Dokonalý úkryt pre obete zločinov

A práve na ich pozemku nájde detektívka Kim Stonová pri rutinnej návšteve telo mladej ženy. Dievčenská tvár nevidomými očami hľadí na modrú oblohu a nad jej zohavenou mŕtvolou sa zlietajú stovky múch. Má rozbitú hlavu a ústa plné hliny...

Hra na smrť je štvrtý prípad Kim Stoneovej a nič nestráca na dynamike, napätí a skvelom spracovaní. Neuveriteľné, ako si dokáže Angela Marsonsová udržiavať latku tak vysoko a nepodliezať ju. Niektoré médiá dokonca napísali, že pri čítaní sa život naokolo zastaví, kým neprídete na poslednú stránku. Strhujúce, krvavé, nervydrásajúce čítanie.
 

Čoskoro Kim Stonová nájde ďalšiu ženu a pochopí, že páchateľ objavil dokonalý úkryt pre obete svojich zločinov. No zdá sa, že sériový vrah ešte neskončil. Koľko tiel ešte objavia?

Keď zrazu zmizne aj miestna reportérka Tracy Frostová, Kim začína tušiť, že kľúč k vrahovmu počínaniu treba hľadať v minulosti. Opäť sa začína boj s časom. Zistí Kim pravdu skôr, než sa vo zvrátenej a chorej mysli vraha zrodí ďalší krvavý plán a vyhliadne si novú obeť?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:

Tichý výkrik, Diabolské hry a Zmiznuté dievčatá.  Fenomenálny úspech. Predalo sa z nich vyše milióna výtlačkov. Na Amazone získala kniha 1700 hodnotení so závideniahodným skóre 4,8 hviezdičky z 5. Čitatelia pasujú Angelu Marsonsovú do päťky svojich TOP krimi autorov na svete.

Mŕtvi neprezrádzajú svoje tajomstvá...keď ich nepočúvate.

Prečítajte si prvé strany z trileru Hra na smrť:

Kim bola skrčená za smetiakom. Po pätnástich minútach v rovnakej pozícii pomaly strácala cit v nohách.
Zašepkala do bundy: „Stace, niečo nové ohľadom toho povolenia?“
„Stále nič, šéfka,“ ozvalo sa jej v uchu.
Kim zavrčala. „Nebudem tu čakať naveky, vážení.“
Kútikom oka sledovala Bryanta, ako krúti hlavou. Stál naklonený nad otvorenou kapotou auta presne oproti sledovanej budove.
Bryant pre nich symbolizoval hlas rozumu. Jeho obozretná povaha im prikazovala, aby vždy dodržiavali pravidlá, a Kim aj súhlasila. Do istej miery. Všetci však vedeli, čo sa v tom dome dialo, a že sa to musí skončiť. Dnes.
„Mám ísť bližšie, šéfka?“ spýtal sa Dawson nedočkavo.
Kim sa práve chystala odvetiť záporne, keď vtom znovu začula jeho hlas vo svojom uchu.
„Šéfka, vidím muža, ktorý prichádza z druhého konca ulice.“ Krátka pauza. „Stosedemdesiat centimetrov, čierne nohavice, sivé tričko.“
Kim sa schúlila ešte viac. Bola iba dva domy od sledovanej budovy, vkliesnená medzi smetiakom a kríkom hortenzií. Nemohla však riskovať, aby ju niekto uvidel. Plánovali využiť moment prekvapenia, a to sa nesmelo zmeniť.
„Nejaká totožnosť, Kev?“ spýtala sa šepkajúc do bundy. Nie je to niekto, koho poznajú?
„Negatívne.“
Kim zavrela oči a v duchu si želala, aby tá osoba iba prešla okolo. Nepotrebovali vnútri tretieho chlapa. V danej chvíli boli v prevahe.
„Vošiel dnu, šéfka,“ zahlásil Bryant z druhej strany ulice.
Dočerta. To mohlo znamenať iba jediné. Bol to zákazník.
Kim stisla tlačidlo na mikrofóne. Kde trčí ten prekliaty príkaz? „Stace?“
„Stále nič, šéfka.“
Kim začula, ako sa otvorili dvere a muži sa pozdravili.
Cítila, ako jej vrie krv v žilách. Každý jej sval sa túžil rozbehnúť k tým dverám, vraziť dovnútra, nasadiť všetkým želiezka, informovať ich o právach a neskôr sa pustiť do potrebných papierovačiek.
„Šéfka, počkaj ešte aspoň minútku,“ ozval sa Bryant spod kapoty.
Iba on vedel vždy presne odhadnúť, čo si myslí. Bez slova stisla vysielačku na znak, že berie jeho slová na vedomie.
Keby vstúpila do budovy bez súdneho príkazu, prípad by sa pravdepodobne nikdy nedostal na súd.
„Stace?“ spýtala sa znovu.
„Nič, šéfka.“
Kim počula v uchu Stacino zúfalstvo a vedela, že túžba jej kolegyne vysloviť správnu odpoveď bola rovnako silná ako Kimina túžba počuť ju.
„Dobre, vážení, idem na plán B,“ oznámila do mikrofónu.
„Čo je plán B?“ ozval sa Dawson v jej uchu.
Kim nemala ani tušenia.
„Jednoducho sa pridaj,“ odvetila a narovnala sa.
Vyslobodila sa z pazúrov kríka hortenzie a do nôh sa jej znovu vlial život. Rukami si uhladila čierne rifle a skontrolovala, či sa na ne nezachytilo niečo z kvetov.
Vyrazila priamo k prednej časti budovy a kráčala po chodníku, akoby sa pred chvíľou vôbec neukrývala v susednej záhrade. Vysielačku si vytiahla z ucha a strčila do vlasov.
Áno, príkaz na prehliadku bol na ceste, no muž, ktorý práve vošiel, bol pravdepodobne zákazník. Túto predstavu Kim nedokázala stráviť.
Otočila sa mierne bokom, slúchadlom smerom k ceste.
Zaklopala na dvere a na tvár si nasadila úsmev. Bryant zasyčal do vysielačky, ktorú počula aj z vlasov.
„Šéfka, čo dočerta...?“
Kim si priložila prst k perám, aby umlčala Bryanta i ostatných. Za dverami totiž začula približujúce sa kroky.
Otvoril  Ashraf Nadir.
Kim sa zatvárila neutrálne, akoby počas posledných šiestich týždňov nesledovali každý jeho krok.
Tvár sa mu okamžite zvraštila.
„Zdravím vás. Nemohli by ste mi pomôcť? Pokazilo sa nám auto,“ začala vysvetľovať a kývla hlavou na Bryanta. „Podľa môjho manžela je to niečo komplikované, no ja si myslím, že by to mohla byť iba baterka.“
Muž sa pozrel poza jej plece a Kim zase poza to jeho. Dvaja ďalší obyvatelia sa zhovárali v kuchyni. Jeden podával druhému zväzok bankoviek.
 Ashraf pokrútil hlavou.
„Nie... prepáčte...“ odvetil so silným prízvukom.  Ashraf Nadir pricestoval pred šiestimi mesiacmi z Iraku.
„Nemáte štartovacie káble?“
Znovu pokrútil hlavou. Cúvol a dvere sa Kim začali zatvárať pred nosom.
„Pane, ste si istý...?“
Dvere pokračovali v pohybe.
„Mám to, šéfka!“ skríkla jej Stacey do ucha.
Kim strčila pravú nohu do medzery a celou silou sa zaprela do dverí. Pocítila závan vetra, keď sa vedľa nej objavil Bryant.
„ Ashraf Nadir, tu je polícia. Máme príkaz na prehliadku.“
Predné dvere sa zrazu uvoľnili. Kim ich otvorila a zbadala, ako  Ashraf uteká cez dom. Zvalil pritom mužov v kuchyni ako bowlingové kolky.
Kim sa rozbehla za ním k zadným dverám.
Záhrada za domom bola husto zarastená kríkmi. Na pravej strane bola stará sedačka opretá o zlomený plot.  Ashraf sa ponáhľal krížom cez záhradu. Kim sa rútila za ním a usilovala sa pritom členkami nezamotať do vysokej trávy.
 Ashraf na stotinu sekundy zastal a zúfalým pohľadom skontroloval priestor za sebou.
Zrazu zbadal záhradnú búdu čiastočne zarastenú divokým brečtanom.
Vyskočil na vedro a nohami začal hľadať miesto, kde by sa oprel a vytiahol hore. Kim vyskočila dopredu a minula jeho chodidlo iba o pár centimetrov.
„Dočerta,“ zavrčala a pokračovala presne v jeho stopách.
Vo chvíli, keď sa vytiahla na strechu búdy,  Ashraf práve zoskakoval na druhej strane.
Kim vycítila, že prehráva, a  Ashraf si to uvedomil tiež. Tvár sa mu roztiahla do úsmevu a zmizol jej z dohľadu.
Jeho víťazný výraz bol ako zapálená rozbuška, ktorá Kim dodala ešte viac odhodlania.
Na sekundu sa poobzerala po záhrade, do ktorej skočil, a všimla si niečo, čo on nevidel.
Pozemok bol otvorený, s dokonale pokoseným trávnikom a vydláždeným nádvorím. Z pravej strany sa napájal na susedný pozemok. Na ľavej strane bol ohraničený dvojmetrovým plotom s hrotmi navrchu. Pred ním však bolo niečo oveľa zaujímavejšie.
Kim si sadla na strechu, nohy zvesila dolu a čakala.
Okolo budovy krúžili dva nemecké vlčiaky.  Ashraf zmeravel.
Kim počula Bryantov hlas vo vysielačke.
„Šéfka, kde si?“
„Pozri sa dozadu,“ odvetila do mikrofónu.
„Ehm... sedíš na búde.“
Bryantov pozorovací talent ju nikdy neprestával udivovať.
Spokojná, že podozrivý číslo jeden nemá kam ujsť, začala znovu uvažovať nad príčinou ich razie v nedeľu ráno.
„Máte ho?“ spýtala sa.
„Potvrdzujem,“ znela odpoveď.
Kim si položila ruky na stehná a sledovala, ako sa hnedočierne psy približujú k  Ashrafovi a plánujú dokázať svoje právo na teritórium.
Pomaly začal cúvať. Jeho telo zúfalo túžilo utiecť, myseľ hľadala možné únikové cesty.
„Potrebuješ pomoc, šéfka?“ zapraskal jej v ušiach Bryantov hlas.
„Ani nie. O minútku budem naspäť.“
 Ashraf urobil ešte dva kroky a otočil sa ku Kim.
Zamávala naňho.
Psy sa priblížili.
Napriek pomalému pohybu bolo jasné, o čom im ide. Sústredenie v očiach a napätie v krku boli nezameniteľnými signálmi.
 Ashraf sa ešte raz pozrel na psov a rozhodol sa, že to radšej riskne s Kim.
Otočil sa a rozbehol sa k nej. Jeho náhly pohyb však uvoľnil zadržiavanú agresiu vlčiakov. S brechotom vystrelili za ním. Kim spustila ruku a vytiahla ho do bezpečia.
Psy vyskakovali, brechali a tesne minuli podrážku jeho topánky.
Muž, ktorého Kim vytiahla na strechu, sa vôbec nepodobal na toho, ktorý jej predtým otvoril dvere.
Aj cez jeho tenké zápästie cítila, ako sa mu chveje celé telo. Čelo mal pokryté kropajami potu. Dýchal plytko a namáhavo.
Kim siahla ľavou rukou do zadného vrecka. Pravou ho stále držala za zápästie pre prípad, že by sa znovu spamätal. Nemienila ho znovu naháňať.
„ Ashraf Nadir, zatýkam vás pre podozrenie z únosu a neoprávneného väznenia Negiba Hussaina. Nemusíte nič hovoriť. Ak však pri výsluchu nespomeniete niečo, čo neskôr využijete na súde, môže to ohroziť vašu obhajobu. Čokoľvek, čo poviete, sa môže uviesť ako dôkaz.“
Otočila ho smerom k cieľovej budove. Bryant stál pod nimi v celej svojej kráse so založenými rukami a naklonenou hlavou.
„Kedy asi budeš hotová, šéfka?“
Kim posunula  Ashrafa bližšie k okraju strechy. Veľmi rada by ho potisla a sledovala, ako padá hlavou dolu. Zákony však neschvaľovali násilie voči zatknutým podozrivým.
Zatlačila mu do pliec a prinútila sadnúť si.
„Poučený o právach?“ spýtal sa Bryant a pomohol mužovi zostúpiť.
Kim prikývla. Strecha záhradnej búdy nebola najneobvyklejším miestom na zatýkanie podozrivých, no patrila do jej prvej päťky.
Bryant chytil  Ashrafove putá a potlačil ho dopredu.
„Čo ho zabrzdilo v úteku?“
„Dva nemecké vlčiaky.“
Bryant sa na ňu zboku pozrel. „No, ja by som to asi radšej riskol s tými psami.“
Kim ho ignorovala a vošla do dverí ako prvá.
Druhý cieľ a zákazník boli spútaní, čakali pod dozorom Dawsona a dvoch policajtov v uniformách.
Kim sa pozrela na Dawsona s otázkou v očiach.
„V obývačke, šéfka.“
Prikývla a vošla do ďalších dverí.
Stacey sedela na sedačke asi pol metra od trinásťročného chlapca odetého iba v trenírkach a tričku. Na pleciach mal prehodené Bryantovo sako, vďaka čomu vyzeral ako malé dieťa, ktoré si skúša dospelácke oblečenie.
Hlavu mal sklonenú, nohy spojené a ticho vzlykal.
Kim sa zahľadela na jeho ruky, ktoré kŕčovito zvieral spolu.
Zobrala ich do svojich dlaní.
„Negib, už si v bezpečí. Rozumieš mi?“
Telo mal chladné a lepkavé.
Kim mu chytila každú ruku osobitne, aby utíšila chvenie.
„Negib, musíš ísť do nemocnice. Potom privedieme tvojho otca.“
Zdvihol hlavu a okamžite ňou nesúhlasne pokrútil. V očiach mal hanbu. Kim zovrelo srdce.
„Negib, tvoj otec ťa ľúbi. Keby nebol taký vytrvalý, teraz by sme tu neboli.“ Zhlboka sa nadýchla a prinútila ho, aby sa na ňu pozrel. „Nie je to tvoja vina. Nič z toho nie je tvoja vina a tvoj otec to vie.“
Videla, ako statočne sa chlapec pred ňou usiluje bojovať so slzami. Napriek bolesti, poníženiu a strachu, ktoré cítil, sa snažil nezrútiť a neplakať.
Kim si spomenula na iného trinásťročného chlapca, ktorý sa cítil rovnako.
Jemne ho pohladila po líci a vyslovila vetu, po ktorej sama kedysi túžila.
„Všetko bude v poriadku, zlatko. Sľubujem.“
Jej slová spustili prúd sĺz sprevádzaný hlasnými vzlykmi. Kim sa k nemu naklonila a pritiahla si ho bližšie.
Hľadela ponad jeho hlavu a v duchu sa mu prihovárala: „Len to vypusť von, chlapče.“

Milan Buno, literárny publicista