Dubček mal v roku 1989 najväčšiu podporu na udelenie Sacharovovej ceny

Brusel 10. novembra (TASR) - Alexander Dubček sa v roku 1989 stal v poradí druhým laureátom Sacharovovej ceny za slobodu myslenia. Rok predtým Európsky parlament (EP) udelil novú cenu juhoafrickému bojovníkovi za ľudské práva Nelsonovi Mandelovi a in memoriam sovietskemu disidentovi Anatolijovi Marčenkovi. Dubček získal túto cenu "v súboji" s ďalšími osobnosťami z krajín východnej Európy.


Sacharovova cena je uznávaná ako jedno z prestížnych ocenení v oblasti ľudských práv. EP ju na počesť ruského jadrového fyzika, nositeľa Nobelovej ceny za mier z roku 1975, udeľuje každoročne od roku 1988 osobnostiam, ktoré výnimočným spôsobom prispeli k svetovému boju za ľudské práva. Prostredníctvom tejto ceny upozorňuje na prípady porušovania ľudských práv vo svete a podporuje laureátov a vec, za ktorú bojujú.

Cena Andreja Sacharova je spojená s odmenou 50.000 eur a je udeľovaná na slávnostnej schôdzi europarlamentu v Štrasburgu okolo 10. decembra, kedy bola v roku 1948 podpísaná Všeobecná deklarácia OSN o ľudských právach. Kandidátov navrhujú jednotlivé politické frakcie v EP alebo skupina najmenej 40 poslancov. O užšom zozname troch finalistov rozhodujú tri politické výbory a laureáta vyberá predsedníctvo tejto inštitúcie.

Päť rokov trvalo poslancom EP, kým došlo k zhode na vytvorení takejto ceny a kým sa dohodli pravidlá výberu a odmeňovania kandidátov. Parlament v júli 1984 diskutoval o návrhu uznesenia o Sacharovovi. Taliansky poslanec Roberto Formigoni navrhol, aby sa v rokovacej sále EP uvoľnilo kreslo pre Sacharova a symbolicky aj pre všetkých tých, kdekoľvek na svete, ktorí trpia za svoje presvedčenie.

Francúzsky poslanec Jean-François Deniau ponúkol alternatívny nápad - vytvorenie ceny s menom sovietskeho disidenta, ktorá bude udeľovaná každý rok vo vzťahu k témam spojenými so slobodou myslenia. Vo februári 1987 sa predsedníctvo EP rozhodlo osloviť Sacharova, či súhlasí s týmto návrhom. Ten v apríli odpísal, že súhlasí, pretože takáto cena "pritiahne pozornosť k problému ľudských práv a povzbudí ľudí, ktorí prispeli k tomuto cieľu". Sacharov chcel byť zároveň informovaný o prácach rôznych navrhnutých kandidátov.

Prvá udelená cena bola v roku 1988 rozdelená medzi dve osobnosti. Rozšírené predsedníctvo EP sa rozhodlo udeliť cenu Nelsonovi Mandelovi a Anatolijovi Marčenkovi, sovietskemu disidentovi, ktorý strávil vyše 20 rokov vo väzení alebo vo vnútornom exile a ktorý v decembri 1986 zomrel vo väzení na následky hladovky.

V novembri 1989 europoslanci odporučili päť kandidátov na ocenenie. Dubčeka spoločne nominovali demokratická liberálna reformistická skupina (LDR) a frakcia európskej zjednotenej ľavice (GUE). Okrem neho sa na nominačnom zozname ocitli aj Doina Cornea, učiteľka a opozičná aktivistka proti Ceauesescovmu režimu v Rumunsku; maďarský šéf diplomacie Gyula Horn, ktorý v roku 1989 otvoril hranice krajiny na Západ; poľský politik Tadeusz Mazowiecki, ktorý bol v roku 1989 zvolený za prvého nekomunistického premiéra; brazílsky aktivista Chico Mendes, bojovník za ochranu amazonského dažďového pralesa a práva domorodých obyvateľov Amazonky.

Predsedníctvo na zasadnutí z 22. novembra 1989 rozhodlo o udelení Sacharovovej ceny "tvári Pražskej jari" Alexandrovi Dubčekovi.

Slávnostné odovzdávanie ceny za rok 1989 sa uskutočnilo 17. januára 1990, za prítomnosť Dubčeka a jeho manželky. Dubček vzdal hold Sacharovovi a jeho idey označil za "neustály zdroj inšpirácie". Na ceremóniu bol pozvaný aj Sacharov, ktorý však v decembri 1989 zomrel. Štyri dni pred svojou smrťou napísal list. Ten počas udelenia ceny prečítal vtedajší predseda eurparlamentu Baron Crespo.

Sacharovova manželka a popredná aktivistka za ľudské práva Jelena Bonnerová neskôr uviedla, že Dubček zohral dôležitú úlohu v živote jej manžela. Sacharov napríklad otvorene podporil Dubčeka a odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, čo znamenalo začiatok jeho politického prenasledovania.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR