Da Vinciho kód – nová verzia pre mladých

Táto young adult verzia je vstupnou bránou do literárneho sveta Dana Browna, v ktorom hlavnou postavou je Robert Langdon.

V knihe nájdete vyše dvadsať farebných fotografií architektonických pamiatok a umeleckých diel z Paríža, Londýna a iných významných miest.

Najväčšia konšpirácia uplynulých dvetisíc rokov sa môže začať!

 

Profesor Robert Langdon, odborník na symboliku na Harvardovej univerzite, má v Paríži prednášku. Po nej ho čaká stretnutie s uznávaným kurátorom svetoznámeho múzea Louvre. Ten však nepríde. Langdona v noci zobudí polícia a oznámi mu, že kurátora našli mŕtveho. Langdona odvezú ho do Louvru, na miesto činu, kde nájde zarážajúce stopy.

Začínajú sa preteky s časom. Langdon sa stane podozrivým a s pomocou pôvabnej francúzskej kryptologičky Sophie Neveuovej musí dešifrovať záhadné odkazy, ktoré, ako si obaja čoskoro uvedomia, boli určené výhradne im. Ak Robert a Sophie nerozlúštia záhadu včas, prastará pravda ostane navždy ukrytá a sami môžu skončiť na lavici obžalovaných.

 

Dan Brown je autorom viacerých svetových bestsellerov, ktoré vyšli v rekordnom počte 200 miliónov výtlačkov vo vyše päťdesiatich jazykoch. Časopis Time Magazine ho zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta. S manželkou žije v Novom Anglicku v USA.

Začítajte sa do young adult verzie Da Vinciho kód:

 

ÚVOD

MÚZEUM LOUVRE, PARÍŽ

22.46 HOD.

 

Známy kurátor Jacques Saunière sa tackal klenutou chodbou Veľkej galérie v Louvri. Chytil sa najbližšieho obrazu, ktorý mal na dosah. Bol to Caravaggio. Sedemdesiatšesťročný starec sa kŕčovito držal pozláteného rámu a ťahal ho k sebe, až strhol majstrovské dielo zo steny a spadol na chrbát, prikrytý veľkým plátnom.

Ako predvídal, neďaleko neho s dunením padla oceľová mreža a znemožnila prístup ostatným pracovníkom múzea. Parkety sa zachveli. V diaľke začalo zvoniť poplašné zariadenie.

Kurátor chvíľu ležal na zemi, lapal dych a zvažoval situáciu. Ešte žijem. Odplazil sa spod veľkého plátna a očami hľadal nejaký výklenok, kde by sa ukryl.

V mrazivej blízkosti sa ozval akýsi hlas: „Nehýbte sa.“

Kurátor na rukách a na kolenách zmeravel a pomaly obrátil hlavu.

Za nepreniknuteľnou mrežou, iba päť metrov od neho stál chlap ako hora a hľadel naňho  pomedzi oceľové tyče. Mal široké plecia, pokožku bledú ako duch a riedke biele vlasy. Dúhovku mal ružovú, zreničky tmavočervené. Albín vytiahol z kabáta pištoľ a namieril ju pomedzi tyče priamo na kurátora. „Nepokúšajte sa ujsť.“ Jeho prízvuk sa nedal identifikovať. „A teraz mi povedzte, kde to je.“

„U-už som vám povedal,“ zajachtal kurátor, bezmocne kľačiac na dlážke galérie. „Neviem, o čom hovoríte!“

„Klamete.“ Muž naňho bez pohnutia upieral zrak, len prízračné oči sa mu leskli. „Vy a vaši spoločníci máte niečo, čo vám nepatrí.“

Kurátor cítil, ako mu v tele stúpa adrenalín. Ako je možné, že to vie?

„Dnes v noci sa tá vec dostane do rúk ľuďom, ktorým patrí. Povedzte mi, kde je, a nezomriete.“ Muž namieril zbraň na kurátorovu hlavu. „Ste ochotný kvôli tomu tajomstvu aj zomrieť?“

Saunière ledva dýchal.

Muž sklonil hlavu a pozrel sa na hlaveň svojej pištole.

Saunière zodvihol ruky. „Počkajte,“ povedal pomaly. „Poviem vám, čo chcete vedieť.“ Starostlivo volil slová. Lož, ktorú vyslovil, mal už vyskúšanú... a zakaždým sa modlil, aby ju nemusel opakovať.

Keď dohovoril, útočník sa nafúkane usmial. „Áno. Presne to mi povedali aj ostatní.“

Saunièra myklo. Ostatní?

„Aj tých som našiel,“ pokračoval obor posmešne. „Všetkých troch. Povedali mi to isté čo vy.“

To nie je možné! Pravá identita kurátora a identita ostatných troch sénéchaux bola takmer taká posvätná ako prastaré tajomstvo, ktoré chránili. Saunière si uvedomil, že sénéchaux museli v súlade s prísnymi pokynmi povedať pred smrťou tú istú lož. Bola to súčasť zmluvy.

Útočník naňho znovu namieril zbraň. „Keď zomriete, pravdu budem poznať iba ja.“

Pravda. Kurátor si okamžite uvedomil hrôzu celej situácie. Ak zomriem, pravda bude navždy stratená. Inštinktívne sa prikrčil.

Ozval sa výstrel a kurátor pocítil v bruchu pálčivú bolesť. Padol dopredu. Usiloval sa premôcť bolesť. Pomaly sa prevalil a pomedzi tyče pozrel na útočníka.

Muž mu teraz mieril na hlavu.

Saunière zavrel oči a v hlave mu vírili myšlienky plné strachu a ľútosti.

Ozvalo sa prázdne cvaknutie.

Kurátor otvoril oči.

Muž pozrel na svoju zbraň a takmer vyzeral, akoby sa dobre bavil. Pomaly stláčal spúšť, no potom, keď sa so samoľúbym úsmevom pozrel na Saunièrovu krv, akoby si to rozmyslel.

Kurátor si pozrel na brucho a na bielej ľanovej košeli, len niekoľko centimetrov pod hrudnou kosťou zbadal dierku po guľke orámovanú malým krúžkom krvi. Brucho. Zo skúseností z vojny vedel, že mu ostáva pätnásť minút života.

„Tu som skončil,“ povedal muž a odišiel.

Keď Saunière osamel, uprel zrak na oceľovú mrežu. Znovu sa bude dať otvoriť až o dvadsať minút. Kým ho niekto nájde, bude po ňom. No strach, ktorý ho teraz premkol, bol oveľa väčší než strach zo smrti.

Musím odovzdať tajomstvo. Pozbieral všetky sily a pokúsil sa vstať. Predstavil si svojich troch zavraždených spoločníkov. Myslel na generácie tých pred nimi... na poslanie, ktoré im bolo zverené.

Neporušená reťaz poznania.

A teraz, napriek všetkým opatreniam... napriek všetkým bezpečnostným zariadeniam... bol Jacques Saunière odrazu jediným článkom tejto reťaze, jediným strážcom jedného z najväčších tajomstiev tohto sveta.

Roztrasene sa postavil.

Musím nájsť nejaký spôsob...

Bol vo Veľkej galérii ako v pasci a pochodeň mohol odovzdať iba jedinému človeku na svete. Zadíval sa na múry svojho nádherného väzenia. Zdalo sa mu, že najslávnejšie obrazy sveta sa naňho usmievajú ako starí priatelia.

Zaťal zuby od bolesti a pozbieral všetky svoje sily a schopnosti. Vedel, že obrovská úloha, ktorá ho čaká, si vyžiada každú sekundu života, ktorá mu ešte ostáva.

 

 

1

 

Robert Langdon sa pomaly zobudil.

V tme drnčal telefón – bolo to slabé, neznáme zvonenie. Naslepo sa načiahol za stolnou lampou a rozsvietil. Keď sa s prižmúrenými očami rozhliadol, uvidel prepychovú renesančnú spálňu s nábytkom z osemnásteho storočia, freskami pomaľované steny a obrovskú mahagónovú posteľ pre štyroch ľudí.

Kde to som?

Na žakárovom župane visiacom na vyrezávanom stĺpiku postele bol vyšitý monogram Hotel Ritz, Paríž.

Pomaly mu svitlo. Posadil sa a unavene sa zahľadel do veľkého zrkadla na opačnom konci izby. Videl v ňom neznámeho strapatého a unaveného muža. Zvyčajne ostré modré oči boli mútne a vyhasnuté. Silné čeľuste pokrývalo tmavé strnisko a sivé pramene okolo spánkov prenikali do húštiny hustých čiernych vlasov.

Zdvihol slúchadlo. „Haló?“

„Monsieur Langdon?“ ozval sa mužský hlas. „Dúfam, že neruším.“

Langdon sa ospalo pozrel na hodiny na nočnom stolíku. Pol jednej v noci. Spal iba hodinu a cítil sa ako mŕtvy.

„Tu je recepcia, monsieur. Veľmi sa ospravedlňujem, ale máte návštevu. Vraj je to naliehavé.“

Langdon bol stále zmätený. Návšteva? Pohľadom zablúdil na skrkvaný informačný letáčik na nočnom stolíku.

 

AMERICKÁ UNIVERZITA V PARÍŽI

s neobyčajným potešením organizuje

VEČER S ROBERTOM LANGDONOM,

PROFESOROM NÁBOŽENSKEJ SYMBOLIKY

NA HARVARDOVEJ UNIVERZITE.

 

Langdon si vzdychol. Vďaka svojim knihám o náboženských maľbách a symboloch sa stal v umeleckom svete nechcenou celebritou a dnešná prednáška – premietanie diapozitívov o pohanských symboloch ukrytých v kameňoch Chartreskej katedrály – podistým pobúrila konzervatívnejších vedcov v publiku. Najskôr ho vyňuchal nejaký religionista a chce mu povedať svoje.

„Prepáčte,“ povedal Langdon, „ale som veľmi unavený a...“

„Mais, monsieur,“ prerušil ho recepčný a stíšil hlas do nástojčivého šepotu. „Váš hosť je významný človek. Dokonca už mieri do vašej izby.“

Langdona akoby obliali studenou vodou. „Vy ste ho poslali do mojej izby?“

„Ospravedlňujem sa, monsieur, ale takého človeka... nemám právo zadržať.“

„Kto to vlastne je?“

No recepčný už položil.

Takmer vzápätí sa ozvalo silné búchanie na dvere.

Langdon neisto vykĺzol z postele a pocítil, ako sa mu prsty na nohách zabárajú do hustého koberca. Obliekol si hotelový župan a vykročil k dverám. „Kto je to?“

„Pán Langdon? Musím s vami hovoriť.“ Muž hovoril po anglicky s francúzskym prízvukom – ostro a autoritatívne. „Som nadporučík Jérôme Collet, Direction Centrale Police Judiciaire.“

Langdon mlčal. Francúzska kriminálka? Načo by za ním chodila táto francúzska obdoba FBI?

Poodchýlil dvere, no bezpečnostnú retiazku nevytiahol. Tvár, ktorá sa pred ním objavila, bola chudá a vyumývaná. Muž bol štíhly a oblečený v modrej uniforme.

„Smiem vojsť?“ spýtal sa agent.

Langdon váhal. Nevedel, čo má robiť. „O čo ide?“

 „Capitaine – môj nadriadený – vás žiada o odborný názor v istej súkromnej záležitosti.“

„Teraz?“ spýtal sa Langdon. „Je takmer jedna hodina po polnoci.“

„Ak sa nemýlim, dnes večer ste sa mali stretnúť s kurátorom Louvru, je tak?“

Langdon ešte väčšmi zneistel. S váženým kurátorom Jacquesom Saunièrom mali ísť po prednáške na pohárik, lenže Saunière neprišiel. „Áno. Odkiaľ to viete?“

„Našli sme vaše meno v jeho diári.“

„Stalo sa niečo?“

Agent si zhlboka vzdychol a štrbinou vo dverách prestrčil fotografiu.

Keď sa Langdon na ňu pozrel, načisto zmeravel.

„Tú fotografiu urobili pred necelou hodinou v Louvri.“

Ako Langdon hľadel na ten bizarný výjav, prvotný odpor a hrúzu odrazu vystriedal hnev.

„Keďže ste odborník na symboly a mali ste sa stretnúť so Saunièrom, dúfali sme, že by ste nám mohli pomôcť.“

Do Langdonovho hnevu sa teraz primiešal strach. „Tento symbol,“ začal s pohľadom upretým na fotografiu, „a to telo sú tak čudne...“

„Umiestnené?“ chytil sa hneď agent.

Langdon prikývol a s mrazivým pocitom zdvihol zrak. „Neviem si predstaviť, kto by to mohol urobiť.“

Agent sa zamračil. „Nerozumieme si, pán Langdon. „To, čo vidíte na tej fotografii...“ Odmlčal sa. „To si urobil sám monsieur Saunière.“