CELÁROVÁ: Nezosypem sa, ak to nevyjde, no verím, že si na ZOH zapískam

Bratislava 4. februára (TASR)- Hoci medzi účastníkmi nadchádzajúcich zimných olympijských hier (ZOH) v juhokórejskom Pjongčangu je viacero aktérov, ktorí opätovne zažijú najprestížnejšie športové podujatie, klasická Herakleitova poučka o tom, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, rezonuje najmä u jednej z nich – Slovenky Nikolety Celárovej. Tá sa po skúsenosti z Vancouvru 2010, keď bola členkou ženskej hokejovej reprezentácie SR, vracia pod olympijské kruhy ako jedna z desiatich hlavných rozhodkýň ženskej časti hokejového turnaja. V rozhovore pre TASR prezradila svoje očakávania pred novou výzvou a vracia sa aj k spomienkam na aktívnu hráčsku kariéru, medziiným aj na to, aké je to hrať proti Kanade pred 17.000 fanúšikmi javorových listov. Spomína však i na chvíle, ktoré rozhodli, že svoj život zasvätí najrýchlejšej kolektívnej hre na svete. Rozhovor s Nikoletou Celárovou je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.






-Do olympiády ostáva pár dní. Stupňuje sa nervozita?-



Určitú nervozitu samozrejme cítim. Predsa len, v úlohe rozhodkyne to bude moja prvá skúsenosť na najprestížnejšom športovom podujatí. A aj z tohto dôvodu musím priznať, že neviem presne, do čoho idem. Verím však, že to zvládnem. Pomáha mi v tom aj radosť z toho, že som sa opäť dostala na olympiádu a zároveň som to dokázala v úplne inej úlohe. To sa nepodarí každému.



-Keď človek dosiahne takúto métu, určite si pripomenie to všetko, čo k tomu viedlo. Vo vašom prípade to bolo na začiatku rozhodnutie, ktoré neurobí veľa dievčat. Zvoliť si hokej, ako svoj šport...-



Ja som mala k športu vždy blízko. A aj k tomu hokeju. Hrávala som s chalanmi pred bytovkou, na ihrisku či na zamrznutom jazere. Najskôr som sa aj ostýchala, ale oni sami ma volali hrať. Dokonca si pamätám, že som zo začiatku hrávala v  krasokorčuliarskych topánkach, na ktorých mi otec zrezal nože, aby boli vhodné na hokej. To vážne rozhodnutie však prišlo až v nejakých 16 rokoch, keď ma otec zobral do Popradu na play off stretnutie hokejovej extraligy. V prestávke zápasu vyšli na ľad hráčky tímu, ktoré vtedy získali medailu v ženskej hokejovej lige. A vtedy som otcovi povedala, že aj ja chcem veľký hokej.



-To musel zrejme aj trochu čakať, nie? Keďže ste hrávali s chlapcami hokej i hokejbal.-



No, nepovedala by som, že by ho to nezaskočilo. Vtedy som chodila na volejbal, myslel si, že by som pri tom mala ostať. Ale vždy ma podporoval a vlastne to bol aj on, kto získal kontakt na trénera ženského hokejového družstva. Oslovila som ho a takto sa začalo.





-Vy ste študovali na dievčenskej odbornej škole v Kežmarku. Ako brali spolužiačky, kamarátky to, že sa venujete hokeju? A nemali ste skôr kamarátov ako kamarátky?-



Možno ešte na základnej, keď som hrala s chlapcami hokej na ulici, som mala hádam aj viac kamarátov ako kamarátiek. Ale už na spomínanej strednej sme boli v triede iba dievčatá a všetky moje spolužiačky mi fandili.





-Hrávali ste ľavé krídlo. Vždy vás to ťahalo do útoku?-



Najskôr, asi preto, že som vyššia, ma tréner zaradil do obrany. No už na druhom tréningu som si vzala puk a zaútočila. A bolo rozhodnuté, že sa z obrannej presuniem do útočnej formácie. To, že som hrávala ľavé krídlo, nemá nejaké špeciálne zdôvodnenie, jednoducho mi to tak prischlo.





-Číslo 21, ktoré ste nosili v klube i na drese, vám tiež prischlo?-



Nie, to som chcela. Obdivovala som totiž Braňa Jánoša, a tak som chcela mať na drese rovnaké číslo, s ktorým hrával on.





-Pamätáte si na svoj prvý zápas?-



Detaily si celkom nevybavujem, ale bolo to proti Topoľčanom. Jasné, že to bol zážitok. Topoľčany boli tak trochu osudové, pri jednom z ďalších zápasov s nimi mi vyšiel zápas natoľko, že som zaujala i trénera Topoľčian Jána Kiša, ktorý zároveň viedol reprezentáciu.





-Do nej ste sa dostali priam raketovo rýchlo.-



To áno, po roku, čo som začala s veľkým hokejom, som sa dostala do reprezentácie.





-S reprezentáciou súvisí aj váš presun spod Tatier do Bratislavy.-



Áno, tu sa vytváralo centrum reprezentácie, išla som preto do Slovanu.





-V reprezentácii ste si zahrali na piatich majstrovstvách sveta 1. a 2. divízie. A hneď pri svojom debute ste sa parádne predviedli. V roku 2003 v Taliansku ste dali najviac gólov...-



... a okrem titulu najlepšieho strelca som získala aj ocenenie najužitočnejšia hráčka. Tento šampionát a to, ako mi to na ňom vyšlo, mi pomohli získať aj titul najlepšej hokejistky Slovenska. Zaujímavosťou je, že na tie majstrovstvá som nemala cestovať, v prvotnej nominácii som bola iba náhradníčkou. No keďže sa jedna z nominovaných zranila a mne vyšli dve prípravné stretnutia, zhodou okolností u nás v Kežmarku, dostala som sa na šampionát. Tam som najskôr začala až vo štvrtej formácii, no napokon som odohrala naozaj veľmi vydarený turnaj.





-Predpokladám ale, že ten úplne najväčší zážitok sa spája s olympiádou vo Vancouvri v roku 2010...-



Bol to veľký zážitok, určite, ale zrejme najsilnejšie to bolo v Nemecku, keď sme sa v záverečnom turnaji kvalifikácie prebojovali na olympiádu. Samotné hry bola krásna odmena, tam sme si to užívali.





-Slovenský ženský hokej vtedy prežíval svoje zlaté obdobie. Čo boli najväčšie prednosti tímu?-



Veľmi sme si medzi sebou rozumeli, držali spolu a zároveň tam bolo i veľa hokejovej kvality. Silu tomu kolektívu dodávali všetci, ktorí boli jeho súčasťou. Nielen hráčky, ale aj celý realizačný tím...



-...ktorému šéfoval Miroslav Karafiát.-



A to bol naozaj Pán tréner. Hokejový odborník, ale i gentleman. On napríklad vždy rešpektoval rozhodnutie rozhodcu, nikdy na neho nenadával, tak, ako si to dovolia mnohí súčasní tréneri, ktorí vyvolávajú nervozitu a ešte viac hecujú hráčov.





-Vráťme sa k olympiáde. Úvod ako hrom, ozajstný krst ohňom. Hrať proti domácej Kanade, tímu z kolísky tejto hry, v aréne, kde hráva Vancouver Canucs a, navyše, pred 17.000 divákmi! Priznajte, aj sa trochu triasli kolená?-



Že či! V rozcvičke som nebola schopná ani poriadne vystreliť. Bolo to úžasné – červené more, všetci v kanadských dresoch. Počas zápasu som to už tak nevnímala, ale na konci to prišlo znova. Schádzali sme z ľadu ako prvé a tí diváci vstali a tlieskali nám. Kanaďania hokeju rozumejú, vedeli, že na Slovensku je možno iba 200 hráčok a predsa sa takáto krajina dokázala prebojovať na olympiádu. Nádherne to ocenili.





-Zrejme sa tak i ten krutý výsledok, prehra 0:18 znášala ľahšie...-



Áno, aj keď, samozrejme, bol to strašne veľký rozdiel. Zrejme svoje zohralo aj to, že to bol vôbec prvý zápas proti takému súperovi a v takej atmosfére. Aj sme si s babami hovorili, že ak by sme proti Kanaďankám hrali napríklad až posledný zápas v skupine, možno by aj ten výsledok nebol taký výrazný.





-Nasledovali štyri ďalšie prehry proti Švédsku, Švajčiarsku, Rusku a Číne, hoci po oveľa vyrovnanejšom priebehu. S odstupom času, mohli ste uhrať viac?-



Ale áno, myslím si, že sme mali na to. No chýbali nám skúsenosti z takýchto veľkých podujatí. To sa nedá oklamať.





-Pre vás to bola vlastne rozlúčka s reprezentáciou...-



A musím povedať, že už to herne nebolo ono, dosť som sa trápila. Už dlhšie som mala problémy s platničkami, v lete pred olympiádou som musela podstúpiť aj operáciu. To sa podpísalo aj pod hernú pohodu.





-S hokejom ste ale neskončili...-



Nie, hoci som bola viac-menej rozhodnutá, vzhľadom na problémy s platničkami. Rozlúčila som sa síce s reprezentačnou kariérou, ale predsa len som pokračovala na klubovej úrovni v Slovane. Potom som si dala prestávku, pretože som mala materské povinnosti, a keď som sa z materskej vrátila, prehovorili ma ešte z Petržalky. Napokon som rada, že to tak bolo, stretli sme sa tam štyri baby z Vancouvru a ja som s týmto tímom získala slovenský titul, ktorý mi dovtedy chýbal. Potom sa však opätovne vrátili bolesti chrbta a ja som sa definitívne rozhodla hráčsku kariéru zanechať a venovať sa už len rozhodovaniu, ku ktorému som sa dostala po olympijských hrách.





-Musíme však spomenúť aj to, že ste sa okrem hokeju venovali aj hokejbalu. V roku 2011 ste sa dokonca na domácom šampionáte stali majsterkou sveta. To bol určite tiež jeden z vrcholov vašej kariéry.-



Bolo to úžasné, hlavne pre nás, ktoré sme hrali na ZOH vo Vancouvri. Veď vo finále sme zdolali Kanadu 1:0. Hoci kanadský tím tvoria skôr čistokrvné hokejbalistky, na rozdiel od nášho tímu, v ktorom bola väčšina dievčat hrávajúcich ľadový hokej, i tak to bola pre nás istým spôsobom satisfakcia za olympiádu.





-Je o vás známe, že ste hokejbal hrali aj s mužmi, napríklad ste si zahrali za Gajary. Teraz bývate v Lamači, tam je úspešný hokejbalový klub SAV Lamač. Nevolajú vás tam, si aspoň občas zahrať?-



Áno, to je pravda, hrala som na nejakom turnaji v Gajaroch, nakoľko osobne poznám majiteľa tamojšej haly. A je pravda, že som hrala aj na turnaji u nás v Lamači, kam ma pozvali chalani z SAV. Bola to super akcia a stala som sa najužitočnejšou hráčkou turnaja. Ale do hokejbalu sa nehrniem, lebo pri tejto hre veľmi trpí môj chrbát.





-Poďme k tomu rozhodovaniu. Pomáha vám pri tom hráčska minulosť?-



Určite, viem viac predvídať herné situácie, lepšie posúdiť zákroky v osobných súbojoch, či sú za hranou, alebo sa hráč/hráčka pokúša nafilmovať faul. Takže je to výhoda. Ale zasa nie nevyhnutná podmienka pre rozhodcu. Poznám rozhodcov, ktorí hokej nehrali a napriek tomu sú veľmi dobrí.





-Pískate iba zápasy žien?-



Nie, toto pravidlo sa dodržuje len na medzinárodnej úrovni, v rámci turnajov a zápasov pod hlavičkou Medzinárodnej organizácie IIHF. V rámci národnej federácie je to iné. Ja pískam aj zápasy dorastencov či juniorov, kolegyne vo Švajčiarsku rozhodujú aj zápasy najvyššej súťaže, v Rakúsku je čiarová rozhodkyňa, ktorá píska zápasy EBEL-ky.





-Berú hráči či tréneri ohľad na to, že ste žena?-



Povedala by som, že na Slovensku sú rozhodcovia vo všeobecnosti veľmi často terčom invektív, nadávok, hromženia. Chýba oveľa viac rešpektu. Ale zasa, aby som len nehanila. Stáva sa aj to, že po zápase hráči i tréneri poďakujú, ocenia objektívne pískanie.





-Aké najčastejšie tresty dávate v hre, za čo najčastejšie posielate hráčov na trestnú lavicu?-



Štatistiku si nevediem, v zápase žien je to zrejme najčastejšie nedovolená hra telom.





-Dali ste už aj "panenku", trest do konca zápasu?-



Jasné, aj to bolo.





-Aké je to skĺbiť rozhodcovskú kariéru, rodinu a zároveň profesionálne povinnosti, ktoré vôbec nesúvisia s hokejom? Pracujete na Ministerstve životného prostredia v rámci odboru integrovanej prevencie...



Dá sa všetko, keď človek chce a má pri sebe ľudí, ktorí mu fandia. Moja pani riaditeľka je jedna z mojich fanyniek a vždy sa vieme dohodnúť.





-Keď ste spomínali, že už v prípade postupu ženskej reprezentácie na olympiádu sa vzhľadom na hráčsku základňu stal menší zázrak, aj vaša nominácia do rozhodcovského tímu si zaslúži veľký rešpekt. Medzi desiatkou hlavných rozhodkýň napríklad nie je zástupkyňa silných hokejových krajín, ako je Rusko, Fínsko či Česká republika...-



Je to naozaj veľká pocta. A priznávam, nominácia bola i príjemným prekvapením, keďže zo všetkých rozhodkýň, ktoré sa v Pjongčangu predstavia, mám odkrútených najmenej rokov. Pískam siedmy rok, zápasy na úrovni IIHF rozhodujem päť rokov.





-Myslíte v takejto situácii aj na to, či budete mať šancu si zapískať aj zápasy, kde pôjde o konečné umiestnenie, možno o medaily?-



Ambície určite mám, ale predovšetkým sa snažím ostať nohami na zemi. Už len účasť je veľká česť a výsledok, ktorý sa mi podaril. No samozrejme, idem tam s tým, aby som predviedla čo najlepší výkon. A budem šťastná, ak dostanem šancu rozhodovať i v play off. Záleží však na mnohých aspektoch, v prvom rade na tom, ako vyjde turnaj mne i ostatným kolegyniam v pruhovaných dresoch.





-Pripravujete sa špeciálne na olympijský turnaj?-



Áno, napokon aj do dejiska olympiády odlietam pár dní pred začiatkom turnaja. Čakajú nás rozhodcovské mítingy, kde budeme rozoberať to, na čo je potrebné sa sústrediť. Jedna z vecí, na ktoré nás budú pripravovať, bude aj mikrofón, ktorý budeme mať, podobne ako je tomu v NHL.





-Kedy bude známy rozpis a nominácie na zápas?-



Vždy deň pred samotným stretnutím.





-V dejisku ZOH budete vlastne až do konca. Olympiádu si teda zrejme vychutnáte nielen vďaka hokeju. Čo chcete vidieť?-



Určite naše zjazdové lyžiarky, to by som si nechcela nechať ujsť. A pôjdem sa určite pozrieť aj na biatlon, na Nasťu Kuzminovú. Vo Vancouvri sme ju tiež boli osobne podporiť, bolo by super, ak by sme sa aj tentoraz mohli tešiť z medailového umiestnenia.





-Čo vám nesmie na olympiáde chýbať?-



Jednoznačne fotky mojich najbližších. Verím, že budem mať v rámci ubytovania aj dobrú wi-fi, aby som mohla byť s nimi dennodenne v kontakte.





-Jedným z najmenších a zároveň najväčších fanúšikov bude váš synček. Napodobní vašu kariéru, spojenú s hokejom?



Verím tomu, že hej. Už keď mal dva a pol roka, bol na ľade. V súčasnosti už hráva hokej v bratislavskej Dúbravke.















Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR