Dnes uplynulo 155 rokov od úmrtia Ľudovíta Štúra

Tagy: Ľudovít Štúr

Foto: SITA/Tomáš BenedikovičBRATISLAVA 12. januára (WEBNOVINY) - Dnes uplynulo 155 rokov od úmrtia Ľudovíta Štúra. Vo štvrtok bude 160 rokov od úmrtia jeho najstaršieho brata, Karola Štúra. Ľudovít Štúr zomrel po tragickej nehode 12. januára 1856 v Modre - práve 20 rokov po pamätnej vychádzke štúrovcov na Devín a vydaní štúrovského almanachu Plody (175. výročie) a 10 rokov po vydaní kodifikačných príručiek slovenského jazyka (165. výročie). "Syn evanjelického učiteľa Samuela Štúra sa stal učiteľom a generačným vodcom našich národných obrodencov - generácie štúrovcov, ktorí väčšinou pôsobili ako evanjelickí farári," povedala pre agentúru SITA Edita Škodová, tajomníčka pre mediálnu komunikáciu Generálneho biskupského úradu ECAV na Slovensku.


Ľudovít Štúr (1815 – 1856) sa narodil 28. októbra 1815 (niekde sa uvádza 29. 10.) v evanjelickej rodine v Uhrovci. "Práve v dome, kde sa 106 rokov po ňom narodila i ďalšia osobnosť nášho národa – Alexander Dubček," upozornila Škodová. Od roku 1829 Ľudovít študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde neskôr pôsobil ako zástupca profesora Jura Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej – s výnimkou rokov 1838 a 1839, keď sa vybral do Halle, aby si rozšíril vedomosti na tamojšej univerzite, alma mater evanjelických vzdelancov takmer z celého slovanského sveta. Už ako študent intenzívne pracoval v lyceálnej Spoločnosti česko-slovanskej – najprv pod vedením svojho brata Karola Štúra, potom sa postupne stal jej zapisovateľom, tajomníkom a napokon v rokoch 1835 – 1837 predsedom. Jeho zásluhou sa pôvodná náplň Spoločnosti – cvičenia v slovanských jazykoch – rozšírila na prednášky z oblasti histórie a kultúry slovanských národov. Dobre známa je i skutočnosť, že v rámci Spoločnosti Štúr organizoval výlety študentov po okolí Bratislavy, kde ich zoznamoval s históriou daného miesta, recitovali slovenské básne a spievali národné piesne.

Vychádzka na hrad Devín 4. apríla 1836 (175. výročie) vošla do dejín ako „národný krst“ – študenti si tam k svojim rodným menám pridávali slovanské mená. "Mnohí ich používali aj neskôr, napríklad Hurban i Hodža mali prímenie Miloslav, Štúr si dal prímenie Velislav," povedala Škodová.

Štúr povzbudzoval svojich žiakov aj k literárnej tvorbe: na zasadnutiach čítali a navzájom si hodnotili svoje prvotiny (písali v češtine) a najlepšie z nich zaznamenávali do tzv. pamätníc. V roku 1836 vydali výber z nich v almanachu, čiže zborníku Plody (Plody zboru učenců řeči čekoskoslowanské prešporského), ktorý redigoval Ľudovít Štúr a Ctiboh Zoch. V úvode k almanachu sa hovorí, že mladá generácia ním chce upozorniť na svoju tvorbu a prispieť k rozvoju kultúrneho a literárneho života. Dobová kritika ho podľa Škodovej prijala s rezervou a i dnes ho hodnotíme ako dielo poplatné dobovému vkusu a dožívajúcej klasicistickej poetike. V niektorých prácach sa však už objavujú náznaky smerovania k novému literárnemu smeru – romantizmu.

Štúr postupne viedol svojich žiakov k tvorbe v slovenčine a k tomu, aby čerpali z bohatých žriediel ľudovej slovesnosti a venovali sa službe národu. Viedol ich k revolučnoromantickému postoju – básnik nemá vzdychať nad sebou a svojím osudom, ale svojou tvorbou musí bojovať sa ideály slobody a spravodlivosti, za lepšiu budúcnosť národa. "Isté je, že bez Štúra by sme nemali takých velikánov ako Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Kalinčiak, Michal Miloslav Hodža či Jozef Miloslav Hurban – a pre nás je významné aj to, že to napospol boli evanjelici a väčšina z nich pôsobila v kňazskom povolaní. Len Janko Kráľ, najrevolučnejší štúrovský básnik, nebol Štúrovým žiakom, lebo študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči," konštatovala Škodová. Ten „napáchol“ štúrovskými ideálmi, keď do Levoče v roku 1843 prišli bratislavskí lyceáni na protest proti zosadeniu Štúra z námestníctva na katedre profesora Palkoviča. Zaslúžil sa o to gróf Karol Zay, generálny inšpektor Evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorý si zaumienil, že prostredníctvom cirkvi pomaďarčí celé Uhorsko.

Práve od roku 1843, keď sa uskutočnilo aj pamätné stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého k otázke spisovnej slovenčiny, sa Štúr o to intenzívnejšie venoval myšlienke uzákonenia slovenčiny ako spisovného jazyka. Zdôvodnil to v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a gramatiku nového jazyka kodifikoval jazykovedným dielom Nauka reči slovenskej – obe diela vyšli v roku 1846. Kodifikáciu spisovného jazyka Štúr založil rovnako ako Anton Bernolák na fonetickom princípe „píš, ako počuješ“; na rozdiel od Bernoláka však vychádzal z kultúrnej stredoslovenčiny, ktorú považoval za najľúbeznejšiu a pre Slovákov najreprezentatívnejšiu – hoci sám vyrástol na západe Slovenska. V Štúrovej slovenčine vyšiel už 2. ročník almanachu Nitra (1844). Vznikol však spor nielen s katolíckymi bernolákovcami, ale aj s evanjelikmi – zástancami českoslovenčiny či biblickej češtiny. Ján Kollár, evanjelický farár v Budapešti, zorganizoval vydanie zborníka proti novej slovenčine Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846), do ktorého prispel aj Pavel Jozef Šafárik. Otázka spoločného spisovného jazyka sa vyriešila až v roku 1852 tzv. hodžovsko-hattalovskou reformou, keď došlo k určitým ústupkom na oboch stranách. Hodžovi sa podarilo presadiť historický princíp – čo malo za následok zavedenie ypsilonu. Vďaka tomu máme aj ä, ia, ie, iu, ô a písanie d, t, n, l bez mäkčeňa pred e, i a dvojhláskami.

V roku 2011 si pripomíname aj 200. výročie narodenia a 160. výročie úmrtia Karola Štúra, Ľudovítovho najstaršieho brata. Ten pôsobil ako evanjelický teológ, pedagóg a publicista, patril k zakladajúcim členom Spoločnosti česko-slovanskej a v školskom roku 1832/33 bol jej podpredsedom, čiže aktívnym vedúcim zo strany študentov (predsedom bol vždy profesor alebo kaplán, tí však len formálne reprezentovali Spoločnosť vo vzťahu k vedeniu lýcea) - podobne ako neskôr jeho mladší brat. Keď Karol Štúr pôsobil ako profesor a rektor na Evanjelickom gymnáziu v Modre, aj tam založil pre slovenskú mládež podobnú Spoločnosť, resp. Ústav. Zomrel 40-ročný a zanechal po sebe sedem detí. Ľudovít sa presťahoval do Modry, aby sa postaral o bratove deti.

Roky v Modre však neboli pre Ľudovíta Štúra šťastné: sklamaný neúspechom Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, zasiahnutý smrťou brata aj milovanej Adely Ostrolúckej, žil v Modre bez stáleho zamestnania a pod policajným dozorom. Naďalej sa venoval sa písaniu svojich diel a prispievaniu do Hurbanových Slovenských národných novín. Pred Vianocami 1855 sa na poľovačke údajne nešťastne postrelil a po niekoľkých týždňoch trápenia zraneniu podľahol 12. januára 1856. Mal 41 rokov.

Tagy: Ľudovít Štúr