B.Mihalkovičová píše, že časť písomnosti sa po Štúrovej smrti stratila

Bratislava 23. septembra (TASR) - Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre je spolu s Múzeom P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne najväčším memoriálovým literárnym múzeom v našej vlasti. Nachádza sa na námestí Ľudovíta Štúra priamo v historickom dome, kde Štúr dokonal a je organizačnou súčasťou Slovenského národného múzea v Bratislave. V rámci svojej prezentačnej činnosti múzeum v roku 2009 vydalo publikáciu Beáty Mihalkovičovej Ľudovít Štúr, sprievodca po expozícii Ľudovít Štúr - od štúdia k činom. Publikácia má kultúrno-osvetový charakter a svojím pôsobivým vzhľadom i obsahom plní primárny poznávací a popularizačný účel.


Autorka si prácu rozdelila na dve základné časti. Prvá časť je životopisná. Populárnym spôsobom približuje život Ľudovíta Štúra od narodenia v Uhrovci až po predčasnú smrť v Modre. Prvá kapitola tejto časti sa volá Rodina, rodisko, domov, záverečná Život v ústraní? Medzi nimi je jedenásť kapitol, ktoré chronologicky hovoria o najdramatickejších obdobiach Štúrovho života, o jeho vzopätiach a činoch. Stručne: je to koncepčne presne premyslený a populárne napísaný životopis Ľudovíta Štúra.

Druhá časť tejto sprievodcovskej publikácie v jednotlivých kapitolách charakterizuje Ľudovíta Štúra ako učiteľa, jazykovedca, filozofa, básnika, novinára a politika. Záverečná kapitola približuje Štúra ako človeka, ktorý mal po celý život „Slovanstvo ako predmet záujmu“ - taký je názov poslednej kapitoly tejto časti.

Publikácia má anglické resumé a vzhľadom na svoj účel veľmi bohatú bibliografiu Štúrových knižných i najzávažnejších publicistických diel i monografií mnohých autorov o ňom. Je vytlačená na kriedovom papieri a text sprevádzajú kolorované fotografické dokumenty a farebné fotografie tejto expozície múzea a v nej vystavených dokumentov.

Aj keď ide o publikáciu popularizačného charakteru, autorka v jej texte vyslovila viaceré originálne postrehy o Štúrovom živote a diele. Napríklad v kapitole Ľudovít Štúr a literatúra: „Ľudovít Štúr zasiahol do vývoja slovenskej literatúry dvojako: formovaním programu národnej literatúry ešte skôr, než sa začala tvoriť, ba dokonca skôr, než mala k dispozícii základný vyjadrovací prostriedok - spisovný jazyk, a vlastnou básnickou tvorbou.“

Krátka záverečná poznámka má charakter sťažnosti, ktorej už dejiny asi nevyhovejú: „Písomná pozostalosť Ľudovíta Štúra sa po jeho smrti stratila, rovnako ako väčšina rukopisov jeho diel a najväčšia časť jeho knižnice, zachovalo sa z nej len torzo. (...) Zatiaľ známa Štúrova korešpondencia obsahuje viac ako päťsto listov, najmä tie, ktoré sám napísal iným adresátom... Nepoznáme najmä listy písané jemu, chýba celá jeho korešpondencia s bratom Karolom, jeho rodičmi a ďalšími, ktorá by mohla v niesť viac svetla do jeho myšlienkového sveta. Nateraz nie je podrobne preskúmaný ani jeho pobyt v Modre, najmä policajné hlásenia, ktoré sa v tom období bezpochyby viedli pravidelne.“ Zostáva dodať, že pre múzejných pracovníkov by nemali byť nedobytné ani policajné archívy.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR