čo bolo centrom mojej pozornosti. O pár rokov neskôr som stretol ľudí, ktorí keď sa modlili, bolo na nich vidieť, že nie forma modlitby je pre nich to najdôležitejšie (aj keď určite aj na tom záleží), ale Boh, s ktorým sa v modlitbe stretajú, komu sa prihovárajú, koho počúvajú. Objavil som, že keď sa modlím s týmito ľuďmi, ktorí sa vedeli lepšie modliť ako ja, aj pre mňa samého sa Boh stáva tým najdôležitejším. Objavil som, že aj on ku mne hovorí a že je možné ho počuť.

A túto novú etapu modlitby som prežíval niekoľko rokov. Stala sa mi akoby priestorom, miestnosťou v ktorej som sa naučil pohybovať. Spočiatku všetky veci v tom priestore boli pre mňa nové a zaujímavé, ale časom som začal pociťovať ohraničenosť svojej schopnosti modliť sa, ako keď prídete ku stene a už sa ďalej nedá ísť. Nakoniec, po objavení všetkých 4 stien dookola, som sa začal cítiť vo svete svojej vlastnej modlitby stiesnene.
Až raz na jednom modlitbovom stretnutí som prežil taký zážitok, ako keď stojíte pri múre, ktorý obmedzuje vašu modlitbu, opierate som sa oň, a zrazu si uvedomíte, že ten múr je akoby z papiera. Tam kde doteraz bola nepreniknuteľná stena v mojej modlitbe, som sa oprel a preboril som sa na druhú stranu.. Kamsi von. Do nového sveta modlitby na hranice ktorého som ani nedovidel. Vykročil som do tohto nového sveta modlitby a dodnes som neprišiel na jeho koniec. Stále v ňom objavujem nové územia, nové krásy, nové možnosti a nové výzvy.

Chvíľku mi trvalo, než som si položil takéto otázky. Kto vedel, že ma už nebaví modliť sa ako ma naučili rodičia a starká a poslal mi človeka, ktorý mi ukázal nový rozmer modlitby? Kto mi umožnil stretnúť ľudí, pre ktorých nie modlitba sama pre seba bola tým najdôležitejším?
Kto dokázal preboriť steny mojej ohraničenej modlitby ku novej slobode v obrovskom novom duchovnom svete? A pri hľadaní odpovedí na ne som pochopil, že to Ježiš, ktorý zobral vážne moju prosbu, ktorú som mu neraz adresoval podobne ako jeho učeníci, keď som mu hovoril: Nauč ma modliť sa.

Viem, že každý z nás máme svoj vlastný príbeh modlitby. Aj to viem, že o tejto vnútornej oblasti nášho života sa nám nehovorí ľahko. Ale som si istý, že nech si v akomkoľvek štádiu svojej modlitby, Ježiš je niekto, kto ťa môže a chce naučiť viac.

Ja sám sa modlím na záver tohto zamyslenia takto: Ďakujem ti, Ježiš, že si sa vždy staral a staráš o môj svet modlitby, za všetky nové „levely“, do ktorých si ma pozval. A prosím za každého človeka, ktorý čítal alebo počúval toto zamyslenie, aby si mu dal vieru a odvahu tiež ti povedať: Ježišu, uč ma modliť sa!
Amen.