Čečenka Malika našla útočisko na Slovensku

Mežidová nebola orientovaná ani prorusky, ani pročečensky, ale prosovietsky, preto musela z Čečenska ujsť. Hocikde inde. Netušila, že za týmto slovíčkom sa skrýva práve Slovensko. Dnes pracuje vo Zvolenskom zámku.

Malika Mežidová hovorí, že krajina pod Tatrami je jej konečná stanica. „Bála som sa o svoj život, lebo som emancipovaná žena,“ hovorí. „Viete, za Sovietského zväzu sme žili všetci spolu. Rusi, Čečenci, Ukrajinci, Gruzínci,“ spomína si nostalgicky. Len čo sa jej nadriadení v Groznom dozvedeli, že hovorí po čečensky, začala mať problémy.
„Na Slovensko som sa dostala ilegálne,“ povie dôrazne a jej tón vylučuje akékoľvek podotázky. V utečeneckom tábore v Adamove a potom v Gabčíkove robila tlmočníčku. Vyštudovala totiž filologickú fakultu. „Všetci si v tábore mysleli, že nebude pre mňa ťažké nájsť si prácu,“ povie. Osud si však s ľuďmi niekedy kruto zahrá. „Bohužiaľ, aj na Slovensku je na vysokých miestach veľa hlupákov,  proti ktorým neviem bojovať,“ vyhlási Mažidová na rovinu. „Všade vo Zvolene, ale aj v Banskej Bystrici mi povedali, že ruštinárku nepotrebujú,“ poznamenáva.
Napriek tomu Malika nie je osoba, ktorá sa ľutuje a vzdáva. Z Gabčíkova ju pridelili do integračného centra vo Zvolene. „Vďaka slovenským priateľom som získala dvojizbový byt a prácu,“ hovorí uznanlivo. Slovákov má rada. „Tunajší ľudia majú zmysel pre tradície a sú otvorení,“ chváli ľudí pod Tatrami. To isté platí aj pre Slovensko. „Odporúčala by som ho všetkým utečencom, ktorým by nebolo lepšie ani v západnej Európe, kde by stále zostali občanmi druhej kategórie.“ Malika je však realistka. Uvedomuje si, že nikde na svete nepadajú pečené holuby do úst.
Ani na Slovensku. V apríli sa jej končí pracovná zmluva vo Zvolenskom zámku. Hľadá si preto prácu. Hocijakú. 
Ján Krempaský