Boss stráca kontrolu na svojimi ľuďmi

Kancelária 141 opäť bojuje s podsvetím, s ich vydieračskými a brutálnymi praktikami. Vraždy v divokých 90.rokoch nemali konca-kraja a nikto nebol v bezpečí...

Vražda na druhom brehu je vyriešená, vrah je zatknutý, oddelenie vrážd si môže na svoje konto pripísať ďalší úspech. Dohody s podsvetím sú uzavreté, život v Našom Meste by sa mohol uberať pokojnou cestou, no ako sa o pár dní ukáže, všetko je iba na chvíľu.

Zranenie Viktora Prajsa je oveľa vážnejšie, než predpokladal, Tibor Hakl sa odpratal z mesta, no nie natrvalo, Boss stráca kontrolu nad svojimi ľuďmi. Krauz zisťuje, že veľký Boss sa neštíti vydierať aj bežných ľudí, začína sa jeho zlatá éra. Chosé dostane od Ivany nôž na krk, Krauz má svojich kamarátov z mladosti plné zuby. A do tohto chaosu príde vražda, jedna z prvých v podsvetí. Hrozia však ďalšie.

Už sa nevraždí na druhom brehu, už sa vraždí na našom. Celé oddelenie vrážd sa mobilizuje a ide do boja s podsvetím, s ich vydieračskými, výpalníckymi, násilníckymi, chorými praktikami a s vraždami, ktorým v deväťdesiatych rokoch nebolo konca-kraja. Ako sa k nim postaví vtedajšia prokuratúra a súdy ovládané mocným mužom? Netušia.

Dominik Dán sa už vyše 25 rokov zaoberá vyšetrovaním zločinov. Osobné kontakty s vrahmi, zločincami, lupičmi a únoscami mu umožnili pochopiť nepísané zákony podsvetia. Z bohatých skúseností čerpá aj v novinke Korene zla, ktorá je opäť aj obrazom doby. Nechýba klasická procedurálna vyšetrovačka, pri ktorej sledujeme a vyhodnocujeme spolu s vyšetrovateľmi stopy. Ide o mravčiu detektívnu prácu, výborne je vystihnutá psychológia postáv a vzťahov, najmä tie v mafiánskej subkultúre Slovenska 90.rokov.
A samozrejme vzťahy polícia-mafia, či „spravodlivosť“ na súdoch.

Začítajte sa do dánovky Korene zla:

MAREC 1994

Stará ľudová múdrosť hovorí: Keď do pekla, tak na zlatom koči. Zlatý koč sa zháňa ťažko, peklo sa prihlási samo.
Aby naivní ľudia verili, že štátna stávková spoločnosť to myslí s dôverou vážne a nikto z nich nekradne, vysiela losovanie lotérie v priamom prenose v televízii.
„Ernest! Je sobota!“ zakričala Gabika na plné hrdlo.
„No a...?“
„Pol siedmej!“
„Jáj! Ideme na to?“
„Sa pýtaš? Normálka, né?!“
„Už idem!“
Manželia Šipošovci bývali v obyčajnom trojizbovom panelákovom byte s výmerou sedemdesiattri metrov štvorcových, čo by sa hlasovo dalo obsiahnuť aj šepkaním, no Ernest bol na balkóne – kontroloval paradajkové planty v plastových hrantoch a Gabika sedela v obývačke na opačnom konci bytu. Museli na seba ziapať cez troje pootváraných dverí, inak to nešlo.
„Tu som. Už to ide?“
„Práve začínajú.“
Uvelebili sa vedľa seba na pohovke. Ernest si pritiahol konferenčný stolík. Tiket, príloha Večerníka s týždňovým televíznym programom, zastrúhaná ceruzka, soletky, arašidy, dva poháre lacného vína.
Pripravení.
Manželia Šipošovci sa chystali vychutnať si najdôležitejšie vysielanie týždňa – losovanie športky, štátom kontrolovanej, garantovanej, legálnej lotérie.
Nezdaňovanej. Na to sa tešili najviac.
„Počúvaj, stará...“
„Čo som ti ja za stará! Sa pozri na seba!“
„... Gabinka moja milovaná, vieš si predstaviť, že vyhráme milión a tento skurvený vydieračský štát nedostane ani korunu!? Vieš si predstaviť, že všetko bude iba naše? Tým hajzlom vo vláde, čo nám nechcú zvýšiť podporu, neostane ani halier! Bože! Chcel by som sa dožiť toho, ako im papuľa sklapne naprázdno a z nás sa stanú milionári!“
Takto snívali každú sobotu podvečer. Potom, po losovaní, snívali aj v nedeľu, aj v pondelok, aj v utorok... až do najbližšej soboty. Snívali stále, ako väčšina rodín, čo potrebovala peniaze. Ako všetky rodiny – veď peniaze potrebuje každý.
Prešedivený pánko v perfektnom obleku s utiahnutou kravatou ich privítal pri losovaní čísel v dvanástom výhernom týždni, vyslovil otrepané formulky, že ide o štátnu lotériu, nad regulárnosťou losovania bdie notárka, všetky čísla v osudí už skontrolovala a môžu začať. Privítal dvoch hostí, tento týždeň si našli čas tenistka a cyklista. Každému položil jednu infantilnú otázku o pocitoch z posledného víťazstva a plánoch do budúcnosti – na odpoveď mali tridsať sekúnd – konečne im podal škatuľku s dvoma tlačidlami a dlhým káblom. Modrým tlačidlom roztočili bubon, premiešali čísla, červeným sa začalo losovanie.
Za socializmu sa loptičky s číslami vyťahovali z osudia ručne. Socializmus sa dávno skončil, aj ušaté loptičky v osudí skončili, nová éra priniesla loptičky v priesvitných plastových rúrkach, ktoré sa po stlačení prvého tlačidla vysypali do bubna, automaticky sa premiešali a po stlačení druhého tlačidla vypadávali loptičky s číslami do priesvitného válova, skôr plastového žľabu.
Tenistka vylosovala čísla v prvom ťahu, cyklista v druhom. Gabika rýchlo písala na horný okraj novín.
Príloha Večerníka s televíznym programom na celý týždeň mala prvý rad písmen písaný päť centimetrov od horného okraja novín. Krásny priestor, vyslovene predurčený na poznačenie výherných čísel. Aj na čmariganie, aj na písanie poznámok, aj na odkazy partnerovi.

Milan Buno, literárny publicista