Básnik, prekladateľ a evanjelický kňaz Vladimír Roy patril k moderne

Nový Smokovec/Bratislava 6. februára (TASR) – Básnika, prekladateľa a evanjelického kňaza Vladimíra Roya zaraďuje literárna kritika spolu s Jankom Jesenským a Ivanom Kraskom do trojice poprednej poprevratovej básnickej moderny. Tvorba literárne vzdelaného a sčítaného autora ovplyvnila celý rad slovenských básnikov (Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek, Andrej Plávka a i.), tí čerpali z jeho poznatkov z práce s voľným veršom. Bol zdatným prekladateľom, ovládal šesť cudzích jazykov. V sobotu 6. februára uplynie 80 rokov od jeho úmrtia.


Vladimír Roy je vnukom slovenského národného buditeľa Jozefa Miloslava Hurbana. Pochádza z rodiny evanjelického farára. Narodil sa 17. apríla 1885 v Adamovských Kochanovciach. Študoval na nižšom gymnáziu v Skalici (1895-1899), na evanjelickom lýceu v Bratislave (1899-1905), teológiu a filozofiu na evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave (1905-1909). V roku 1910 bol na pozvanie britského historika Roberta Williama Setona-Watsona na študijnom pobyte v škótskom Edinburgu (1910-1911, teologická fakulta). Po štúdiách bol evanjelickým farárom v Púchove (1912-1914). Počas prvej svetovej vojny prešiel ruským a talianskym frontom, po jej skončení pôsobil opäť ako kňaz (1919-1925, Púchov). V rokoch 1925-1927 sa venoval iba prekladom a vlastnému písaniu, no z existenčných dôvodov sa vrátil k pôvodnému povolaniu. Pôsobil ako farár v Bukovci (1927-1934). Pre chorobu (mal tuberkulózu) bol predčasne penzionovaný, od roku 1934 žil na dôchodku v Martine.

Už od svojich študentských rokov sa Vladimír Roy aktívne zúčastňoval na verejnom živote ako zástupca študentov na zjazdoch Slovenskej národnej strany v Martine, alebo agitátor za slovenských kandidátov vo voľbách do uhorského snemu v pezinskom volebnom okrese.

Verše začal písať ako vysokoškolák. Prvé básne uverejnil v roku 1907 v Dennici, Prúdoch, Zborníku slovenskej mládeže (1909), ale aj Cirkevných listoch, Slovenských pohľadoch a Národných novinách. V rokoch 1919-1920 bol redaktorom Slovenského denníka, neskôr spoluredaktorom časopisu Prúdy a redaktorom Dennice. Svoje básne a ponášky na ľudové piesne uverejňoval pod pseudonymami Dúžavin, Havran, Aeneas Phyllon, Jochanan a i.

V tvorbe Vladimíra Roya dominuje ľúbostná lyrika, prevládajú prvky symbolizmu a impresionizmu a rozpor medzi snom a skutočnosťou. Jeho krédom bolo odzrkadliť náladu duše. Je tvorcom novej metafory. Jeho predvojnovú poéziu charakterizuje melancholický symbolizmus ale aj sociálne témy. Knižne debutoval epickou básňou venovanou Milanovi Rastislavovi Štefánikovi Náš Ikarus (1920). Nasledovali zbierky Keď miznú hmly, Rosou a tŕním (obe 1921), Cez závoj a Peruťou sudba máva (obe 1927). V období rokov 1927-1936 napísal vyše 60 básní, z ktorých zostavil zbierku Zvlnený prameň (1933, rukopis). Časť básní z tejto zbierky bola publikovaná až v roku 1963 vo výbere z jeho tvorby Básne. Príležitostné básne zhrnul do zbierky In memoriam (1934). Venoval sa aj próze (Čierna krv, Môjmu mladému životu, Pri ohni – zostali v rukopise). Písal politické, estetické a literárnohistorické úvahy a state o Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, Samovi Chalupkovi, Aloisovi Jiráskovi, Robertovi Browningovi a i. Bol významným prekladateľom poézie i prózy európskych autorov, akými boli Charles Dickens, lord Byron, Johann Wolfgang Goethe, Heinrich Heine, Guy de Maupassant, ale preložil aj tvorbu amerického spisovateľa Alana Edgara Poea (prekladal z angličtiny, francúzštiny, nemčiny, maďarčiny, nórčiny). Preložil libreto k prvej slovenskej opere Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland.

V rokoch 1935-1936 sa Vladimír Roy väčšinou liečil vo Vysokých Tatrách. Zomrel 6. februára 1936 v Novom Smokovci v kruhu svojich najbližších. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Po básnikovi pomenovali v roku 1997 Okresnú knižnicu v Púchove a v roku 2005 otvorili v tom istom meste Detské opatrovateľské centrum Vladimíra Roya, ktoré je v správe Evanjelickej diakonie ECAV.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR