Úvodná strana
Regióny
Mobilná verzia
Nákaza, ktorá u nás nedosiahla ani silu epidémie, viedla k mnohým tragickým omylom vlády a zmenila sa na pandémiu pokrytectva, opísal v rozhovore pre portál vZdravotníctve.sk.
K pandémii koronavírusu ste sa vyjadrovali na niekoľkých videách, v ktorých ste súčasne kritizovali spôsob, akým sú preventívne opatrenia proti šíreniu vírusu zavádzané. „Zvládanie pandémie“ ste označili aj za hystériu či šírenie paniky. Aké sú podľa vás najväčšie zlyhania vlády vo vzťahu k verejnej komunikácii problému a opatrení?
O chybách alebo zlyhaniach je možné hovoriť vo viacerých rovinách a súvislostiach.
Po prvé to bola absencia psychológov a psychiatrov v Krízovom štábe, ktorú mi potvrdil aj profesor Krčméry v našom verejnom rozhovore. Obe profesie sú podľa mňa nevyhnutné, aby a) politici rozumeli, čo sa deje s ľudskou dušou a medziľudskými vzťahmi v situáciách, ktorým nás vystavili zo dňa na deň a b) aby politici dokázali komunikovať v takejto mimoriadnej situácií veci nielen dôveryhodne, ale aj úprimne.
Myslím si, že spôsob, akým komunikovala vláda a jej predseda s ľuďmi, bol zvolený veľmi nevhodne: dennodenne z nás robili malé deti, ktoré musia byť na každom kroku držané za ruku, prípadne zviazané v zástupe. Nedostali sme ako národ šancu zase o kúsok dozrieť a prekonať krízu spoločne, pretože mnoho ľudí začalo celkom správne hodnotiť situáciu inak, ako ju komunikovala vláda. Zanedbanie týchto psychologických aspektov vytvorilo v našej spoločnosti novú hlbokú puklinu a narušilo dôveru v autoritu, čo bude mať ďalšie závažné následky. Napríklad, v prípade akejkoľvek skutočnej krízy v budúcnosti mnoho ľudí nebude dôverovať vláde. Vlastne jej nebude veľa ľudí, aj vlastných voličov, dôverovať už ani v bežnom živote. Trápi ma, že sa týmto spôsobom v našej krajine prehlbuje pokrytectvo, že sa toto pokrytectvo stáva verejne akceptovaným, pretože to postupne rozkladá tú zložitú tkaninu celej spoločnosti. Oportunisti tlieskajú každému štátnemu nezmyslu, ak za to získajú výhodu a slušní, poctiví a zodpovední ľudia ostávajú znechutení zo svojej bezmocnosti a klamstva okolo seba. Najhoršia je práve táto rezignácia slušných, premýšľavých a dobrých ľudí, ktorí sa poddajú hlučným sloganom spoločenských aktivistov, ktorí dokážu budiť dojem „masy“ a „verejnej mienky“.
Po druhé to bolo stavenie na nezmyselný matematický model, ktorý bol taký prestrelený oproti realite, že by sme ťažko našli ešte na svete krajinu, kde by to niekto takto zle „vypočítal“.
Ďalším zlyhaním bola následná neochota priznať si chybu a opatrenia postupne korigovať. Keď v sále plnej ľudí zrazu zhasnú svetlá a nastane úplná tma, všetci sa zľaknú, pretože nevieme, čo sa stalo a čo nám hrozí. Ľudia začnú kričať, niektorí utekať, niektorí sa hodia od strachu na zem alebo sa tisnú pod stoly a do kútov. O chvíľu však ktosi zapáli zápalku, niekto ďalší zapaľovač, potom je tých zapaľovačov už desať, rozsvietia sa telefóny a v miestnosti sa začíname orientovať. Vidíme, že v sále nie je strelec, ktorý streľbou kosí všetko okolo seba hlava-nehlava. Vidíme už jasné obrysy situácie, nie je dôvod na paniku. Organizátor večierku by asi nemal trvať na tom, že panika musí pokračovať ďalej, že treba kričať, utekať a schovávať sa, kde sa dá. Je normálne sa zľaknúť, ale je patologické v tom strachu zostávať a presviedčať aj ostatných, že nie je dôvod začať sa správať racionálne. Už najneskôr koncom marca bolo jasné, že sa ten nezmyselný „slovenský model“ nenaplní, ba že sa nestane ani „Taliansko“. Vláda nás napriek tomu tým „talianskym scenárom“ strašila ešte donedávna – aj keď už každému súdnemu človeku muselo byť jasné, že to nezodpovedá skutočnosti.
Neschopnosť priznať si chybu hodnotí dôležitá časť populácie veľmi kriticky a výsledkom je, že stratíte u týchto ľudí kredit. To sme zase pri tej kríze autority.
Po ďalšie schovávanie sa za „krízový štáb“ a „kolégium odborníkov“. V civilizovaných krajinách sú za opatrenia v čase epidémie zodpovední konkrétni ľudia a vláda ich počúva alebo nepočúva. (Napríklad Anders Tegnell vo Švédsku, Neil Ferguson vo Veľkej Británií, Anthony Fauci v USA a podobne). V každom prípade je známe meno konkrétneho človeka alebo ľudí, ktorí sú zodpovední za informácie, analýzy aj rozhodnutia. U nás tie mená nepoznáme dodnes.
Negatívne hodnotím aj príliš rýchle opojenie mocou. Možno sa mýlim, ale mám dojem, že niektorí vládni predstavitelia už dva mesiace po nástupe do úradu zostali nadrogovaní pocitom moci, ktorú im nad nami umožnil napríklad umelo a neopodstatnene naťahovaný núdzový stav. Nielen tzv. „veľkonočný pseudoshutdown“, ale aj nezmyselný a faktami nepodložený mikromenežment denného života každého človeka v každom kúte krajiny počas tzv. uvoľňovania opatrení sú ilustráciou toho, ako sa nemá vládnuť krajine v kríze aj po nej.
Do pozície hlavného hygienika mal byť pri prvej možnej príležitosti menovaný človek, ktorý by nevyvolával toľko chaosu a posmechu verejnosti. Zase sa to javí ako akási nepochopiteľná túžba vlády podrývať svoju vlastnú autoritu.
Výzvou zo strany politikov a niektorých deklarovaných zdravotníckych odborníkov, aby sme všetkých ľudí okolo seba považovali za potenciálny zdroj infekcie a ohrozenia života, sa napáchalo tak veľa škody, že iba málokto je schopný vytvoriť si predstavu, ktorá by sa blížila skutočnosti. Tieto verejné výzvy boli neopodstatnené v ktoromkoľvek okamihu situácie od jej samého počiatku.
Výrazné obmedzenie až takmer zastavenie poskytovania bežnej zdravotnej starostlivosti najmä v nemocniciach malo a bude mať závažné následky. Ale opäť to bude oveľa horšie, než by mohlo byť: v čase, keď v Českej republike už všetky špičky zdravotníctva podporovali okamžité otvorenie nemocníc a poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa takmer zo dňa na deň vracalo do „normálu“, slovenský minister zdravotníctva bol na „kolaudácii“ nového COVID-19 pavilónu v nitrianskej nemocnici a všade pokračoval „koronarežim“.
Existujú ešte ďalšie problémové miesta v konaní predošlej aj súčasnej vlády, ako aj politikov vo väčšine krajín na celom svete, ale čo sa týka Slovenska, vidím to takto: tí, ktorí mali zachovať chladnú hlavu a previesť našu spoločnosť cez krízu tak, aby sme v nej všetci obstáli statočne, s noblesou a s čo najmenšími stratami a aby sme spoločne získali dôležitú ľudskú skúsenosť, akú poskytujú iba krízy, tak tí sa zľakli najviac. Čo je ešte horšie, zotrvali v panickom móde aj vtedy, keď to už bolo nielen zbytočné, ale aj nedôstojné. Toto nás všetkých poškodilo najviac a odmietať to môže iba človek, ktorý nechápe ani elementárne princípy fungovania ľudskej duše a hustej tkaniny ľudských duší, teda spoločnosti. Poškodilo to na dlhú dobu naše vzťahy, našu dušu, vzťah k autorite, formovanie hodnotového systému detí a mladých ľudí, ekonomiku, a, samozrejme, aj psychické a fyzické zdravie z dôvodov, ktoré sú už chronicky známe.
Tí, ktorí nás mali viesť, sa zachovali zbabelo a do siete ich zbabelosti sa zamotalo tak veľa ďalších ľudí, že by v tejto chvíli bolo nemožné, aby naša spoločnosť dokázala niečo ako bolo napríklad SNP alebo November 1989. Môžem sa aj mýliť, ale obávam sa, že ako krajina a spoločnosť vychádzame z tejto krízy nielen roztrhnutí, ale aj výrazne oslabení. A to je veľká škoda.
Hovoríte, že šírenie koronavírusu na Slovensku sa nedalo nazvať pandémiou ani epidémiou. Prečo?
Vyhlásenie epidémie alebo pandémie sa koná na základe presného počtu chorých na 100-tisíc obyvateľov. Pre chrípku je to v jednotlivých krajinách Európy od 1 000 do 1 800 chorých ľudí na každých 100 000 obyvateľov. Skutočnú chorobnosť na COVID-19 stále nepoznáme, takže toto kritérium nie je možné použiť. Ak by sme prijali aj najhoršie modely úmrtnosti a smrtnosti na COVID-19, tak potom by sme mohli odhadnúť hranicu epidémie pre ochorenie COVID-19 na asi 100 chorých na 100 000 obyvateľov, čo by znamenalo, že na Slovensku by sme najprv museli mať asi 5 500 oficiálne potvrdených chorých ľudí, aby bolo možné vyhlásiť tento stav za epidémiu. My sme tento počet nedosiahli ani do dnešného dňa, nieto ešte na samom začiatku, keď bola „epidémia“ vyhlásená.
Stručne: neexistuje oficiálne kritérium, na základe ktorého je možné označovať prekonanú situáciu za epidémiu. Navyše, stále nevieme dve dôležité veci: 1) ako sú u nás vlastne vyberaní ľudia na testovanie a 2) či pozitívny výsledok testu na prítomnosť vírusu SARS-CoV-2 predstavuje diagnózu alebo iba prítomnosť vírusu. Podľa najnovších informácií WHO, bezpríznakoví jednotlivci s pozitívnym nálezom pri teste, nie sú pre svoje okolie rizikoví – infekciu prenášajú veľmi zriedkavo. To znamená, že takmer 50 percent infikovaných ľudí v podstate nešíri nákazu.
Tvrdíte, že následky politických rozhodnutí budeme znášať ešte dlho, aj keď nákaza pominie. Boli podľa vás radikálne opatrenia účinné? Naozaj sme zachránili viac ľudských životov? V čom mohli byť opatrenia efektívnejšie, aby pred smrťou ochránili starších ľudí? Drvivá väčšina obetí koronavírusu na Slovensku mala nad 65 rokov.
To je jeden z paradoxov „pandémie“. Od samého začiatku sme vedeli, že najviac ohrozenou skupinou populácie sú ľudia vo veku nad 65 rokov a ľudia s niektorými ochoreniami, ako cukrovka, hypertenzia, obezita či niektoré druhy rakoviny. Napriek tomu vo všetkých krajinách s relevantnou štatistikou pochádza viac ako 50 percent úmrtí z domovov dôchodcov, zariadení DSS a podobne. Podľa mňa to dokazuje, že sme nedokázali ochrániť tých naozaj najviac zraniteľných a odkázaných na našu dôslednosť a razantné opatrenia. Všetko nasvedčuje tomu, že sme – a nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách Európy a Ameriky – mali extrémne opatrenia tam, kde boli zbytočné a nemali sme dôsledné opatrenia, kde boli nevyhnutné.
Nevieme, koľko sme zachránili ľudských životov, pretože kým sa nezrátajú straty ľudských životov spôsobené opatreniami, nemôžeme tvrdiť nič. V našom rozhovore to priznal aj profesor Krčméry. A ja dodávam, že v krajine ako je naša, nebýva zvykom urobiť dôkladnú analýzu, ktorá by politikom nastavila zrkadlo a ukázala ich tragické omyly. Pretože takú analýzu by museli iniciovať samotní politici, alebo na ňu aspoň schváliť rozpočet z našich daní. Bol by som veľmi prekvapený, ak by k niečomu podobnému došlo a vláda by spustila kritickú analýzu následkov svojich rozhodnutí, do ktorých by bolo treba zahrnúť nielen obrovský nárast domáceho násilia, drogových závislostí, ochorení a úmrtí zo zanedbania zdravotnej starostlivosti počas „pandémie“, ale aj následky na psychickom zdraví, nárast nežiaducich tehotenstiev a potratov u adolescentov, prípadný nárast samovrážd až po situácie, akou bol napríklad nedávny útok vo vrútockej škole s následkom zabitia dvoch ľudí a množstvo ďalších následkov, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s politickými rozhodnutiami, ktoré boli uvalené na našu krajinu. Pôvodne malo byť ich cieľom „iba“ to, aby sme zmiernili priebeh infekcie a „sploštili krivku“. Keď sa ukázalo, že naša krivka sa nedá sploštiť, pretože je takmer rovná na úrovni blízkej nule, pre predsedu vlády sa zo situácie stali „majstrovstvá Európy o najmenej obetí a najmenej pozitívnych prípadov.“
V skutočnosti vôbec netušíme, prečo sú čísla na Slovensku také nízke. A málokto tiež vie, že naše oficiálne údaje sú zrejme pre väčšinu serióznych analýz vo svete v skutočnosti také nedôveryhodné, že sa neobjavujú v žiadnych serióznych analýzach a „náš slovenský poklad“ nemá na svetovej burze informácií o COVID-19 takmer žiadnu hodnotu.
Toto je dosť podstatná vec pre hodnotenie celej situácie u nás – nielenže nevieme, ako boli vlastne vyberaní ľudia na realizáciu testov, kto bol členom poradného konzília, ale z rokovaní Krízového štábu neexistujú žiadne písomné záznamy. A to je škandál, ktorý nás posúva úplne mimo európsku civilizáciu.
Na jednom z posledných videí ste spomínali, že strach je skvelý motivačný faktor. Keď však pominie, väčšina ľudí sa vráti do „normálu“. O Slovensku sa hovorí ako o najzarúškovanejšej krajine a o Slovákoch ako o disciplinovanom národe. Platí to aj v prípade zdravého životného štýlu a stravy? Čo hovoria skúsenosti z vašej lekárskej praxe?
Ja nemám ilúzie o slovenskej disciplíne a úcte k autorite. Z mojich odpovedí je asi zrejmé, že som skeptik, čo sa týka opatrení vlády a jej nariadení, ale rešpektoval a dodržiaval som ich – často som pritom videl nielen jednotlivcov, ale celé skupiny ľudí, ktorí napríklad to nariadenie o nosení rúška ignorovali so smiechom a vzdorom. Ak je vláda presvedčená o „poslušnosti Slovákov k nariadeniam a opatreniam vlády“, tak podľa mňa žije uzavretá vo svojej koronabubline a príliš rýchlo stratila cit pre realitu. Vo výsledku to potom vyzerá asi takto: vláda sa správa k dospelým ľuďom ako k neposlušným škôlkarom a mnohí dospelí ľudia jej za chrbtom potom ukazujú prostredník ako pubertiaci. Takýto stav bez pochýb škodí nám všetkým.
A čo sa týka strachu, tak podľa mojej skúsenosti z praxe to nie je vôbec spoľahlivý faktor dlhodobej motivácie. Ako inak si vysvetliť, že človek, ktorý prekoná rakovinu, o pol roka alebo o rok na to znovu fajčí? Alebo človek, ktorému urobia trojnásobný by-pass kvôli ťažkej ateroskleróze, nielenže neschudne, ale ešte viac priberie a s pocitom, že ho „chránia“ lieky proti cholesterolu, sa vrhá sa rezne a misy s majonézovým šalátom? Nie, strach z prežitého ohrozenia nie je kúzelná palička, ktorá by z väčšiny ľudí natrvalo urobila rozumné bytosti.
Tvrdíte, že prevencii sa u nás v kontexte koronavírusu venuje málo pozornosti. V čase, keď nemáme injekčnú vakcínu proti COVID-19, je našou jedinou vakcínou zdravý životný štýl. Čo pre svoje zdravie môžeme urobiť?
Veľmi mnoho. Každý človek by sa mal zodpovedne starať o svoje zdravie, svoju imunitu a hmotnosť. Vláda by to mala podporovať, nie tomu brániť napríklad tým, že nedovolí zdravotným poisťovniam, aby znevýhodnili ľudí, ktorí si svoje zdravie vedome lynčujú. Profesor Krčméry tiež v našom rozhovore povedal, že vláda a hlavne ministerstvo zdravotníctva pripravuje programy na zlepšenie zdravia tak, aby prípadná nová vlna tejto infekcie alebo akákoľvek iná infekcia v budúcnosti zastihli slovenskú populáciu v lepšom zdravotnom stave. Už je jún a stále sa v tomto zmysle nič nedeje.
Namiesto zbytočného strašenia „druhou vlnou“ by mala vláda urýchlene konať v záujme zásadných zmien verejného zdravia. Napríklad: každý človek s nadváhou alebo obezitou by dokázal bez rizika schudnúť do novembra zhruba 10 – 20 kg – to by mohlo mať na priebeh infekcie a záchranu ľudských životov oveľa väčší efekt ako rúška na tvári. A zase lepšie chápeme, prečo je lepšie „hrdinsky“ nosiť to rúško, však?
Spomínali ste, že najvyššie riziko komplikovaného priebehu COVID-19 majú ľudia s kardiovaskulárnymi ochoreniami, diabetici či obézni pacienti. Prečo je to tak? Čo sa v ich tele odohráva, že sú takí rizikoví?
Nevieme presne, ale môže to súvisieť s tým, v akom stave sú napríklad cievy človeka chorého na aterosklerózu alebo hypertenziu: zvnútra poškodené cievy môžu byť náchylnejšie nielen na vznik krvných zrazenín, ktoré môžu následne vyvolať zlyhanie napadnutého orgánu, ale aj na šírenie vírusu a jeho prienik do tkanív a orgánov. Už je zrejmé, že vírus sa viaže pri vstupe do organizmu na bunky v dýchacom (častejšie) a tráviacom systéme (menej často). U viac ako 85 percent ľudí túto situáciu vyrieši imunitný systém tak, že o tom alebo vôbec nevedia, alebo majú mierne prejavy infekcie. Ak to imunita na sliznici týchto systémov nezvládne, vírus sa môže dostať do krvi a touto cestou môžu byť napadnuté cievy a následne aj iné orgány, než len pľúca a črevo. Toto sa však deje naozaj výnimočne. Strašiť takýmto priebehom každého človeka je podľa mňa možné označiť za zámerné prekrútenie súčasného poznania a faktov a právnici by mali analyzovať, či nejde aj o šírenie poplašnej správy.
V súvislosti so zavedenými opatreniami proti koronavírusu ste tiež hovorili o póze humanity a kazateľstve morálky. Z ľudí, ktorí nikdy predtým nemali vo zvyku nosiť rúška a do práce či spoločnosti bežne chodili s virózami, sa odrazu mali stať prehnane čistotní neurotici. Alebo sme hygienickí len navonok, rúška si pravidelne nemeníme a ruky si namiesto mydla a vody párkrát denne navlhčíme dezinfekciou? Možno sme len mali viac šťastia ako iní a vírus sme zastavili včasným sociálnym odstupom a zavretými hranicami…
Možno, a možno cez našu krajinu prešiel ešte vtedy, keď ho nikto nesledoval a nevenovali sme mu pozornosť. Alebo preto, že nám ho sem vlastne nemal kto doniesť, pretože nie sme populárna turistická destinácia. Alebo z dôvodov, na ktoré nikdy neprídeme, takže to vlastne môžeme pripisovať hocičomu. Takže to by tiež vyžadovalo trochu viac pokory a menej presvedčenia a presviedčania o tom, ako nás zachránila „naša úžasná vláda“.
Z ľudí sa stanú nositelia rúšok ako ilustrácie spoločenských mémov vždy, keď je to jednoduchšie než skutočné riešenie. Veľmi dobre to vystihuje tento vtip-nevtip: „S prekvapením sa pozerám na ľudí, ktorí z obavy o zdravie svojich pľúc stoja s rúškami na tvári v dvojmetrovom odstupe, keď čakajú v trafike na cigarety.“ Toto je podľa mňa presný obraz nášho pokrytectva, ktoré vydávame za statočnosť, disciplinovanosť a uvedomelé konanie.
Avšak, asi najviac som zhrozený a znechutený z toho, ako veľa mladých ľudí, vrátane mladých umelcov, urobilo z prázdnych floskul hashtagy „Zostaň doma“, „Spolu to dáme“, „Iba spolu“ či „My na to máme“ a premenili ich na svoje „budovateľské heslá, v ktorých počujem desivú ozvenu hesiel Socialistického zväzu mládeže a socializmu nalievaného do hláv pionierov a iskričiek.
