D. KODAJOVÁ: Štúr je vzorom človeka, ktorý sa nevzdáva

Bratislava 25. októbra (TASR) - Ak sa niekto zapíše do dejín národa takým spôsobom ako Ľudovít Štúr, nie je to len o diele, ktoré zanechal, ale aj o sile osobnosti, ktorou dokázal pre svoje myšlienky získať druhých. V rozhovore pre TASR to uviedla historička PhDr. Daniela Kodajová z Historického ústavu SAV v Bratislave. Rozhovor je pokračovaním multimediálneho seriálu TASR Osobnosti: tváre myšlienky a zároveň je súčasťou série spravodajských materiálov TASR, týkajúcich sa 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra.

-V čom teda spočívala Štúrova charizma, ktorá z neho urobila muža národa?-
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že Štúr mal na to, čo dokázal, veľmi krátky čas. Vzhľadom na to, akého veku sa dožil, i to, že po revolúcii v roku 1848 boli akékoľvek snahy o verejnú aktivitu nemožné, sa jeho tvorivá činnosť odohrala v úseku približne dvadsiatich rokov. No nech už to hodnotíme z pohľadu akejkoľvek doby, urobil naozaj veľmi veľa. Mnohé z jeho prác sú novátorské, z pohľadu tém, o ktorých začal na našom území hovoriť, ale aj prostriedkami, ktoré na šírenie týchto tém využíval. Čo je ale na ňom naozaj fascinujúce, je to, ako dokázal pre svoje myšlienky strhnúť ľudí. Zo študenta a pomocného učiteľa sa vypracoval na vodcu, ktorého rešpektovali nielen jeho študenti, ale aj ľudia starší ako on. A najmä, stál na čele skupiny, kde každý z jej členov dokázal vytvoriť ďalšiu skupinu rovnako zapálených ľudí pre snahu zveľadiť slovenský národ. Zachovala sa napríklad korešpondencia, keď písal do Čiech, že "teraz je nás 50 mládencov, no verím, že nás bude xkrát 50". A toto "reťazenie", ktoré sa z myšlienok a viery menilo na realitu, bolo hlavne jeho zásluhou.

-Čím to bolo, že sa stal najvýraznejším aj v tom samotnom triumviráte s Hurbanom a Hodžom, hoci pri tých najdôležitejších udalostiach, ako kodifikácia jazyka, založenie SNR či mikulášske Žiadosti slovenského národa, vystupoval ako jeden z tejto trojice?-
Štúr mal istým spôsobom výhodu v tom, že nebol pripútaný na jedno miesto. Ostatní boli viazaní, či už na faru, učiteľské alebo právnické povolanie, ktorým sa samozrejme museli venovať. Štúr nebol viazaný na miesto a čas, a preto sa aj logicky všetky iniciatívy stretávali u neho. Jeho veľkosť však bola v tom, že vedel do činnosti zapojiť ďalších a z iniciatív a podnetov vytvoriť spoločné úsilie.

-Štúr bol učiteľ, politik, novinár, vydavateľ, dokonca aj básnik. Ak by sa venoval iba jednej z týchto činností, dosiahol by viac, než sa mu podarilo?-
Musíme zohľadniť aj dobu, v ktorej žil. Tá bola naozaj hektická a pomery v 30. a 40. rokoch z pohľadu národných snáh sa ani nedajú porovnávať. Napríklad, ak v 30. rokoch znamenalo úspech už to, že sa dostal na bratislavské Evanjelické lýceum, Katedru reči česko-slovenskej, a mohol prednášať, v 40. rokoch už to bolo iné. Otvárali sa možnosti, súvisiace s národnostným hnutím v celej Európe a byť na škole už nestačilo. On potreboval vydávať noviny, ktoré by podporovali snahy o národné prebudenie, zároveň potreboval byť aj politický činný, aby myšlienky mohol prezentovať aj na pôde uhorského snemu.

-Takže to bolo viac-menej nutné, aby bol činný na „viacerých frontoch“?-
Nemyslím si, že ak by mal len jedno miesto, žeby ho to zdokonalilo. On ku všetkému pristupoval s veľkou poctivosťou, zároveň však veľmi šikovne využíval možnosti, ako si skrátiť proces získavania nových poznatkov. Organizoval diskusie, čo v čase metternichovského režimu vôbec nebolo jednoduché. Vždy sa totiž niekto pozeral, niekto počúval. Ale práve vďaka diskusiám a výmene názorov si Štúr dokázal dopĺňať vedomosti. Aj v tom bola jeho schopnosť synergie.

-Povedané moderným jazykom, bol to človek, ktorý ovládal komunikačné a manažérske zručnosti?-
Áno, no nikdy sa nezbavoval ani svojej vodcovskej zodpovednosti. Dokázal načúvať druhým, dokázal na druhých delegovať veci, ak vedel, že v tejto oblasti je ten alebo ten najlepší, vždy si však plnil aj úlohu šéfa. Všímal si prácu svojich spolupracovníkov, študentov, podporoval ich. Aj v tých najťažších obdobiach bol tým, ktorý dokázal motivovať. Z korešpondencie po revolúcii vieme, že vyzýval svojich súputníkov, aby nestrácali vieru. "Nebojme sa, zdvihneme sa, prečkáme, budeme silnejší o skúsenosť, ktorú sme získali." To boli vety, ktoré im adresoval.

-Takže v jeho prípade naozaj platilo, že to, "čo nás nezabije, to nás posilní"?-
Svojím spôsobom áno. On aj v prípade toho, čo sa dialo v súvislosti s rokom 1848, urobil kroky, na ktoré nebol a ani nemohol byť pripravený. Nikdy sa však nevyhováral. Jednoducho bola tu šanca, ktorú chcel využiť, nech už to dopadne akokoľvek.

-Neprecenil však v tej chvíli aj samotný Štúr reálne možnosti, ktoré Slováci mohli v monarchii dosiahnuť?-
Meruôsmy rok bol naozaj revolučným rokom. Štúr ani ďalší v roku 1848 presne nevedeli, do čoho idú. Na začiatku nepokojov sa cieľ sústreďoval na zvrhnutie Metternicha a jeho absolutizmu. To sa predtým zdalo ako nepredstaviteľné. A zrazu to prišlo. Stalo sa to veľmi, veľmi rýchlo, bez nejakých dramatických scén. A tak zrazu všetci stáli pred otázkou, čo teraz? Dovtedy si mysleli, že pôjdu takými a takými postupnými krokmi, no zrazu sa situácia zmenila, otvorili sa dvere. Na cisárskom dvore sa prijímali delegácie, predkladali sa požiadavky. A práve v tom období sa rodia aj Žiadosti slovenského národa. Už to vďaka novým okolnostiam nebol umiernený Prosbopis. Slováci už neprosili o obranu proti maďarizácii, už žiadali, trvali na tom a tom. Dokonca mali premyslené, že zhromaždenia, ako bolo v Liptovskom Mikuláši, sa uskutočnia na všetkých miestach, kde pôsobili členovia Štúrovej družiny, a tie požiadavky budú mať celonárodný mandát.

-Na tieto snahy maďarská revolučná vláda odpovedala zatykačom na na Štúra, Hurbana a Hodžu, už aj v súvislosti s informáciou o konaní Slovanského zjazdu v Prahe. Na ten musel Štúr doslova utiecť, skrývajúc sa pred políciou. Išlo mu vtedy o život?-
Keď si zoberieme, ako vtedy prebiehali štatariálne súdy (súdy v období stanného práva), tak možno áno, išlo mu o život. Aj keď na druhej strane je pravda, že Štúr i Hurban a Hodža boli veľmi známi a považovaní za duchovných vodcov. Takže, ak by napríklad Štúra pri jeho dramatickej ceste na zjazd, na ktorej sa skrýval v Záhorskej Vsi, chytili, asi by nehrozilo, že by ho obesili na prvej vŕbe. Zrejme by bol súd. Je ale tiež pravdou, že súdy vtedy nesúdili. Odsudzovali.

-Slovanský zjazd bol predčasne ukončený. Štúr sa utiahol do Záhrebu a začal pracovať na formovaní slovenských dobrovoľníkov, ktorí pomáhali potlačiť maďarskú revolúciu, no mali si aj vojensky vymôcť práva Slovákov, keďže mierové riešenia zlyhali. Bol Štúr vôbec uzrozumený s vojenským riešením?-
Mal to vtedy komplikované, lebo vlastne ostal sám. Hodža bol ako kňaz a priori proti vojenskému riešeniu, Hurban bol vážne chorý, hoci jeho zásluhou z myjavského a brezovského kraja sa k dobrovoľníckym zborom pridalo veľké množstvo ľudí. Štúr sa nikdy nezaujímal o vojenské dejiny, vždy sa zaujímal o dejiny civilizácie, umu, vzdelania. Preto si myslím, že aj keď hovoril, že to bolo nevyhnutné, on sám nebol na to pripravený. Vedel rečniť, no so zbraňou... Viete, on síce bol poľovník, no hovorilo sa o ňom, že na poľovačku sa skôr išiel prejsť, zamyslieť sa. To bol jeho svet - čítať, dumať, diskutovať. Ale veliť, v tom bol dosť nemožný... Preto to v tomto prípade prenechával iným, napríklad Jánovi Franciscimu. Ale na druhej strane, vedel, že ak bol jeden z tých, ktorí druhých strhli až k tejto aktivite, nemôže len tak ostať bokom. Preto sa zúčastňoval, asistoval, vystupoval ako jeden z vodcov, no nie ako vojenský veliteľ.

-Žiadosti Štúra a Slovákov sa však nenaplnili. Slováci nezískali samostatnosť od Uhorska ani v Ústave z marca 1849, ani po definitívnom potlačení maďarskej revolúcie v auguste toho istého roku. Hovoríte, že Štúr bol dobrý motivátor, hľadel na veci pozitívne. Nemal však v tomto prípade aj on sám problém nájsť motiváciu do ďalšej činnosti?-
Bol sklamaný, určite. No podľa listov, ktoré písal, určite nebol v stave, v akom sa ho niektorí snažia vidieť. Teórie, že uvažoval o samovražde a že napokon aj zišiel z tohto sveta vlastným rozhodnutím, sú scestné. On mal aj po revolučných rokoch veľké, obrovské plány. Také plány nemá človek, ktorý rezignuje a navyše, on v tých plánoch počítal aj s druhými. Znovu uvažoval o tom, že vytvorí skupinu, ktorá vo svojich snahách pôjde ďalej.

-Jasné je však to, že zažíval ťažké obdobie. Okrem perzekúcie prišli aj nešťastia v rodine. Úmrtie rodičov i brata Karola, po ktorom ostalo sedem detí...-
To ho naozaj dosť ochromilo. Pretože, aj keď si sám nezaložil rodinu, so svojimi rodičmi i súrodencami udržoval veľmi intenzívne vzťahy. Dosť ho zlomila najmä smrť otca. Opäť z korešpondencie vieme, že sa cítil spoluvinným za otcovu smrť v súvislosti s tým, čo sa udialo v roku 1848. Pán Štúr bol vážený učiteľ, vychovával deti k morálnym zásadám a zrazu bol na jeho syna vydaný zatykač, ako na nejakého zbojníka. To bola veľká rana, odrazu ten jeho syn, ktorému toľko obetovali, je na úrovni nejakého zloducha... To bolo pre Štúrovho otca ťažké. Ďalším veľkým úderom pre Ľudovíta bola smrť brata Karola, po ktorom ostalo sedem detí. Ľudovít prijal ako svoju morálnu povinnosť, že sa musí o deti postarať. V každom prípade jeho vnútorný svet, piliere, ktoré mu poskytovali oporu v živote, sa zrazu zrútili. Ostali mu síce ešte dvaja bratia a sestra Karolína, ale rany po smrti otca, brata a matky sa neazacelili.

-Prečo si vlastne nezaložil vlastnú rodinu?-
Zastával názor, a zdôrazňoval to v mnohých listoch, že ak si niekto založí vlastnú rodinu, musí na ňu brať ohľad. On sa rozhodol zasvätiť život zveľadeniu národa a tomu sa musel obetovať celý. Ak by mal rodinu, nemohol by riskovať, investovať všetky peniaze do národných aktivít. No musím podotknúť, že nie je správne to prezentovať tak, že bol proti ženám, proti rodine. On naopak, podporoval tých, ktorí sa rozhodli založiť si rodinu, snažil sa im napríklad nájsť miesto. Štúr nebol proti rodine, nechcel však vlastnú rodinu vystavovať nebezpečenstvu.

-Poznačilo to posledné obdobie aj jeho dielo?-
V tom období mu bolo jasné, že články nemá zmysel písať, že ich nebude možné vydať. Dostal sa tak k písaniu veľkých prác, ktoré na rozdiel od článkov v období revolúcie neboli limitované dobou, v ktorej vznikli, a mali z časového hľadiska ďaleko širšiu platnosť. V týchto dielach nájdeme pomerne jasnú predstavu o Štúrovom videní sveta a jeho budúcnosti. Je na nich poznať, že je za nimi aj podrobná príprava a štúdium. A sú dôkazom, že naďalej ostal tvorivý a mal chuť ísť ďalej.

-Ak by sa 22. decembra 1855 nešťastne nepostrelil a o tri týždne nezomrel, dalo by sa predpokladať, že by bol naďalej aktívny v národnom hnutí a podpísal by sa trebárs aj pod Memorandum v roku 1861?-
Ťažko povedať, z dostupných listinných materiálov vieme o tom, že komunikoval napríklad so Záhrebskou univerzitou a uvažoval o mieste učiteľa v južnej časti monarchie. Je možné, že by to tak naozaj aj bolo, lebo v tom bol skutočne dobrý. Bol vynikajúci učiteľ, obľúbený medzi študentmi, ktorých vedel strhnúť. Tie posledné listy naznačujú, že chcel ísť týmto smerom. Či by sa zapojil aj do obdobia Memoranda, nie je samozrejme vylúčené. No môžeme o tom iba špekulovať.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR