 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Utorok 31.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Silvester
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
| Denník - Správy |
 |
 |
|
Regióny| Prílohy |
 |
|
|
|
| Pridajte sa |
 |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
 Mobilná verzia
|
|
|
ESTA USA |
Megan Mirandová: Tá, čo prežije Foto: Vydavateľstvo IkarPresne desať rokov uplynulo odvtedy, čo Nicolette Farrellová zmaturovala a odišla z rodného mestečka Colley Ridge. V tom čase jej najlepšia priateľka Corinne zmizla bez stopy a vinník ani telo sa nenašli. Nic sa prvý raz vracia domov, aby sa postarala o chorého otca a obnovila pretrhnuté väzby. Čoskoro sa ocitne uprostred drámy, ktorá oživí Corinnin prípad a otvorí staré, ale nezahojené rany.
Pred desiatimi rokmi sa policajné vyšetrovanie sústredilo na Nicolette, jej brata Daniela, blízkeho priateľa Tylera a na Corinninho chlapca Jacksona. Od tých čias opustila mesto iba Nic.
Daniel čaká s manželkou Laurou prvé dieťa, Jackson pracuje v miestnom bare a Tyler chodí s Annaleise Carterovou. Je to Nicolettina susedka, ktorá kedysi všetkým poskytla alibi na noc, keď zmizla Corinne.
O niekoľko dní po Nicolettinom návrate však zmizne aj Annaleise.
Nic sa usiluje odhaliť pravdu o Annaleisinom zmiznutí. Rozpráva udalosti, ktoré sa stali, od pätnásteho po prvý deň po príchode do rodného mestečka, teda v opačnom slede. Postupne odkrýva desivé pravdy o svojich priateľoch a rodine aj to, čo sa v osudnú noc skutočne stalo.
Začítajte sa do novinky Tá, čo prežije.
1. časť
Návrat domov
Človek... sa nedokáže naučiť zabúdať, lipne na minulosti. Nech beží ktovieako ďaleko a rýchlo, okovy bežia s ním.
FRIEDRICH NIETZSCHE
Začalo sa to zdanlivo jednoduchým telefonátom, ktorý sa dal ľahko odignorovať. Na Everettovom nočnom stolíku sa rozľahol bzukot a rozsvietil sa displej. Bol príliš jasný v spálni, ktorú halila úplná tma vďaka roletám stiahnutým až k podokenici. Úplne blokovali svetlo. Jemne tónované okenné tabule pôsobili v druhej obrannej línii proti slnečnému jasu a svetlám veľkomesta. Keď som zbadala meno volajúceho, stlmila som zvuk a položila som mobil dolu svetlom vedľa hodín.
Ale potom to prišlo. Ležala som s otvorenými očami a dumala o tom, prečo mi brat volá tak zavčasu v nedeľu ráno. V duchu som prechádzala možnosti – otec, dieťa, Laura.
Tápala som v tme, rukami som prechádzala po ostrých rohoch nábytku, až som konečne nahmatala kúpeľňový vypínač. Sadla som si na zatvorenú toaletu, bosé chodidlá ma chladili na studených dlaždiciach, a s telefónom prilepených na uchu som cítila, ako mi na nohách naskakuje husia koža.
V tichu sa rozliehal Danielov odkaz: „Skoro všetky peniaze sú fuč. Musíme predať dom. Aj keď otec nebude chcieť podpísať papiere.“ Chvíľu mlčal. „Je na tom zle, Nic.“
Nežiadal ma o pomoc, lebo to by bolo príliš priame. Vôbec by sa to na nás nepodobalo.
Vymazala som odkaz a šuchla som sa naspäť do postele, skôr ako sa Everett zobudí, a hmatala som potme po ňom, aby som mala istotu.
Ale neskôr som doma prechádzala poštu zo včerajška dňa a našla som list – Nic Farrellová, stálo na ňom známym rukopisom a modrým atramentom. Adresu pripísal niekto iný iným, tmavším perom.
Otec už netelefonoval. Telefóny ho ešte väčšmi dezorientovali a cítil sa príliš vzdialený od volajúceho, ktorého sa snažil správne zaradiť. Keby si aj spomenul, komu práve zatelefonoval, zišli by sme mu z mysle, len čo by sme sa ozvali a premenili sa na hlasy v éteri, ktoré nikomu nepatria.
Otvorila som list napísaný na linajkovej stránke z denníka. Mal zubaté okraje. Otcov rukopis presahoval riadky a písmená sa nakláňali mierne doľava, akoby sa pretekal, aby zachytil myšlienky na papier, skôr ako sa mu vyšmyknú.
Bez pozdravu.
Potrebujem sa s tebou porozprávať. To dievča. Videl som to dievča.
Bez záveru.
Zatelefonovala som Danielovi s listom v chvejúcich sa prstoch. „Vypočula som si tvoj odkaz,“ povedala som. „Prídem domov. Povedz mi, čo sa deje.“
Prvý deň
Kým som naložila veci do auta, posledný raz som si prešla očami inventár bytu. Kufre čakali pri dverách, kľúč v obálke na kuchynskom pulte, poloprázdna škatuľa s vecami, ktoré som zbalila včera večer na poslednú chvíľu. Z otvorenej kuchyne som dovidela na každý kút v byte. Bol obnažený a prázdny. No i tak som mala neutíchajúci pocit, že som na niečo zabudla.
Náhlivo som dala všetko dokopy, ukončila som posledné týždne školského roku a pritom som odpovedala na Danielove telefonáty a hľadala niekoho, komu by som na leto prenajala byt. Len aby som sa na chvíľu nezastavila a nedošlo mi, čo vlastne robím. Vraciam sa. Vraciam sa tam. Daniel nevedel o liste. Vedel iba to, že mu idem pomôcť a mám dva mesiace na to, aby som sa opäť mohla vrátiť do svojho života, ktorý tu vediem.
Byt bol skoro prázdny. Zbavený akéhokoľvek tepla vyzeral ako nejaká industriálna škatuľa a čakal na pomerne zodpovedne vyzerajúceho vysokoškoláka, ktorý v ňom bude v auguste bývať. Nechala som mu riad, lebo sa ťažko balil. Aj skladací matrac, lebo ma oň požiadal a dal mi päťdesiat dolárov navyše.
Zvyšok vecí, minimálne tie, ktoré sa mi nezmestili do auta, ležal v sklade o niekoľko blokov ďalej. Celý môj život teraz leží zapečatený v podlhovastej kóji plnej maľovaného nábytku a zimného oblečenia.
Ktosi zaklopal na dvere. Nadskočila som, lebo klopanie sa v prázdnej miestnosti hlasno ozývalo. Nový nájomník mal prísť až o niekoľko hodín, keď už budem na ceste. A pre kohokoľvek iného bolo priskoro.
Prešla som úzkou miestnosťou a otvorila dvere.
„Prekvapenie,“ povedal Everett. „Dúfal som, že ťa ešte pred odchodom zastihnem.“ Bol na ceste do práce, čistý a elegantný. Sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal, jednu ruku mal za chrbtom. Voňal kávou a zubnou pastou, škrobom a kožou. Profesionalizmom a efektívnosťou. Spoza chrbta mi podával polystyrénový pohár s kávou. „Toto som ti priniesol. Na cestu.“
Zhlboka som sa nadýchla. „Toto je cesta k môjmu srdcu.“ Oprela som sa o pult a odpila som si veľký dúšok.
Pozrel na hodinky a myklo mu svalmi na tvári. „Veľmi nerád, ale musím bežať. Mám ranné stretnutie. Na druhom konci mesta.“
Pristúpili sme k sebe, aby sme sa naposledy pobozkali. Keď chcel odísť, chmatla som ho za lakeť. „Ďakujem,“ povedala som.
Priložil mi čelo na čelo. „Utečie to, uvidíš,“
Pozerala som sa, ako odchádza, kým nedošiel až k výťahu na konci chodby. Mal rázny a rozvážny krok, tmavé vlasy mu siahali po golier. Keď sa otvorili výťahové dvere, obrátil sa. Videl, ako sa opieram o zárubňu, a usmial sa.
„Jazdi bezpečne, Nicolette.“
Nechala som dvere, aby sa za mnou s buchotom zatvorili, a odrazu mi nohy oťaželi realitou dňa. Cítila som, ako mi tŕpnu končeky prstov.
Červené čísla na hodinách mikrovlnky sa s tiknutím pohli dopredu. Mykla som sa.
Cesta autom z Filadelfie do Cooley Ridge trvá deväť hodín, a to nepočítam premávku, prestávku na obed, návštevu benzínovej pumpy a prestávky na toaletu. A keďže som vyrážala o dvadsať minút neskôr, ako som sľúbila, živo som si vedela predstaviť Daniela, ako sedí na prednej verande a klopká si nohou, keď zamierim na nespevnenú príjazdovú cestičku.
Podoprela som vchodové dvere kufrom a poslala som mu esemesku: Som na ceste, ale prídem neskôr ako o pol štvrtej.
Kým som naložila do auta batožinu a zvyšné škatule, musela som sa dva razy vrátiť. Parkovala som za domom. Z diaľky ku mne doliehali zvuky začínajúcej dopravnej špičky, vytrvalý hukot diaľnice a občasné trúbenie klaksónu. Známa harmónia zvukov.
Naštartovala som a počkala, kým naskočí klimatizácia. Fajn, fajn, pomyslela som si. Vložila som telefón do držiaka na pohár a zachytila som Danielovu odpoveď: Otec čaká, že prídeš na večeru. Nezmeškaj ju.
Akoby som sa mohla oneskoriť až o tri hodiny. Toto je jedna z Danielových pôsobivých schopností, umenie pasívne agresívnych esemesiek doviedol až k dokonalosti. Má v tom dlhoročnú prax.
1. časť
Návrat domov
Človek... sa nedokáže naučiť zabúdať, lipne na minulosti. Nech beží ktovieako ďaleko a rýchlo, okovy bežia s ním.
FRIEDRICH NIETZSCHE
Začalo sa to zdanlivo jednoduchým telefonátom, ktorý sa dal ľahko odignorovať. Na Everettovom nočnom stolíku sa rozľahol bzukot a rozsvietil sa displej. Bol príliš jasný v spálni, ktorú halila úplná tma vďaka roletám stiahnutým až k podokenici. Úplne blokovali svetlo. Jemne tónované okenné tabule pôsobili v druhej obrannej línii proti slnečnému jasu a svetlám veľkomesta. Keď som zbadala meno volajúceho, stlmila som zvuk a položila som mobil dolu svetlom vedľa hodín.
Ale potom to prišlo. Ležala som s otvorenými očami a dumala o tom, prečo mi brat volá tak zavčasu v nedeľu ráno. V duchu som prechádzala možnosti – otec, dieťa, Laura.
Tápala som v tme, rukami som prechádzala po ostrých rohoch nábytku, až som konečne nahmatala kúpeľňový vypínač. Sadla som si na zatvorenú toaletu, bosé chodidlá ma chladili na studených dlaždiciach, a s telefónom prilepených na uchu som cítila, ako mi na nohách naskakuje husia koža.
V tichu sa rozliehal Danielov odkaz: „Skoro všetky peniaze sú fuč. Musíme predať dom. Aj keď otec nebude chcieť podpísať papiere.“ Chvíľu mlčal. „Je na tom zle, Nic.“
Nežiadal ma o pomoc, lebo to by bolo príliš priame. Vôbec by sa to na nás nepodobalo.
Vymazala som odkaz a šuchla som sa naspäť do postele, skôr ako sa Everett zobudí, a hmatala som potme po ňom, aby som mala istotu.
Ale neskôr som doma prechádzala poštu zo včerajška dňa a našla som list – Nic Farrellová, stálo na ňom známym rukopisom a modrým atramentom. Adresu pripísal niekto iný iným, tmavším perom.
Otec už netelefonoval. Telefóny ho ešte väčšmi dezorientovali a cítil sa príliš vzdialený od volajúceho, ktorého sa snažil správne zaradiť. Keby si aj spomenul, komu práve zatelefonoval, zišli by sme mu z mysle, len čo by sme sa ozvali a premenili sa na hlasy v éteri, ktoré nikomu nepatria.
Otvorila som list napísaný na linajkovej stránke z denníka. Mal zubaté okraje. Otcov rukopis presahoval riadky a písmená sa nakláňali mierne doľava, akoby sa pretekal, aby zachytil myšlienky na papier, skôr ako sa mu vyšmyknú.
Bez pozdravu.
Potrebujem sa s tebou porozprávať. To dievča. Videl som to dievča.
Bez záveru.
Zatelefonovala som Danielovi s listom v chvejúcich sa prstoch. „Vypočula som si tvoj odkaz,“ povedala som. „Prídem domov. Povedz mi, čo sa deje.“
Prvý deň
Kým som naložila veci do auta, posledný raz som si prešla očami inventár bytu. Kufre čakali pri dverách, kľúč v obálke na kuchynskom pulte, poloprázdna škatuľa s vecami, ktoré som zbalila včera večer na poslednú chvíľu. Z otvorenej kuchyne som dovidela na každý kút v byte. Bol obnažený a prázdny. No i tak som mala neutíchajúci pocit, že som na niečo zabudla.
Náhlivo som dala všetko dokopy, ukončila som posledné týždne školského roku a pritom som odpovedala na Danielove telefonáty a hľadala niekoho, komu by som na leto prenajala byt. Len aby som sa na chvíľu nezastavila a nedošlo mi, čo vlastne robím. Vraciam sa. Vraciam sa tam. Daniel nevedel o liste. Vedel iba to, že mu idem pomôcť a mám dva mesiace na to, aby som sa opäť mohla vrátiť do svojho života, ktorý tu vediem.
Byt bol skoro prázdny. Zbavený akéhokoľvek tepla vyzeral ako nejaká industriálna škatuľa a čakal na pomerne zodpovedne vyzerajúceho vysokoškoláka, ktorý v ňom bude v auguste bývať. Nechala som mu riad, lebo sa ťažko balil. Aj skladací matrac, lebo ma oň požiadal a dal mi päťdesiat dolárov navyše.
Zvyšok vecí, minimálne tie, ktoré sa mi nezmestili do auta, ležal v sklade o niekoľko blokov ďalej. Celý môj život teraz leží zapečatený v podlhovastej kóji plnej maľovaného nábytku a zimného oblečenia.
Ktosi zaklopal na dvere. Nadskočila som, lebo klopanie sa v prázdnej miestnosti hlasno ozývalo. Nový nájomník mal prísť až o niekoľko hodín, keď už budem na ceste. A pre kohokoľvek iného bolo priskoro.
Prešla som úzkou miestnosťou a otvorila dvere.
„Prekvapenie,“ povedal Everett. „Dúfal som, že ťa ešte pred odchodom zastihnem.“ Bol na ceste do práce, čistý a elegantný. Sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal, jednu ruku mal za chrbtom. Voňal kávou a zubnou pastou, škrobom a kožou. Profesionalizmom a efektívnosťou. Spoza chrbta mi podával polystyrénový pohár s kávou. „Toto som ti priniesol. Na cestu.“
Zhlboka som sa nadýchla. „Toto je cesta k môjmu srdcu.“ Oprela som sa o pult a odpila som si veľký dúšok.
Pozrel na hodinky a myklo mu svalmi na tvári. „Veľmi nerád, ale musím bežať. Mám ranné stretnutie. Na druhom konci mesta.“
Pristúpili sme k sebe, aby sme sa naposledy pobozkali. Keď chcel odísť, chmatla som ho za lakeť. „Ďakujem,“ povedala som.
Priložil mi čelo na čelo. „Utečie to, uvidíš,“
Pozerala som sa, ako odchádza, kým nedošiel až k výťahu na konci chodby. Mal rázny a rozvážny krok, tmavé vlasy mu siahali po golier. Keď sa otvorili výťahové dvere, obrátil sa. Videl, ako sa opieram o zárubňu, a usmial sa.
„Jazdi bezpečne, Nicolette.“
Nechala som dvere, aby sa za mnou s buchotom zatvorili, a odrazu mi nohy oťaželi realitou dňa. Cítila som, ako mi tŕpnu končeky prstov.
Červené čísla na hodinách mikrovlnky sa s tiknutím pohli dopredu. Mykla som sa.
Cesta autom z Filadelfie do Cooley Ridge trvá deväť hodín, a to nepočítam premávku, prestávku na obed, návštevu benzínovej pumpy a prestávky na toaletu. A keďže som vyrážala o dvadsať minút neskôr, ako som sľúbila, živo som si vedela predstaviť Daniela, ako sedí na prednej verande a klopká si nohou, keď zamierim na nespevnenú príjazdovú cestičku.
Podoprela som vchodové dvere kufrom a poslala som mu esemesku: Som na ceste, ale prídem neskôr ako o pol štvrtej.
Kým som naložila do auta batožinu a zvyšné škatule, musela som sa dva razy vrátiť. Parkovala som za domom. Z diaľky ku mne doliehali zvuky začínajúcej dopravnej špičky, vytrvalý hukot diaľnice a občasné trúbenie klaksónu. Známa harmónia zvukov.
Naštartovala som a počkala, kým naskočí klimatizácia. Fajn, fajn, pomyslela som si. Vložila som telefón do držiaka na pohár a zachytila som Danielovu odpoveď: Otec čaká, že prídeš na večeru. Nezmeškaj ju.
Akoby som sa mohla oneskoriť až o tri hodiny. Toto je jedna z Danielových pôsobivých schopností, umenie pasívne agresívnych esemesiek doviedol až k dokonalosti. Má v tom dlhoročnú prax.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
