Do krízového centra aj za sexom

Českí policajti ju deportovali na Slovensko a ako nežiaducu odovzdali slovenským orgánom. O niekoľko dní na to sa objavila v krízovom centre na Záhorí.
Jarmile však v rýdzo ženskom zariadení chlap očividne chýbal. Na tretí deň pobytu našiel prostitútku personál s inou ženou v posteli, o deň neskoršie z krízového centra utiekla. Nedokázala žiť bez svojho tyrana-pasáka...
Riaditeľka centra Daniela Sedláčková si spomína tiež na ženu, ktorá raz do mesiaca zdupkala z útulku za svojím tyranom. Pritom musela prekonať desiatky kilometrov, len aby sa s ním stretla. Vôbec jej neprekážalo, že manžel jej spôsoboval roky peklo, ani to, že už žije s inou ženou. Vždy sa vrátila späť po niekoľkých dňoch fyzicky a duševne úplne zničená. „Nevedela svoje počínanie racionálne vysvetliť. Niekedy mi to pripadá, akoby obeť bez svojho tyrana nevládala ďalej žiť,“ hovorí riaditeľka.
Dlho som tento záhorácky útulok pre týrané ženy nemusel hľadať. Keď som sa naň pýtal jednej mladej ženy na námestí istého záhoráckeho mestečka, najprv si ma pozorne obzerala, potom sa chápavo usmiala a zaviedla ma až pred jeho bránu. Pritom krízové centrá pre týrané ženy sú anonymné, nefigurujú v telefónnych zoznamoch a majú, takpovediac, najvyšší stupeň utajenia. „Ide o to, aby sme naše zverenkyne uchránili pred ich tyranmi,“ zdôrazňuje riaditeľka zariadenia Daniela Sedláčková. Aj keď sa centrá veľmi snažia, prax býva často iná. Tyran si svoju obeť nájde aj v tom najutajenejšom zariadení, pričom mu výdatne pomáha okolie útulku. Krízové centrá sa totiž netešia príliš veľkej susedskej obľube najmä v malých mestách.
Okolití obyvatelia ženy v zariadení odsudzujú a k ich deťom sa správajú ako k azylantom. Ide o takú tichú nevraživosť.
„Keď sme pred tromi rokmi vznikali a našim klientom sme nemali dať čo jesť, prosili sme o jedlo v meste,“ spomína si riaditeľka centra na Záhorí, v ktorom našlo dočasnú strechu nad hlavou pätnásť týraných žien so štyridsiatimi deťmi. Okolie však zostalo k ich prosbám hluché. Pomohol im však istý duchovný, ktorý sám uvažoval podobné centrum založiť, a ľudia zo vzdialeného okolia. „Keby nám nepodali pomocnú ruku, naše ženy s deťmi by zomreli od hladu. Jednoducho ich miestni považovali za darmožráčov...“

Okolie sa k deťom z centra správa ako k azylantom a k ich matkám ako k darmožráčkam.

Cez okno za ženou
„V našom zariadení sme už zaznamenali prípady, keď muž pod rúškom noci vnikol do nestráženého objektu, znásilnil svoju manželku a spokojne odišiel domov,“ pokračuje Daniela Sedláčková.
Niektorí chlapi však neprichádzajú do útulku iba za sexom. Zmlátia svoje „neposlušné“ ženy a násilne ich odvlečú domov, pričom deti nechajú napospas osudu. Tie potom putujú do detských zariadení. Inej možnosti niet. „Nemáme strážnu službu, a okrem môjho syna, ktorý nám občas vypomáha s ťažšími prácami, ani žiadneho muža v domove,“ vysvetľuje riaditeľka.
Prezerám si zariadenie. Je poskladané z niekoľkých buniek, v ktorých bývajú matky s deťmi, zo spoločných kuchyniek, z miestností s televízorom, klubovne... Na stenách visia rozpisy služieb a oznamy. Niektoré ženy krátko popoludní prali bielizeň, podieľali sa na údržbe zariadenia. „Odrábajú“ si stravu, keďže mnohé sú bez prostriedkov. 
 „Celé centrum je poskladané z malých náhod. Alebo skôr zázrakov,“ zhovorí sa riaditeľka. „Keď bolo najhoršie, vždy sa niekto našiel, kto podal ruku.“
Na konci chodby sedela mladá žena. Voľakedy mohla byť aj atraktívna. Teraz už pôsobí unaveným dojmom ako všetky ženy v útulku. Pomaly sa zveruje so svojím osudom, občas sa zamyslí, zvažuje, čo je vhodné povedať. Najskôr ju psychicky i fyzicky týral manžel, potom frajer a akoby toho nebolo dosť, aj vlastný brat. Dva roky živila jeho početnú rodinu. Žila s ním na samote, kdesi na Záhorí. Mlčky znášala príkorie, z toho mála, čo jej zostávalo z výplaty, šatila a obliekala syna. Jedného dňa si za utajené korunky kúpila lístok a utiekla do útulku.
Jej asi päťročný syn sa počas nášho rozhovoru priplichtil k matke. Chcel zmrzlinu. Vyrastá v centre, tu má aj svojich kamarátov, ktorých okolie považuje iba za azylantov. 
Keď som večer z centra odchádzal, stretol som sa s Gabrielou. S nesmiernou láskou sledovala asi desaťročné dievčatko, ako číta knihu. Gabriela má tridsaťštyri rokov, jej vlastní rodičia ju vyhlásili za nesvojprávnu a nútili ju odovzdávať podporu. Táto žena už tretí rok márne bojuje s úradmi o svoje dieťa, ktoré jej odňali. Nemá s ním kde bývať. Keď sa vzoprela rodičom, vyhodili ju na ulicu. Dozvedel som sa, že toto centrum bolo vlastne vybudované kvôli nej. Keď sa ocitla na ulici, ujala sa jej Daniela Sedláčková. O niekoľko mesiacov potom vzniklo centrum. Už je to tri roky. Mladá žena si odkladá každú korunu, aby si raz kúpila vlastný byt, v ktorom by mohla žiť so svojím dieťaťom.

Podľa posledných prieskumov na Slovensku je týraná každá štvrtá žena. Až 65 percent opýtaných sa už stretlo s týmto druhom domáceho násilia. Týraná žena dokáže v priemere až osemnásťkrát odísť od svojho tyrana a znova sa vrátiť. Ich deti sa učia najskôr nenávidieť otca-násilníka, potom matku, ktorá za tyranom neustále uteká, a napokon oboch rodičov. Niektoré týrané ženy sa neskoršie stávajú samy tyrankami.

Jožo T. Schön