 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Utorok 4.3.2025
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Kazimír
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
Regióny
Mobilná verzia
Eva Weissová-Slonimová: Dívaj sa na hviezdy Foto: Vydavateľstvo IkarNie hrubá kniha, sotva 200 strán, no citlivé rozprávanie, ktoré vás nenechá ľahostajnými. Je až neuveriteľné, akému zlu môže byť vystavené malé dieťa...
Eva Weissová-Slonimová je rodená Bratislavčanka a jej detstvo kruto poznačila druhá svetová vojna, počas ktorej prenasledovanie Židov v Európe dosiahlo obludné rozmery.
Dívaj sa na hviezdy je kniha jej spomienok na obdobie, ktoré by sme najradšej vymazali z našej histórie. No nemôžeme ho vymazať z našich pamätí, aby sa nezabudlo a neopakovalo čosi podobné aj v budúcnosti. Holokaust ešte vždy predstavuje temný mrak, ktorý spôsobil spúšť v tradíciách, zlom v židovskej histórii a podľa Eviných slov to bolo aj „posledné zbohom určitému spôsobu života“.
Evini rodičia pripravili pre svoje deti úkryty, no sotva trinásťročná Eva a jej mladšia sestra Marta nakoniec neunikli deportáciám, chytili ich nitrianski gardisti a poslali do Osvienčimu.
Vo svojom príbehu opisuje hrôzy prežité v koncentračnom tábore Osvienčim-Brzezinka, kde bola nielen svedkom nespočetných surovostí a násilia, ale na vlastnej koži zažila mučenie, neľudské zaobchádzanie aj medicínske pokusy neslávne známeho doktora Mengeleho.
V roku 1945 po oslobodení Osvienčimu sovietskou armádou Eva a Marta samy museli prejsť kus vojnou zničenej Európy, aby sa dostali späť do rodnej Bratislavy a stretli sa s rodičmi a súrodencami.
V spomienkach Evy Weissovej-Slonimovej sa prelína dojímavá nevinnosť dievčaťa s múdrosťou vyše osemdesiatročnej ženy.
Kniha Dívaj sa na hviezdy dokazuje, že človek je schopný prežiť aj zoči-voči nepredstaviteľnému peklu. Je to príbeh o neuveriteľnej odvahe.
Svedectvo, ktoré by sme si mali prečítať, aby sme lepšie pochopili určité časti našich dejín.
Súčasťou knihy sú aj dobové rodinné fotografie. Ako autorka píše v závere knihy, „cítim, že mojou posvätnou povinnosťou je byť ostražitou, hlásať toleranciu, obnovovať, uchovávať a pripomínať pamiatku jeden a pol milióna detí, ktoré zmizli bez stopy a nemajú ani hrob, ani náhrobný kameň.“
Ukážka z knihy:
V nemocnici bolo veľa detí. Niekedy sme sa zhovárali o tom, že nacisti prehrajú vojnu a čo budeme potom robiť. Pomáhalo nám to vyrovnať sa s nočnou morou, v ktorej sme existovali.
Žili sme v ustavičnom strachu. Každý nový deň mohol znamenať nový pokus alebo smrť. Bolo to peklo. No práve v tejto nemocnici som dospela k pevnému rozhodnutiu o svojej budúcnosti. „Ak to prežijem,“ povedala som raz jednému dievčaťu, „budem mať veľkú rodinu a znovu dám dokopy všetko, čo nám zničili.“ Veľa sme sa zhovárali o jedle a o našich rodinách. Vymýšľali sme si rozličné príbehy, odrazu rodičia každého z nás boli králi a kráľovné a všetci boli bohatí a šťastní. Fantazírovali sme jedna radosť. Pomáhalo nám to prežiť ďalší mučivý deň plný strachu.
V nemocnici bolo veľa detí. Niekedy sme sa zhovárali o tom, že nacisti prehrajú vojnu a čo budeme potom robiť. Pomáhalo nám to vyrovnať sa s nočnou morou, v ktorej sme existovali.
Žili sme v ustavičnom strachu. Každý nový deň mohol znamenať nový pokus alebo smrť. Bolo to peklo. No práve v tejto nemocnici som dospela k pevnému rozhodnutiu o svojej budúcnosti. „Ak to prežijem,“ povedala som raz jednému dievčaťu, „budem mať veľkú rodinu a znovu dám dokopy všetko, čo nám zničili.“ Veľa sme sa zhovárali o jedle a o našich rodinách. Vymýšľali sme si rozličné príbehy, odrazu rodičia každého z nás boli králi a kráľovné a všetci boli bohatí a šťastní. Fantazírovali sme jedna radosť. Pomáhalo nám to prežiť ďalší mučivý deň plný strachu.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
