 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Nedeľa 17.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Klaudia
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
| Denník - Správy |
 |
 |
|
Regióny| Prílohy |
 |
|
|
|
| Pridajte sa |
 |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
 Mobilná verzia
|
|
|
ESTA USA |
Ruth Wareová: Pozvanie Foto: Vydavateľstvo IkarPoprechádzajte sa po lese, kým ste ešte… nažive
Hlavná hrdinka Leonora je v podstate šťastný človek, žije v malom, ale zato vlastnom londýnskom byte obyčajným, normálnym životom. Desať rokov sa snaží zabudnúť na čosi, čo sa kedysi dávno stalo...
Prekvapí ju však nečakaná správa od istej Florence, ktorá ju pozýva na rozlúčku so slobodou jej dávnej kamarátky Clare. Stretnúť sa s Clare po desiatich rokoch?
Napokon sa vo veľkom presklenom dome uprostred pustatiny, kde nie je ani mobilný signál, zíde pozoruhodná spoločnosť. Málokto tuší, prečo sa tam naozaj vybral a dal nahovoriť na podivnú avantúru s neznámymi ľuďmi.
Spočiatku rozpačitá partia sa postupne oťukáva, každý má svoj názor na toho druhého, dôjde aj k nezhodám a atmosféra začína pomaly hustnúť. Všade sa ticho vkráda napätie, nervozita, neistota, strach...
Do okien veľkého domu akoby stále niekto nazeral a sliedil. Presklený dom doslova láka pohľady zvonka a vy máte neustále nepríjemný pocit, že za veľkými oknami naozaj niekto je...
Alebo to sú len predstavy a bujná fantázia?
Neodbytná predtucha, že sa niečo stane, sa však čoskoro naplní...
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Judita Bilá:
Pozvanie je vynikajúci psychotriler, ktorý by Stephen King rozpísal na 800 strán, no Ruth Wareová si vystačila s niečo vyše 300 stranami. Výborne napísané, napínavé a ak máte podobnú chatu, chalupu, či domček na samote, určite si poriadne zastrite závesy a skontrolujte zámky na dverách.
Strašne sa mi chce spať, ale ustavične mi niečím svietia do očí. Prezerajú si ma a prehadzujú a postupne ma zoblečú z krvavých šiat. Čo sa stalo? Čo som spravila?
Vláčia ma nekonečnými chodbami. Osvetlenie je na noc stlmené a v izbách spia pacienti. Niektorí sa prebudia a podľa ich vyjavených pohľadov a toho, ako klopia oči, si viem živo predstaviť, v akom stave asi som. Odvracajú sa odo mňa ako od niečoho poľutovaniahodného a smutného.
Doktori mi kladú otázky, na ktoré neviem odpovedať.
Nakoniec ma napichnú na prístroje a nechajú s poctivou dávkou tlmiacich liekov v žilách, takže ledva vnímam.
Sama však predsa len nie som.
Pootočím sa, hoci to poriadne bolí, a cez drôtom vystužené okno na plechových dverách zbadám policajtku, ako pokojne sedí na stolčeku.
Strážia ma a ja netuším dôvod.
A tak tam ležím a hľadím jej na temeno, hoci najradšej by som vstala a šla sa jej spýtať, čo sa stalo. Chýba mi však guráž. Netuším, či by ma nohy udržali, a najmä neviem, či by som zniesla pravdu.
Dosť dlho ležím, počúvam bzukot prístrojov a kvapkanie roztoku s morfiom. Bolesť v hlave a nohách sa vzďaľuje, až napokon konečne zaspím.
Utekám.
Utekám nočným lesom, konáre sa mi zachytávajú o šaty a nohy zamotávajú do papradia zasypaného nánosmi snehu.
Ruky mám došľahané. Dych viazne v hrdle. Trpím. Trpím aj pri najmenšom pohybe.
Nemám však na výber. Utekám a dúfam, že to zvládnem.
Keď bežím, v hlave sa mi zakaždým odvíja rovnaká mantra. Čas, ktorý by som chcela dosiahnuť, zlosť, že v súboji s asfaltom ťahám za kratší koniec.
Dnes mi však v hlave búši iba jedno slovo.
James. James. James.
Musím sa tam dostať. Potrebujem sa dostať na cestu skôr ako...
Zrazu ju mám pred očami, tmavý asfaltový pás osvetlený mesačným svitom, počujem rev motora, oslepí ma biele svetlo, ktoré sa zarezáva do tmavých kmeňov stromov.
Stihla som to?
Posledných tridsať metrov ešte pridám, preskočím popadané kmene a srdce sa mi zmení na živý bubon v prsiach.
James.
Auto je príliš blízko. Zlyhala som.
Vybehnem na cestu a mávam rukami.
„Stojte!“
Vláčia ma nekonečnými chodbami. Osvetlenie je na noc stlmené a v izbách spia pacienti. Niektorí sa prebudia a podľa ich vyjavených pohľadov a toho, ako klopia oči, si viem živo predstaviť, v akom stave asi som. Odvracajú sa odo mňa ako od niečoho poľutovaniahodného a smutného.
Doktori mi kladú otázky, na ktoré neviem odpovedať.
Nakoniec ma napichnú na prístroje a nechajú s poctivou dávkou tlmiacich liekov v žilách, takže ledva vnímam.
Sama však predsa len nie som.
Pootočím sa, hoci to poriadne bolí, a cez drôtom vystužené okno na plechových dverách zbadám policajtku, ako pokojne sedí na stolčeku.
Strážia ma a ja netuším dôvod.
A tak tam ležím a hľadím jej na temeno, hoci najradšej by som vstala a šla sa jej spýtať, čo sa stalo. Chýba mi však guráž. Netuším, či by ma nohy udržali, a najmä neviem, či by som zniesla pravdu.
Dosť dlho ležím, počúvam bzukot prístrojov a kvapkanie roztoku s morfiom. Bolesť v hlave a nohách sa vzďaľuje, až napokon konečne zaspím.
Utekám.
Utekám nočným lesom, konáre sa mi zachytávajú o šaty a nohy zamotávajú do papradia zasypaného nánosmi snehu.
Ruky mám došľahané. Dych viazne v hrdle. Trpím. Trpím aj pri najmenšom pohybe.
Nemám však na výber. Utekám a dúfam, že to zvládnem.
Keď bežím, v hlave sa mi zakaždým odvíja rovnaká mantra. Čas, ktorý by som chcela dosiahnuť, zlosť, že v súboji s asfaltom ťahám za kratší koniec.
Dnes mi však v hlave búši iba jedno slovo.
James. James. James.
Musím sa tam dostať. Potrebujem sa dostať na cestu skôr ako...
Zrazu ju mám pred očami, tmavý asfaltový pás osvetlený mesačným svitom, počujem rev motora, oslepí ma biele svetlo, ktoré sa zarezáva do tmavých kmeňov stromov.
Stihla som to?
Posledných tridsať metrov ešte pridám, preskočím popadané kmene a srdce sa mi zmení na živý bubon v prsiach.
James.
Auto je príliš blízko. Zlyhala som.
Vybehnem na cestu a mávam rukami.
„Stojte!“
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
