Bývajú v maštali a strechy im už padajú na hlavy.

V izbách s rozlohou 15 štvorcových metrov živorí aj desať, ba i viac ľudí. Rok čo rok sa tu narodí a zomrie niekoľko detí. Desiatky bývalých poľnohospodárskych robotníkov, zväčša Rómov, ktorí po zrušení družstva nemali kde zložiť hlavy, navyše nevedia, či ich v spánku aj s deťmi nepridlávia  deravé strechy...

„Keď fungovalo družstvo, starali sa títo ľudia o dobytok,“ hovorí starosta Ladislav Miko. „Za to mohli zadarmo bývať v starých kravínoch.“
Ibaže vtedy žila v maštali iba jedna rómska rodina. Podľa Mika asi osemčlenná. Odvtedy ich počet narástol najmenej desaťnásobne. K maštali popriliepali nové kutice z dreva a z hliny. Každá žena v produktívnom veku je navyše permanentne ťarchavá, ak práve neporodila. V starých maštaliach živorí aj asi šesťdesiat detí. Navzájom sa popreplietali rody Látokovcov, Barihovcov, Sajkovcov.
„Je to hanba dediny. Nejde o asociálov, zapájajú sa do obecných prác a nevieme im pomôcť,“ priznáva Miko.
„Žijeme tu vyše dvadsať rokov. Nedávno kravíny kúpil nový podnikateľ, zrekonštruoval ich a zaviedol elektrinu. Na náš kravín zabudol,“ ťažká si Zsolt Lázok. Podnikateľ tvrdí, že nezabudol, no za elektinu neplatilili. „Je pravda, že sme nikdy neplatili, ale ani to nikto nežiadal,“ bráni sa Lázok.  
O niekoľko metrov ďalej, v podobnej maštali žije iná rodina. Bulharka Christová a jej manžel, pastier dobytka. Za to môžu obaja bývať v maštali, ktorú si upravili na trojizbový byt. 

Jožo T. Schön