Dostane na slobodu vrahyňu?!

Nejde o klasické vyšetrovanie, ale cez dokumentárny seriál o skutočných zločinoch odkrýva moderátorka jednu vrstvu za druhou. Napínavý, strhujúci a výborne napísaný príbeh.

Režisérka Sidney Ryanová odštartovala najsledovanejší dokumentárny seriál v televíznej histórii. Hľadá v ňom odpoveď na jedinú otázku: Zavraždila pred desiatimi rokmi Grace Seboldová svojho priateľa, alebo je len obeťou okolností a nedôsledného policajného vyšetrovania?
Grace strávila celé roky vo väzení a márne upozorňovala na svoju nevinu. Po toľkých rokoch záujem o jej prípad ochladol a ona v zúfalej snahe dokázať pravdu požiada o pomoc Sidney.

Režisérka postupne odhaľuje prekvapujúce dôkazy, naráža na mnohé nezrovnalosti, ktoré sa počas vyšetrovania prehliadli. Dokument vyvolá búrlivé reakcie divákov a pod ich nátlakom polícia prípad opätovne otvorí. Ale keď sa seriál blíži do finále, Sidney dostane list, v ktorom ju pisateľ upozorňuje, že sa fatálne zmýlila a všetko je celkom inak.

Sidney práve presvedčila svet, že Grace je nevinná. Naozaj dopomohla na slobodu vrahyni? Zavŕta sa hlbšie do Graceinej minulosti a vrstvu po vrstve odhaľuje podvod. Ale ako sa Sidney dostáva k jadru, ocitá sa pred rozhodnutím, či vypátranie pravdy naozaj stojí za to, aby riskovala kariéru a najmä život.

Triler Ani omylom vás chytí od prvých strán. Donlea dokázal svet nakrúcania dokumentov, médií, režisérsku prácu skvele vystihnúť. Ukazuje, ako túžime poznať neraz krvavé a drsné detaily o skutočných zločinoch...a aké to môže byť niekedy nebezpečné.

Charlie Donlea patrí medzi najpredávanejších autorov v USA. Jeho predchádzajúce diela zožali nebývalý úspech, preložili ich do viac ako 12 jazykov a 15 krajinách celého sveta.
Prestížny Publisher´s Weekly ho označil za nový zjav, ktorý má našliapnuté stať sa významnou figúrkou vo svete napätia.

Začítajte sa do novinky Ani omylom:

Krv všetko skomplikuje.
            Bolo to zrejmé, len čo mi vystrekla do tváre. Skrvavila mi vlasy a stiekla po tvári na bradu, z ktorej odkvapkávala na žulový masív, najprv iba niekoľko červených škvrniek, ako prvé dažďové kvapky pred búrkou, a potom sa liala cícerkom, ako keby niekto otočil kohútikom v mieste, kam dopadla zbraň a rozrazila mu lebku. Jednoznačný strategický omyl a chyba úsudku, čo je škoda, lebo až doteraz išlo všetko podľa plánu.
            Iba pred chvíľou sa mi mäkké podrážky zaborili do blata v poslednej zákrute náročného výšľapu na Gros Piton. V tele mi prúdil adrenalín, preto ma výstup nestál až toľko námahy. Aj endorfíny sa zídu. Budem potrebovať ich analgetický účinok a schopnosť uvoľniť energiu, aby mi cesta nadol netrvala o nič dlhšie než sem. Zabiť človeka si vyžaduje dôraz na detail, správne časovanie a kus šťastia. Hádam budú pri mne stáť všetky tri.
            Objavil sa mi v zornom poli. Rozhliadal sa z útesu a jeho tieň sa ku mne naťahoval po žule ako čierny panter. Stál vedľa deky rozprestretej na zemi, šampanské čakalo pripravené s dvomi vysokými pohármi. Vzadu za ním sa slnko chýlilo k obzoru a zalievalo žiarou pokojnú karibskú hladinu, ktorú narúšala iba plachetnica s jasnobielym spinakrom napnutým od večerného vánku.
            Útes sa týčil tridsať metrov nad vodou. Skalná stena bola rovná a more pri brehu plytké. Pád nič nestlmí. Viem to odvčera. Bolo sa treba presvedčiť na vlastné oči, aby nič nezostalo na náhodu. Nielen zistiť hĺbku vody, ale aj vyrátať, ako dlho mi potrvá prísť k útesu a vrátiť sa do chatky. Naplánovať si spiatočnú cestu rezortom. Zahrnúť do výpočtov nepredvídané okolnosti, čo je povinná zložka každej dobre pripravenej stratégie. A predovšetkým zvážiť, koľko času s ním strávim navrchu. Nemohlo to byť veľa.
            Z miesta medzi listami ma od neho delilo iba niekoľko tichých krokov, dalo sa ho už aj dotknúť. No fyzický kontakt musím dnes večer obmedziť. Zanechal by stopy, vlákna a forenzný materiál. Zbraň dovoľovala udržať si bezpečný odstup. Prudký náprah, ruka sa na chvíľu zastavila v najvyššom bode, a rázny úder do lebky. Presne a tvrdo. Podaril sa mi priamy zásah, ktorý obeť neočakávala a možno ani nezaznamenala. Je pravdepodobné, že okrem krátkej synapsie, ktorá preblesla medzi neurónmi jeho nervovej sústavy, nepocítil vôbec nič. Netrpel, nič ho nebolelo. Pravda, ak skutočne nebol pri vedomí, keď prepadol cez okraj. Na to radšej nemyslieť.
            Hneď bolo jasné, že v útoku mohlo byť aj menej agresivity. Plán znel omráčiť ho, aby sa nevedel brániť. Takto ho môj útok skoro zabil. Reflexívne si siahol na temeno a klesol na kolená. Ťažko bolo predvídať, ako sa to ďalej vyvinie, zostávalo iba čakať a dívať sa. Zrejme si uvedomil, že krv na zemi je jeho, a spamätal sa natoľko, aby sa pokúsil vstať. Kým sa stihol obrátiť, moja topánka sa mu oprela o zadnú časť nohavíc a zrazu ho nebolo. Nebolo počuť, ako dopadol, nič nešpľachlo. Lepšie sa nepribližovať k okraju útesu. Keby ho niekto zbadal, že letí z výšky ako parašutista, ktorému sa neotvoril padák, začal by sa obzerať po príčine toho pádu a zazrel by ma, ako vykúkam zvrchu skaly.
            A teraz ako čo najúčinnejšie zamaskovať tú hlúpu chybu? Stopa krvi povedie vyšetrovateľov iným smerom, než aký bol plán na dnešný večer. Rozhodnúť sa trvalo iba zlomok sekundy. Božie dopustenie na útese sa nedalo zakryť. No s fŕkancami krvi na tvári bolo treba niečo urobiť. Ukázalo sa, že krv mi vyprskla aj na prsia a ľavú ruku. Ďalšia červená škvrna sa vytvorila na zbrani. Naozaj nešťastný omyl – nevynútený a spôsobený mojou prehnanou horlivosťou. Všetky problémy sa určite nedali vyriešiť. Voľba padla na naliehavejší z nich – krv, ktorá ma zafŕkala – a rozhodnutie rýchlo ho nejako vyriešiť. Zvrtnúť sa na päte od zapadajúceho slnka, ujsť zo zakrvaveného útesu a zbehnúť z Pitonu po chodníku spevnenom kameňmi a bambusom, po hline a cez kríky najkratšou cestou do chatky.

Gros Piton
Útes
29. marca 2007

Julian Crist vyšiel na Gros Piton na juhozápadnom cípe ostrova Svätá Lucia ani nie za tridsať minút. Prechádzka na vrchol Pitonu patrila medzi obľúbené turistické aktivity a so svojou skupinou ju absolvoval už včera. Dnes večer však Julian vystúpil iba na útes Soufriere, ktorý objavil včera a usúdil, že odtiaľ bude skvelý výhľad na západ slnka. Cesta naozaj nebola náročná, stačilo držať sa chodníka vedúceho okolo hory. Najviac dalo zabrať päťdesiat schodov, ktoré do skalnej steny vytesali domorodí obyvatelia Svätej Lucie a s využitím bambusu a veľkých kameňov vytvorili schodisko nad strmou roklinou.
            Len čo turista prekonal túto trochu problematickejšiu časť cesty na útes Soufriere, čakal ho už len mierne svažitý chodník z ušliapanej hliny s občasným výhľadom na Karibské more a plantáž Jalousie. Bola to malebná prechádzka, no keď Julian dorazil na čistinku, vedel, že si vybral dokonalé miesto na to, čo mal v úmysle. Zhodil z pliec ruksak a rozložil deku na hladkú žulovú zem. Pod ním sa rozprestierala úchvatná Pitonská zátoka a za ňou malo slnko asi o štyridsať minút klesnúť z bezoblačnej oblohy a zájsť za obzor.
            Pozrel na hodinky. Aby odčinil to, ako hlúpo sa zachoval, musí byť pred jej príchodom všetko bezchybne nachystané. Dopoludnia napáchal zásadné škody. Nemal ju obviniť, najmä keď k nej sám nie je úprimný. Dnes večer jej to vynahradí. Vytiahol z batoha dva vysoké poháre na šampanské a otvoril fľašu Veuve Clicquot so žltou vinetou, zátka opísala vo vzduchu dlhý oblúk a zmizla v hĺbke pod útesom. Až ho zamrazilo v žalúdku, keď sledoval jej pád. Asi dvadsiaty raz, odkedy Julian vyrazil hore na Gros Piton, siahol do vrecka a prešiel prstom po kovovom okraji, aby sa ubezpečil, že ho nestratil.
            Keď bolo všetko pripravené, postavil sa vedľa deky a zahľadel k slnku sadajúcemu na horizont. Plachetnica s napnutou pestrofarebnou plachtou sa kĺzala naprieč Pitonskou zátokou. Napravo dole videl pláž Sugar Beach a skupinku ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na západ slnka. Na svete nemohlo byť krajšieho miesta.
            Začul, ako za ním praskol konárik, a čudoval sa, ako je možné, že sem nahor prišla bez toho, že by ju zaregistroval. Kým tá myšlienka vydala svalom pokyn reagovať, celým telom akoby mu prebehol blesk. Zasiahol ho do temena hlavy a zastavil plynutie času aj jeho pohyby. Julian si pripadal, ako keby plával v oleji. Iba cícerok krvi stekajúci z vlasov okolo ucha ho navrátil do prítomnosti. Dotkol sa miesta na hlave, kam ho trafil blesk, a stihol ešte natiahnuť ruky pred seba, aby sa pri páde na kolená zachytil. Na všetkých štyroch sledoval, ako na žulu capkajú kvapky krvi, a skláňal sa pritom ako maliar nanášajúci farbu na plátno. Slnko mu zasvietilo na pravú ruku, leskločervené výčnelky na nej akoby mu ani nepatrili.
            S námahou vstal a urobil niekoľko vratkých krokov, dva dopredu a jeden nabok, aby sa obrátil. Prudký zásah – podrážkou do oblasti krížov – mu trhol hlavou dozadu a poslal ho strmhlav cez okraj útesu. Znovu sa mu zdvihol žalúdok, ako keď pozoroval trajektóriu zátky šampanského. Zorné pole mu na celé tri sekundy vyplnil pohľad na prevrátenú skalnú stenu obrastenú sýtozeleným lístím, potom prišiel oceán a uchmatol si ho.
            Vysoko na útese Soufriere slnko rozžarovalo čerstvú krv a vrhalo na žulu tiene fľaše a dvoch vysokých pohárov. Naťahovali sa, ako sa dalo, tri neživé predmety paradoxne čerpajúce tmu svojich tieňov z ostrého slnečného svetla, až kým o hodinu nesplynuli s čierňavou noci.

Milan Buno, literárny publicista