B. ŽEC: Slovensko je uránovou veľmocou a krajinou magnezitu

Bratislava 6. decembra (TASR) – Ak ľudia nebudú rozumieť neživej prírode, prestanú rozumieť aj živej, hovorí riaditeľ Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra Branislav Žec. Ústav pomáha pri poznávaní neživého Slovenska už desiatky rokov, v tomto roku oslavuje významné jubileum. Jeho šéf pri tejto príležitosti hovorí, že by bol rád, keby sa geológia opäť vrátila do škôl a ľudia sa vrátili späť k anorganike. Napríklad Slovensko je podľa neho krajinou magnezitu, aj uránovou veľmocou. Nielen o tom porozprával v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


Štátny geologický ústav Dionýza Štúra píše svoju históriu už 75 rokov. Na čo sa v súčasnosti zameriava vaša činnosť a prečo je pre ľudí dôležitá?
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra bol založený v roku 1940. Vznikli sme v problémovom období, keď vtedajší Slovenský štát potreboval riešiť svoju infraštruktúru. So vznikom ústavu začali jeho pracovníci riešiť geologickú stavbu Slovenska, a to dominantne za účelom výstavby nových ciest a železníc. Samozrejme, významnou mierou riešili aj problémy štátu, ktoré boli späté so získaním zásob podzemných vôd a nerastných surovín. Zároveň pokračoval detailný výskum geologickej stavby Slovenska. Všetky tieto činnosti vykonáva organizácia do dnešných čias. Podľa geologického zákona ústav dnes vykonáva štátnu geologickú službu SR v oblasti základného a regionálneho geologického výskumu a prieskumu. Tiež vykonáva národné monitorovanie geologických faktorov životného prostredia, tvorbu a prevádzkovanie informačného systému v geológii, registráciu, zhromažďovanie, evidenciu a sprístupňovanie výsledkov geologických prác vykonávaných na území SR. V neposlednej miere zabezpečuje výkon funkcie Ústrednej geologickej knižnice SR a vydávanie geologických máp a odborných geologických publikácií a zabezpečuje činnosť referenčného geoanalytického laboratória. Jeho funkcia je v rámci SR v súčasnosti nezastupiteľná, a preto taká dôležitá. Od svojho založenia do súčasnosti je jedinou organizáciou na Slovensku, ktorá vykonáva geologické mapovanie Slovenska.

Ako dobre poznáme Slovensko v tomto smere, ostalo ešte niečo neprebádané?
Slovensko mapujeme od spomínaného roku 1940. Prvá geologická mapa v mierke 1:200.000 bola vydaná v roku 1964, pričom v roku 2008 pracovníci ústavu po viac ako 40 rokoch vydali novú geologickú mapu tejto mierky. Teraz po takmer 50 rokoch tvrdej terénnej práce sa chystáme ukončiť prvú edíciu geologických máp v mierke 1:50.000, to znamená jeden centimeter na mape predstavuje 500 metrov v teréne. Slovensko dnes máme zmapované na 90 až 95 percent. Treba povedať, že v rámci našej organizácie sa pri geologickom výskume SR vystriedalo niekoľko generácií geológov. Aj vďaka nim poznáme geológiu Slovenska v takom rozsahu a tak detailne.

Dá sa tak ešte očakávať, že by u nás došlo k významnému objavu napríklad nerastného ložiska?
Geológia je vedný odbor, ktorý sa rýchlo mení na základe detailnejšieho poznania celého radu prírodných procesov. Každý vedný odbor prináša dnes veľa nových informácií a vyvíja sa. Na to, čo bolo pred 20 rokmi akože známe, sa dnes pozeráme trochu inými očami. Prísun nových informácií je evidentný, vieme sa pozrieť na to, čo sa skrýva pod povrchom, inak. Samozrejme, nám k tomu pomáhajú aj nové prístroje. Geológom pri práci vždy pomáhali nové prieskumné práce. Tieto niekedy neočakávane dokázali veľa zmeniť. Samozrejme, nič sa nedá naplánovať dopredu a mnohé nové výsledky výskumných a prieskumných prác pomohli k objavom nových ložísk. Napríklad ložisko mastenca v Gemerskej Polome bolo objavené pri geologických prácach zameraných na iné účely. Výsledkom týchto prác však bolo nové ložisko mastenca. Geológia je však veda, ktorá dokáže stále prekvapiť. Vo väčšine prípadov pracujeme s prírodou, prírodnými procesmi a tie nás dokážu prekvapiť.

Slovensko je chudobné na ložiská energetických surovín, ako to vyzerá s ich zásobami?
Tieto ložiská skúmame viac ako 70 rokov. Keďže územie Slovenska je vo významnej miere ovplyvnené geologickou stavbou, nemôžeme veľmi očakávať, že podmienky pre nájdenie ropy a zemného plynu sú vhodné do takej miery, aby sme sa stali v budúcnosti krajinou šejkov. To znamená, že geológia nás významnou mierou ovplyvňuje, a tak tie zásoby sú veľmi malé. Miesta, kde sme vyčerpali napríklad zásoby zemného plynu, teraz využívame ako zásobníky, kde sa v súčasnosti zatláča plyn prichádzajúci z Ruska. Z energetických surovín v súčasnosti využívame iba ložiská hnedého uhlia. Jedno z posledných dobývame v súčasnosti ložisko v Prievidzi. Známe zásoby sú tam ešte asi na 15 až 20 rokov. Ostatné ložiská sú dnes pozatvárané.
Do roku 1989 bolo na Slovensku otvorených asi 60 baní, dnes ich funguje už len pár. Je to aj dôsledok fantázie Európy, ktorá chcela v minulosti suroviny dobývať mimo svojich území, najmä na iných kontinentoch a dovážať ich. Ale geopolitický vývoj sa rýchlo mení a my v súčasnosti používame množstvo mobilov, notebookov, chceme mať inteligentné autá atď. Na to všetko potrebujeme tzv. kritické nerastné suroviny, ako napríklad volfrám, tantal, antimón, magnezit a iné. Európska komisia vyselektovala pre Európu chýbajúcich 21 kritických nerastných surovín. To znamená, že je nutné sa znovu vrátiť ku geologickému výskumu a prieskumu európskeho kontinentu a objaviť nové ložiská.

Ktoré kritické suroviny sa nachádzajú u nás?
My sme krajina magnezitu. Je to pre nás veľmi zaujímavá surovina, patríme ku krajinám so zaujímavými zásobami. Samozrejme, stále sa objavujú nové ložiská. Veľkým exportérom je Čína, ktorá vo všeobecnosti dnes exportuje veľa nerastných surovín. U nás sa dobýja dominantne ložisko v Jelšave, najbližšiu konkurenciu máme v rámci Európy už vo vedľajšom štáte, v Rakúsku. V súčasnosti je dnes trochu problém s exportom magnezitu, napríklad do oblasti Donbasu na Ukrajine.

Ďalšou surovinou je antimonit, používa sa najmä v zbrojárskom priemysle. Ale keďže v 90. rokoch zbrojársky priemysel upadol a tieto závody bolo vo veľkej miere zatvorené, tak aj jeho potreba sa znížila. Ložiská v Dúbrave či Pezinku sa zatvorili. Dnes sa k tejto otázke vraciame a zisťujeme, že Európa potrebuje mať otvorené bane a potrebuje baníctvo. Sme krajinou, ktorá bola v minulosti niekoľko storočí surovinovou veľmocou, otázkou je, či to posunieme ďalej. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra má projekty, zaoberajúce sa kritickými nerastnými surovinami. Chceme sa pozrieť, kde sa nachádzame, aké ložiská máme a ktoré by sa eventuálne mohli v budúcnosti otvoriť.

Vráťme sa ešte k energetickým surovinám. Slovensko sa v minulosti spomínalo v súvislosti s možnou ťažbou bridlicového plynu. Ako sa vyvíja táto téma?
A znova sme pri tom, že geológia Slovenska nie je veľmi vhodná na to, aby sme tu hľadali bridlicový plyn, lebo ten potrebuje pre ťažbu svoje podmienky. Geologická stavba Slovenskej republiky je veľmi komplikovaná, ovplyvnená zlomami, tu nie sú vhodné podmienky pre ťažbu bridlicového plynu. Niektorí investori sa zameriavajú na severovýchodné Slovensko, ale aj tam sú podmienky obmedzené, museli by sme ísť do veľkých hĺbok. Ak to porovnáme s USA, kde sa vo veľkej miere bridlicový plyn v súčasnosti dobýva, sú tam vhodnejšie podmienky. Územie nie je tak tektonicky dolámané, pôvodné sedimentačné bazény nie sú také hlboké, to znamená podmienky sú evidentne iné ako u nás. Treba tiež povedať, že ťažba v USA je ekonomicky oveľa rentabilnejšia ako v rámci Európy.

Viaceré zahraničné spoločnosti u nás tiež hľadali urán. Niektorí o Slovensku hovoria ako o uránovej veľmoci, ako to je?
Sme uránovou veľmocou. Ložisko na Jahodnej pri Košiciach patrí k niekoľkým významnejším v rámci Európy. Pozeráme sa na to ozaj čisto odborne. Je to ložisko, ktoré je pre investorov zaujímavé. Môžeme vo všeobecnosti povedať, že pri každom ložisku sa vyberieme cestou, kde budeme žiť zdravo až zeleno a nebudeme nič ťažiť a robiť. Ale rozvoj tejto krajiny je postavený na jednej základnej premise, môžeme ďakovať baníctvu, že máme Banskú Štiavnicu, Kremnicu, Banskú Bystricu a ďalších 20 miest, ktoré sa vyvíjali vďaka baníctvu. Zlato a striebro boli hlavným vývozným artiklom v 16. - 17. storočí. A ozaj aj vďaka tomu na tomto území bola založená prvá banská akadémia na svete, vtedy ešte v rámci Rakúsko-Uhorska, a to v Banskej Štiavnici v roku 1763.

Napriek tomu, že Slovensko nie je veľmi bohaté na nerastné suroviny, máme iné bohatstvo, podzemné vody. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra skúmal, ako na ne dopadá klimatická zmena. Ako to vyzerá?
Sme krajina, ktorá je naozaj bohatá na podzemné vody. Vo významnej miere máme zastúpené vody späté s geotermálnou energiou, minerálne vody a takisto podzemné vody ako také. Máme územia, ktoré sú problémové na podzemné vody a územia, ktoré sú bohaté, ako Žitný ostrov, severovýchod krajiny je trochu chudobnejší.
Z pohľadu geológie tu klimatické zmeny vždy boli, nepozeráme sa na ne očami posledných desiatich rokov, geológia sa ráta v stovkách, tisícoch, miliónoch rokov. Keď Vikingovia objavovali nové krajiny smerom k Amerike, objavili Grónsko. Spoznali ho ako zelený ostrov, potom v ďalších storočiach nastúpila chladnejšia etapa. Samozrejme, ľudská činnosť vplýva na to, že máme viac skleníkových plynov a dokážeme ovplyvňovať klimatické podmienky. Vo vedeckých kruhoch a aj mimo nich sa vedie veľa polemík na túto tému a každý má kusisko svojej pravdy.

Dôležité je, ako budeme pracovať s vodou. To vidíme pri geotermálnych vodách, kde si myslíme, že môžeme odoberať neplánované množstvá a je to perpetuum mobile, ale nie je to tak. Ak s nimi nebudeme pracovať pragmaticky a nepovie sa, koľko vody sa môže čerpať, tak sa môže stať, že za niekoľko rokov budú mať tieto oblasti problémy.

V rámci otázky klimatických zmien ste riešili aj projekt o možnom zatláčaní oxidu uhličitého do zeme, aké boli jeho výsledky?
Uskladňovanie CO2 je fenoménom. Vo svete sa otázkou, či sa nedá vtláčať pod zemský povrch, zaoberajú viaceré štáty. Nás trochu ovplyvňuje geológia, ale nedá sa povedať, že v niektorých oblastiach by to nebolo možné. V súčasnosti sa však do väčšiny týchto priestorov vtláča zemný plyn. Na oxid uhličitý sme sa zamerali aj v ďalšej časti projektu, keď sme ho pri tzv. minerálnej sekvestrácii dokázali v laboratóriu vtláčať do materiálov a hornín, ktoré sme chceli tlakovo a teplotne zmeniť a to sa nám podarilo. Experimentovali sme s CO2 a zmenou tlakov a teploty v reaktore sme dokázali zmeniť škodlivé popolčeky na neškodný materiál, napr. dokázali sme takto odbúrať aj nebezpečný azbest.

Štátny ústav sa venuje aj mapovaniu zosuvov. Svahové deformácie sa na Slovensku nachádzajú asi na 250.000 hektároch, ktoré časti krajiny sú najviac ohrozené?
S fenoménom termínu zosuv sme sa stretli v 60. rokoch minulého storočia, kedy sme významnou mierou boli ovplyvnení formovaním veľkého handlovského zosuvu. Sformoval sa v zimných mesiacoch a deštruoval časti Handlovej. Vtedy sme sa začali podrobnejšie zaoberať zosuvmi ako takými a začalo sa mapovanie zosuvov v rámci Slovenskej republiky. Dnes je Slovensko zmapované, máme viac ako 21.000 zaregistrovaných zosuvov. Niektoré územia sú na zosuvy geologicky vhodnejšie, ako napríklad oblasť flyšového pásma. Ide o severovýchodné alebo severozápadné Slovensko, to znamená Orava, Kysuce, na východe to je Ondavská vrchovina, Nízke Beskydy, Duklianska jednotka. To sú oblasti, ktoré sú zasiahnuté významnejšou mierou zosuvným hazardom ako iné regióny Slovenska. Ale máme oblasti aj vo vnútorných Karpatoch, najmä v stredoslovenských neogénnych vulkanických štruktúrach, ako Štiavnické vrchy, Kremnické vrchy, Javorie a tak ďalej. V rámci východného Slovenska sú to napríklad Slanské vrchy a Vihorlatské vrchy. Dookola týchto pohorí sa nachádzajú zosuvné štruktúry. Tieto, tak ako aj spomínané iné regióny, majú svoje problémy v období tzv. "mokrejších" rokov. Rok 2010 bol napríklad na formovanie zosuvov veľmi zaujímavý, zaregistrovalo sa viac ako 550 zosuvov. Vtedy došlo k formovaniu druhého najväčšieho zosuvu na Slovensku, v oblasti Nižnej Myšle na východnom Slovensku. Vtedy bolo v tejto obci deštruovaných veľa starších, ale aj úplne nových bytových jednotiek.
Tie domy boli postavené v zosuvnom území.
To je problém starostov, že si do roku 2010 neuvedomovali svoju pôsobnosť. Ak prišli starousadlíci, že majú záhradu a mohli by tam stavať dom, nech dá povolenie, tak starosta povolenie dal. Do roku 1989 sme mali stavebné úrady, ktoré vedeli, kde sa nemá stavať a nedávali povolenia. Po roku 1989 sa začala živelná výstavba. Domy sa stavali v zosuvných svahoch, v záplavových územiach a dnes vidíme dôsledky týchto rozhodnutí. Takto je postavených veľa domov.

Vy by ste si kde určite nepostavili dom?
Najprv by som si dal urobiť geologický posudok. Ak staviam v zosuvnom území, treba si nechať spraviť inžiniersko-geologický posudok, ktorý stojí 250 - 300 eur. Každý ale radšej šetrí a potom zistí, že dom sa mu rúca, vidieť v ňom porušenia a ten následne nedokáže odolávať prírodným fenoménom. Napríklad aj mnohí developeri vidia v prvom rade krásny zelený svah, slnko zo západu a nikto ich už neodradí od ich rozhodnutia teda stavať. Nepýtajú sa geológov, či je tam možná výstavba. Vieme odpovedať, domy sa dajú stavať aj v zosuvnom území, ale len za niekoľkokrát väčšie peniaze.

Problémy sú aj s bralami pod Strečnom či Trenčianskym hradom.
Áno, Štátny geologický ústav Dionýza Štúra rieši projekt, v rámci ktorého sledujeme zosuvy, skalné bralá, ale aj riečne sedimenty. Vzhľadom na to, že sledujeme niekoľko hradných brál, kde máme umiestnené naše monitorovacie jednotky, poznáme dôkladnejšie aj ich problémy. Tak napríklad, v rámci hradného brala pod Strečnom sme videli, že bralo sa začína hýbať. Preto sme informovali predstaviteľov Žilinského samosprávneho kraja, ako aj predstaviteľov nášho ministerstva. Problém bol riešený vládou a padlo veľmi pragmatické rozhodnutie, a to jeho geologický prieskum a sanácia. Nie je to však veľký posun, ide o milimetre, lenže, ak je veľmi strmý svah, malé zemetrasenie stačí na to, aby bralo padlo. Ak sa tak stane v oblasti Strečna a padne to priamo na cestu, potom sa bude hľadať už iba vinník. Kto bude potom zodpovedný? Aj kvôli tomu sú výsledky práce našich zamestnancov dôležité.
Na Slovensku boli nedávno dve slabé zemetrasenia pár dní po sebe. Hrozí, že budú u nás zemetrasenia častejšie?
Poďme do Japonska, kde bolo veľké zemetrasenie a následné cunami pri Fukušime. Kto predpokladal, že príde 30-metrová vlna? Na Slovensku bolo v minulosti zemetrasenie s magnitúdou okolo 5, to je ale raz za niekoľko stoviek rokov. Vo väčšine prípadov ide o slabé zemetrasenia s magnitúdou 2,8 - 3,2. Niektoré regióny sú zaujímavejšie z pohľadu zemetrasenia a inde sa nezaznamenali roky. Niektoré územia sú perspektívnejšie - oblasti, kde fungovali vulkanické pochody ako Vihorlatské vrchy alebo oblasť stredného Slovenska. Tam sa zemetrasenia sem-tam vyskytnú.

Môžeme teda spávať pokojnejšie ako obyvatelia Talianska, San Francisca či Japonska?
Samozrejme. Tam je priamo kontakt posúvajúcich sa dosiek. Kontakt euroázijskej a africkej platne prebieha v oblasti južného Talianska, výsledok je v aktívnej vulkanickej činnosti, príkladom sú napríklad vulkanické štruktúry Liparských ostrovov. Nehovoriac o problémoch so zemetraseniami v Japonsku či Ameriky, tak južnej ako aj severnej.

Štátny geologický ústav Dionýza Štúra má pod dohľadom aj environmentálne záťaže. Odhaduje sa, že takýto problém je až v desiatich percentách územia Slovenska. Dá sa odhadnúť, koľko by mohlo trvať, kým sa vyrovnáme s touto minulosťou?
V súčasnosti riešime projekt, ktorý sa volá monitoring environmentálnych záťaží a v týchto dňoch ho končíme. Riešili sme monitoring na 161 lokalitách v rámci Slovenska. Z pohľadu záťaží sú zaujímavé niektoré oblasti na východnom a strednom Slovensku či oblasť Bratislavy. Vždy však je to o finančnom faktore, o rozpočte, ktorý máte a vložíte do sanácií. My riešime monitoring a hovoríme, čo by sa malo urobiť, ale je to o jednom a tom istom nakoniec, aké finančné prostriedky použijete a ako rýchlo zasanujete záťaž. Sanovať sa dá dnes pomaly všetko. Začína sa nový operačný program a sú s ním spojené aj finančné prostriedky, ktoré potrebujete na vyriešenie celého radu problémov.

Na záver ešte jedna narodeninová otázka. Váš ústav oslavuje 75 rokov od založenia, čo by ste si želali do budúcnosti?
Stále musíte mať nejakú víziu, vieru v budúcnosť, vieru vo výchovu novej generácie. Moja je taká, že ľudia sa musia naučiť znovu poznávať anorganický svet. Ľudia veria v to, že všetko živé je pekné, poznajme to a chráňme. Lenže to, čo je pod tým, teda anorganický svet, tzv. neživú prírodu, ktorá nás vo významnej miere ovplyvňuje, nepoznajú. Tak, ako poznáme životné prostredie a ako ho ničíme, tak v ňom budeme žiť. A nie je to len v jej ochrane. Najprv ju musíte dobre poznať.

Bol by som veľmi rád, keby ľudia opäť začali rozumieť geológii a prírodným procesom. Geológia sa musí významnejšie vrátiť naspäť na pôdu základnej a strednej školy, odkiaľ ju nejakým zázračným prútikom vyhnali. Dnes sa tak stáva, že všetko poznáme, ale to základné nie. Nevieme, po čom chodíme, nepoznáme zloženie hornín na Slovensku. Ľudia tomu prestali rozumieť. Vráťme sa k tej podstate, vráťme sa k tomu, čo nás výraznou mierou ovplyvňuje a potom porozumieme aj živému procesu. Ak nebudeme rozumieť neživej prírode, prestaneme rozumieť aj tej živej.