Barbakan - rozhovor s účinkujúcimi

 

Liz Alex Guy začínala s husľami, prešla k viole a dnes dokazuje, že spojenie klasiky a súčasnej hudby je stále živé. Pôsobila v Degenerate Art Ensemble aj Jason Webley Quartet. Dnes už stojí na pódiu sama za seba. Na festivale Barbakan sa predstaví so sólovým projektom Led To Sea. Viac prezradila v exkluzívnom rozhovore pre Rádio_FM.

 

Nika_FM:  Ako si sa dostala k hudbe? Predpokladám, že už od detstva si musela každé popoludnie drilovať na husliach...

 Liz Alex Guy: „Myslím, že som začala niekedy v piatich. Husle ma vždy fascinovali a už ako malé dieťa  som prosíkala rodičov, aby som si mohla zahrať. Dovolili mi to, keď som mala sedem.  Celé detstvo som žila klasickou hudbou.  A  v pätnástich, keď som bola na strednej,  som sa dostala k viole.  A pri nej som aj zostala“.

Nika_FM: Hudbe sa venuješ od detstva, ale až pomerne neskoro si sa odhodlala vydať sólový album.                                                                                                                                       

Liz Alex Guy: „Vždy som písala svoje vlastné skladby.  Niektoré na gitare, iné s violou.  Ale vždy som sa viac sústredila na spoluprácu s inými skupinami.  Po čase mi spolupráca s inými nedávala až taký zmysel, skôr ma to oberalo o čas na písanie vlastných skladieb.  Pred zhruba troma rokmi som si povedala, že je čas venovať sa svojej hudbe a nájsť iných ľudí, ktorí budú hrať moju vlastnú hudbu.  Zlomový bod prišiel v časoch, kedy som hrávala s Degenerate Art Ensemble a robila som pre nich nové skladby v Novom Mexiku.  Bolo to po prvýkrát, čo mi niekto zveril písanie skladieb a ja som zrazu nabrala odvahu, aby som začala písať pesničky aj pre seba a vystupovať s nimi. Byť na pódiu sama za seba.

Nika_FM: V roku 2007 si vydala debutový album Led To Sea. Kým si ho vydala prešlo veľa času. Boli s tým nejaké problémy? Alebo si len hľadala odvahu?

Liz Alex Guy: „V polovici nahrávania som sa presťahovala do Mexika a môj kolega a priateľ Jherek, ktorý so mnou na albume spolupracoval, dával celý album dokopy vo svojom štúdiu.  Pracoval na mojom albume, kým ja som žila v inej krajine. Keď som sa vrátila späť do Seattlu, bola som hudobne v úplne iných vodách.  Album bol skôr folkový a v časoch, keď sme ho dokončovali som sa hudobne posunula už niekde inde.  Bolo to pre mňa vtedy ťažké obdobie, keď som sa musela veľmi sústrediť. Keď som si totiž vypočula to, čo sme dovtedy vytvorili, znelo mi to ako minulosť“.

Nika_FM: Čo ťa hudobne ovplyvňuje? Klasika alebo aj súčasná hudba?

Liz Alex Guy:  „Myslím, že klasická hudba, s ktorou som ako dieťa vyrastala ma výrazne ovplyvnila. Hlavne klasika 20. storočia.  Stále sú niektorí skladatelia, ktorých milujem dodnes.  Baví ma aj experimentovanie v klasickej hudbe - to ma výrazne poznačilo. Milujem, keď je hudba abstraktná. Obdivujem, keď niekto spojí dve melódie, ktoré na prvý pohľad do seba nezapadajú. Na strednej ma chytil jazz, či už klasický alebo moderný. Páči sa mi Charlie Hayden.  A neobchádzam ani súčasnú hudbu.  Skvelí sú Blonde Redhead, Radiohead alebo PJ Harvey.

 

 

V pondelok štvrtého augusta som nakrátko nakukol do labyrintu Rádia_FM, aby som popri vysielaní vyspovedal Pala Hubináka, pyšného otca, zvukového majstra, moderátora a v neposlednom rade frontmana slovenskej kapely Veneer.

Veneer, ktorých najbližšie môžete vidieť na festivale Barbakan, prišli v roku 2003 s dlho a napäto očakávaným debutom. Album Light spájal prvky trip-popu a downtempovej melanchólie a zažal tak svetielko nádeje na vtedy spiatočnícky orientovanej, žánrovo chudobnej domácej scéne. Ako som sa dozvedel, svetlo pomaly slabne. Nieže by sa vytrácalo čaro debutu, kapela Veneer však momentálne pracuje na druhom, o niečo temnejšom nástupcovi. V rozhovore, do ktorého sa nachvíľu zapojila aj moderátorka rádia Nika, sa tiež dozviete o koncertných strastiach a radostiach, téma tiež padne na tvorbu remixov, aktuálnu hudbu doma aj v zahraničí, špinavé tričká a i.

PH: V tejto chvíli stále neviem. Problém je v tom, že desať skladieb, ktoré na album chystáme si tiež sami nahrávame, mixujeme a produkujeme. Priznám sa, že to trochu súvisí aj s mojou prácou. Robím stále so zvukom, mám na starosti zvukovú tvorbu pre slovenský rozhlas. Je toho veľa a tak sa mi

PH: S Escape sme stále v kontakte a sme priebežne dohodnutí, že to vyjde u nich. Neočakávam veľký záujem zo strany iných vydavateľstiev. S Escape sme boli spokojný, dobre sa s nimi komunikovalo, sú to všetko šikovní ľudia. Ale musím povedať, že singel už na 100 percent vyjde na jeseň. Vedel by som aj názov, len ich mám teraz všetky podľa čísel. Takže bude to dvanástka.

PH: Ale čoby, vypočujeme. (smiech)

PH: Musím povedať, že nový album bude oveľa temnejší, depresívnejší.

PH: Niektoré skladby sme už hrávali na koncertoch dávnejšie, iné vznikali priamo pri skúškach s kapelou. Nebolo to tak, že by sme si ich najprv “naťukali v počítači“. To je skôr prípad prvého albumu... Tým pádom z nových skladieb viac cítiť kapelu.

PH: Momentálne si vystačíme sami. Tým myslím, že stále fungujeme ako trio, ale na koncertoch sme piati. Koncertnú zostavu dopĺňajú Štefan Bugala (bicie) a Peter Pösinger (basa) a s nimi viac spolupracujeme aj pri nahrávaní. Hostia nám však pomáhajú s textami. Niektoré píše Sima (Simona Hubináková), ale keďže sa nám zmenili rodinné pomery a narodil sa nám syn, už nie je toľko času. Priznám sa, že texty sú vec, ktorá zabrala veľa času no nechceli sme to odfláknuť, takže sme zavolali nejakým známym.

PH: Určite. To sú veci, ktoré človeka potešia ale priznám sa, že ja som teraz radšej ak nám vyjde koncert než ako keby sme predali 3000 kusov niekde vo svete. Z koncertu máš taký lepší pocit. Zostane to v tebe dlhšie tak, ako aj pocit zo zlého koncertu. (smiech) Keby som si mal vybrať tak radšej chcem mať všetky koncerty OK, ako vydávať vo Švédsku alebo vo Fínsku.

PH: Z Unkle som stihol asi dvadsať minút. Všetko bolo fajn, mali skvelý zvuk, ku koncu možno až príliš “vyšpicovaný“. Neverím však, že gitarista – ten skáckajúci – odohral všetko to, čo sa tváril že hral, ale páčilo sa mi, bola to show.

PH: Čo sa týka koncertu, nevyšlo všetko podľa mojich predstáv a ja osobne som sa bavil až ku koncu. Odohrali sme štyri nové skladby, ale mali sme problémy so zvukom. Napriek tomu ma prekvapilo, že ľudia na nás prišli, aj keď sa to prekrývalo a za to im musím poďakovať. Mali sme síce tradičné zvukové problémy, ale ľudí bolo dosť...niektorí zostali, niektorí prišli. Chcel som aby sme teraz odohrali nejaké koncerty, hlavne pretože nás to má nakopnúť na prácu v štúdiu. Zatiaľ to funguje.

PH: Jasné, chodím po koncertoch aj na festivaly, chodím pozerať mladé slovenské kapely...Stále ma to baví.

PH: Najväčší objav na slovensku sú pre mňa teraz YouCoco. Páči sa mi ako hrajú, speváčka má pekný prejav. Už som samozrejme deformovaný, takže by som im vedel niektoré veci pomeniť, vyšperkovať.

PH: Ešte stále remixujem. Priznám sa, že už som spravil asi 22 remixov. V jeden čas to bolo tak, že každý mesiac jeden a bola to zábava, ale teraz už nemám toľko času. Remixujem však stále. Moja súčasná bilancia je štyri remixy za rok. S tým som spokojný.

PH: Dajme tomu, že pre rádia, ale nad týmto som zatiaľ neuvažoval. Každý kto tu vie robiť remixy nás už remixoval. Sú tu síce ešte nejakí mladí producenti, ale teraz ti naozaj neviem odpovedať...

 

 

PH: Počúvam stále nové veci, keďže s kolegom Balážom pripravujeme reláciu zameranú práve na novú hudbu.

PH: To sa skôr deje na menších akciách. Na väčších festivaloch sa ťa nepýtajú prečo máš toľko efektov a podobne. Na Barbakane neočakávam problémy. Najmä by som sa nerád stále vyhováral na tie zvukové. Budeme hrať päť nových vecí.

PH: Nie, Dušan má teraz také obdobie, že sa našiel a už nepotrebuje živú kapelu.

PH: Áno, som drahý...(smiech) Keď ma potreboval tak som to zobral, lebo mi chýbalo živé hranie, ale teraz je toho aj tak veľa.