Chorea Slovaca nesie pečať mladej krvi a talentu

Od malička som spievala, na prvej speváckej súťaži som sa zúčastnila ako päťročná. Od ôsmich rokov som pôsobila v súbore Slnečnica-Sunečník v Gajaroch. Porotkyňou speváckych súťaží, na ktoré som v detstve chodila, bývala často Angela Vargicová, ktorá vtedy viedla spevácku skupinu US Lúčnica. Ona si ma všimla a presviedčala moju mamu, aby som určite prišla do Lúčnice. V pätnástich som teda prišla na konkurz a zobrali ma. Vtedy som bola v Lúčnici najmladšia. Spievala som tam desať rokov, dnes vediem v Lúčnici spevácku skupinu. Aj interpretácia ľudových piesní ma naučila neísť len tak po povrchu vecí – aby som pieseň mohla pretlmočiť divákovi je potrebná nielen technická zdatnosť, ale nesmierne dôležité je uvedomiť si, aký je jej príbeh a ako vznikla – pri akej príležitosti, v akom kontexte, v akej emócii človeka. No, a to bol už len krôčik k štúdiu a práci dramaturga. Lákalo ma hľadanie hlbších významov a súvislostí vo veciach, v divadelnom texte, umeleckom diele. Skúmanie ľudového umenia a jeho podôb v činohernom divadle a na javisku vôbec, bolo počas môjho štúdia na VŠMU už len prirodzeným vyústením spojenia dvoch mojich záľub – divadla a folklóru. Slovenské ľudové umenie je pre mňa mimoriadne bohatý materiál, s ktorým sa dá na javisku rôznorodo pracovať a zachovať ho tak ďalším generáciám v zmenenej, umeleckej podobe. A akosi cítim, že má v sebe ohromný potenciál osloviť aj súčasnú generáciu mladých.

Pôsobila si dokonca ako lektorka dramaturgie v SND pri rôznych projektoch...

Áno, mala som šťastie, že som sa stretla s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou, ktorá sa tak ako ja chcela intenzívne venovať mladému publiku. A tak sme vytvorili akési pomyselné edukačné oddelenie, ktorého prvým projektom bol Náš kocúr. Projekt nebol pre deti len o návšteve predstavenia Kocúr na kolieskových korčuliach, ale aktivity v rámci neho mali v deťoch prebudiť pozitívny vzťah k divadlu a umeniu vôbec, mal ich podnietiť rozmýšľať, formovať ich hodnoty a dať im priestor vyjadriť svoj názor. Cez interaktívnu webstránku sme odporúčali pedagogičkám témy, ktoré môžu s deťmi na hodinách preberať - od oblečenia vhodného do divadla až po ochranu zvierat, vzťahy s rodičmi či šikanu. Počas dvoch rokov fungovania projektu sa doňho zapojilo 40 škôl a tak sme z výstupov detí – kresieb, fotiek, listov urobili krásnu výstavu My deťom a deti nám. Týmto projektom sa podarilo naštartovať komunikáciu a spoluprácu škôl a divadla, pedagógov a divadelníkov. Niečo, čo je v zahraničí úplne bežné, prehliadky zákulisia divadla alebo besedy s hercami sa v rámci projektu realizovali v SND po prvý raz. Ďalším podobným projektom, určeným však starším deťom – mladým dramatikom, bola Platforma 11+, ktorú sme realizovali s Divadelným ústavom. Chceli sme sa rozbehnúť projekty aj so stredoškolákmi a vysokoškolákmi, ale to už sme nestihli....

Dnes pôsobíš v SĽUKu ako dramatuturgička a za tebou je zaujímavý projekt Chorea Slovaca...

Nebola som síce úplne pri začiatku, ale som veľmi rada, že som mohla na takomto projekte pracovať. Konečne som mala pocit, že som sa našla – spojenie nových foriem spracovania ľudového umenia a divadla ma naozaj baví. Práca bola o to zaujímavejšia, že sa nepracovalo s pevnou predlohou, ako som bola zvyknutá z činohry. Vedeli sme, že chceme vytvoriť predstavenie, ktoré bude čerpať z tradičnej ľudovej kultúry, no zároveň ju výrazne presahovať. „Fragment“ a miešanie žánrov mali byť východiskom pre všetky zložky – choreografiu, kostýmy, scénu, aj réžiu. Ďalším určujúcim faktorom bolo oslovenie mladých choreografov - Ladislav Cmorej, Simona Machovičová, Stanislav Marišler, Barbora Morongová, Ján Ševčík a Vladimír Michalko, ktorí sa viac či menej zaoberajú ľudovým tancom, viacerí sa viac venujú modernému spracovaniu tanca. Bolo veľmi náročné, ale aj provokujúce z tak rôznych choreografií vytvoriť jeden kompaktný celok. A o to krajšie bolo sledovať, ako sa z toľkých rôznych ľudí stal jeden tím. Išlo nám o spoločnú vec – vytvoriť dielo, ktoré bude našou výpoveďou, iným pohľadom na folklór, a nastolí otázku, čo všetko sa dá prostredníctvom ľudového umenia povedať a ako ďalej so scénickým spracovaním folklóru. V programe si každý divák nájde to svoje – tanec, ktorý je hravý, má humor, ktorý prináša tému, emóciu, tanec, ktorý je technicky náročný...Hudbu, spájajúcu ľudové motívy s prvkami jazzu či world music, rytmicky aj vokálne náročné ženské spevy, výrazné kostýmy, divadelnú scénu, projekciu...

 
SĽUK dokonca účinkoval aj v predstaveniach Na skle maľované a Dorota. Ako prijali tento projekt?

SĽUK po veľkých projektoch a rôznych koprodukciách musel nájsť a hľadať opäť svoju tvár vo vlastných svojbytných programoch. Každý z nich bol iný – poetikou, mierou štylizácie, javiskovou formou, ale aj diváckou úspešnosťou. Myslím, že tanečný súbor nemal kde nadobudnúť istotu a sebavedomie. S pochybnosťami vstupovali tým pádom aj do tohto projektu - s novým vedením, s veľkým tímom externistov... Navyše choreografie vyžadovali kombinovanie štylizovaného ľudového tanca, moderného tanca, scénického pohybu a aj herecké výkony. Zvládli to všetko výborne a citeľne sa vo svojom umeleckom prejave posunuli. Potlesk, ktorý prichádza po každom predstavení patrí práve im. Úspech predstavenia u laickej i odbornej verejnosti ich, verím, utvrdzuje v tom, že svoju prácu robia dobre.