Bezpríznakových pacientov s COVID-19 je zrejme oveľa menej, ako sme si mysleli. Sú aj menej infekční?

Normálne má totiž test na prítomnosť infekcie slúžiť ako podpora klinickej diagnózy, nie jeho náhrada, čo však pri novom koronavíruse nie je možné dosiahnuť.

Vlády dnes kladú dôraz najmä na plošné testovania. O pacientoch, ktorí sú pozitívne testovaní na COVID-19 a majú mierne alebo žiadne príznaky, tým pádom veľa nevieme, chýba klinický dohľad. Podľa britských odborníkov z toho plynie veľa nových otázok.

Sú skutočne asymptomatickí, teda bezpríznakový, alebo sú presymptomatickí a príznaky sa u nich rozvinú neskôr? Alebo len majú v tele fragmenty vírusovej RNA stále detekovateľné po infekcii, ktorú už prekonali? No najdôležitejšie, koľko takýchto ľudí je medzi nami?

Iba 17 až 20 %

Na začiatku sa predpokladalo, že až 80 percent infekcií je asymptomatických. Ukázalo sa však, že to nie je pravda. Bezpríznakových pacientov v prípade COVID-19 je zrejme iba 17 až 20 percent.

Treba ale povedať, že štúdie odhadujúce tento podiel sú obmedzené heterogenitou prípadov, neúplným hodnotením príznakov či neadekvátnym sledovaním symptómov.

Presnejšie však už odborníci vedia povedať, že asi u 49 percent ľudí pôvodne definovaných ako asymptomatických sa príznaky objavia až neskôr.

Pozitivita neznamená infekčnosť

Napriek vysokým percentám stále nevieme nič o tom, do akej miery prenášajú SARS-CoV-2 takýto ľudia. Na bežné použitie nie je v súčasnosti k dispozícii žiadny test zameraný na infekčnosť. Takže osoba, ktorá má pozitívne výsledky v rámci akéhokoľvek testu, môže alebo nemusí byť infekčná.

Problémom je aj to, že vzťahy medzi vírusovou záťažou (množstvo vírusu v krvi), vylučovaním vírusu, infekciou, infekčnosťou a inkubačnou dobou (doba od vstupu vírusu do organizmu do rozvoja symptómov ochorenia) nie sú dobre pochopené.

Dokazuje to aj nedávny experiment, v rámci ktorého neboli vedci schopní kultivovať živý vírus od účastníkov so symptómami po deviatom dni od nakazania, a to napriek pretrvávajúcej vysokej vírusovej záťaži v kvantitatívnych diagnostických testoch PCR.

Bez príznakov, bez šírenia?

Môže to byť spôsobené tým, že PCR testy nie sú primárne určené na meranie vírusovej záťaže, čo spôsobilo hodnotiacu chybu. Mohlo by to však znamenať aj to, že prítomnosť RNA nemusí nevyhnutne predstavovať živý vírus, tým pádom „neinfekčnosť“.

Doba vylučovania vírusovej RNA (interval medzi prvým a posledným pozitívnym výsledkom PCR) je tiež u ľudí, ktorí sú bez príznakov, kratšia. Aj pre to sa predpokladá, že sú pravdepodobne menej infekční ako ľudia, u ktorých sa príznaky prejavia.

Túto teóriu podporuje aj štúdia prevalencie (štatistický číselný termín, ktorý udáva výskyt určitého javu v určitom mieste a čase) urobená na 10 miliónoch ľudí vo Wu-chane, ktorá nepreukázala žiadny dôkaz o asymptomatickom prenose.

Krátka životnosť

Výskum o vírusovej kultúre zároveň naznačuje, že ľudia so SARS-CoV-2 môžu byť infekční jeden až dva dni pred objavením sa symptómov a môžu byť infekční až sedem dní potom. Dá sa teda povedať, že vírus je „životaschopný“ relatívne krátko, čo má tiež vplyv na prenos.

Rovnako dôležitý je aj vplyv kašľa, ktorý je častým príznakom vírusu COVID-19. Môže mať za následok vylučovanie oveľa väčšieho množstva vírusových častíc ako rozprávanie a dýchanie, takže ľudia so symptomatickými infekciami sú jednoducho nákazlivejší.

Na strane druhej, asymptomatickí a presymptomatickí pacienti môžu mať viac sociálnych kontaktov ako symptomatickí ľudia (tí sa izolujú), čo zdôrazňuje dôležitosť umývania rúk a dodržiavania všetkých ochranných opatrení. Ako to teda je? Sú bezpríznakoví ľudia infekční?
Zmeškaná príležitosť

„Tým, že sa nám nepodarilo integrovať testovanie do klinickej starostlivosti, premeškali sme dôležitú príležitosť lepšie pochopiť úlohu asymptomatickej infekcie pri prenose,“ upozorňujú lekárka Allyson Pollocková a výskumník James Lancaster.

Vedcom jednoducho chýbajú údaje, odpovede nemajú. Hľadanie ľudí, ktorí sú bez príznakov, ale sú infekční, je ako „hľadanie ihiel v kopách sena“. Plošné testovanie podľa Pollockovej a Lancastera nie je riešením tohto problému.

Optimálnou cestou, ako nájsť odpovede na všetky otázky, je dôkladné vyšetrovanie ohnísk nákazy, a to najmä vo vysoko rizikových prostrediach, ako sú opatrovateľské domy, väznice či iné ústavné zariadenia.

Testovania by sa tiež mohli rozšíriť tak, aby zahŕňali klinické sledovanie účastníkov a testy na vírusovú záťaž alebo vírusové kultúry, navrhujú Pollocková s Lancasterom. Bez týchto opatrení sa zrejme v ďalšom výskume nepohneme.