Bez košíku tam nemôžete

O zlých predavačkách, čo nútia zákazníkov brať si košík. Mám takú teóriu, že postaršie predavačky a učiteľky sa nedokážu zmeniť a stále žijú pred 89-tym a svoje zvrátené myslenie prenášajú aj na mladšiu generáciu. To, či to naozaj o učiteľkách platí naďalej však nemôžem s istotou tvrdiť, nakoľko už nie som s nimi niekoľko rokov v priamom kontakte. Ale predavačky, predavačky... Nemám rád, keď mi niekto porúča alebo ma do niečoho núti, asi aj preto robím, to čo robím. Sloboda nadovšetko. A ja keď chcem ísť do obchodu si kúpiť rožky a maslo alebo pivo, alebo gumových medvedíkov, tak si košík nezoberiem. Prečo? Lebo ho nepotrebujem! Áno milé panie, nepotrebujem. Našťastie sa fenomén „bez košíka tam nemôžete“ pomaly vytráca, no naďalej pretrváva. Bol som na to zvyknutý a mal som formulku. „Pane košík.“ „Nie, nepotrebujem. Vďaka.“ A bolo dorozprávané a ja som si mohol zobrať mojich gumových medvedíkov, desinku. Avšak pred týždňom som zašiel do potravín. „Pane košík.“ Rovno dve do mňa išli, stará a mladá. „Nie, nepotrebujem.“ A myslel som, že je koniec debaty. Oni však neutíchali. „Bez košíku tam nemôžete!“ Vŕŕŕŕ. Nemám rád konflikty, ale vybrali si zlý čas. Práve som sa vrátil domov zo silvestrovskej chaty. Človek sa necíti dobre, keď sa vracia z podobného podujatia. Je unavený, dehydrovaný, podráždené orgány, nervózny a zlý. Nepamätám si presne, čo som povedal, ale bolo to asi takto: „Ja ten košík nepotrebujem a nechcem. Do riti chodím sem 11 rokov a stále ma otravujete s tým istým.“ V tom som už kráčal za medvedíkmi. Ostali ticho. Prišiel som k pokladni a zistil, že nemám peniaze. Našťastie bol blízko bankromat a vybral som si koruny, vrátil sa do obchodu, zaplatil a slušne pozdravil. Pani pri pokladni ešte slušnejšie odzdravila. Ďakujem. Napadajú ma tri možnosti, prečo to niektoré pracovníčky medzi regálmi robia. Buď to dostali príkazom alebo si myslia, že človek s košíkom nemôže kradnúť (keby som bol zlodej, naschvál si ho zoberiem). Tretia možnosť je tá najhoršia – lebo to tak proste bolo a je. Počul som, že vraj prvá replika normalizačnej Ženy za pultom bola: „Pane bez košíku tam nemúžete.“ Neviem, či je to pravda, ale celkom by som tomu veril. A prečo učiteľky? O tom možno nabudúce. Len prezradím, že väčšinu svojich školských liet som nosil dlhé vlasy, čo sa stalo asi?

Richard Nemec