B. Farkaš: Snažím sa, aby to, čo robím, malo nejaký zmysel

Bratislava 22. júna (TASR) – Herec Boris Farkaš patrí medzi popredné osobnosti slovenskej divadelnej scény. Po absolvovaní VŠMU v roku 1979 bolo jeho prvým pôsobiskom Divadlo Andreja Bagara v Nitre, od roku 1981 bol členom činohry bratislavskej Novej scény. Tretím na jeho hereckej dráhe je od 1. júla 1990 Divadlo Astorka Korzo '90. Sedem rokov je umeleckým šéfom divadla, na šéfovskú stoličku sa posadil v septembri 2007.


Rozhovor s hercom Borisom Farkašom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Rodáka z Ratkovej (*4.7.1954) poznajú veľmi dobre nielen priaznivci divadla, ale aj rozhlasoví poslucháči a televízni diváci, svoj hlas prepožičal viacerým filmovým a seriálovým postavám, medzi nimi poručíkovi Dempseymu alebo Adrianovi Monkovi. Hlavnou témou rozhovoru pre TASR však bolo divadlo.

Myslím, že neprezradíme nič nové, keď povieme, že ste z hereckej rodiny, otec aj mamka boli hercami, otec aj režisérom. Boli ste teda divadelné dieťa, ktoré trávilo čas v zákulisí?

Občas som takým dieťaťom bol. Ale nemyslím, že to bola pohnútka, prečo som sa nakoniec vybral touto cestou. Chodieval som v Prešove do divadla s mamou alebo otcom občas na skúšky, ktorí tam účinkovali. Ale napriek tomu, že sa mi divadlo veľmi páčilo, ani na um mi nezišlo, že by som raz mohol byť herec. Bol som trémista od detstva a nevedel som si predstaviť, že ja vyjdem pred niekoľko sto ľudí a niečo im budem hrať. Vôbec nie. Divadlo som bral tak, že som ho konzumoval, keď som sa naň díval.

Ale to rozhodnutie pre divadlo predsa len muselo jedného dňa prísť.

To rozhodnutie bolo vlastne náhradné. Po skončení strednej školy som si nevedel predstaviť, že by som mohol študovať niečo, čo súvisí s prírodnými vedami. Tak som si vybral školy, kde neboli predmety ako matematika, fyzika, chémia a podobne. A jednou z takýchto škôl bola aj VŠMU. Nezobrali ma na prvýkrát, prijímačky som opakoval trikrát. Ale našiel som si dobrú náhradu, chodil som v Prešove na Filozofickú fakultu. Neurobil som zle, pretože som sa naučil o kumšte aj to, čo som nevedel. Študoval som u dnešného profesora Karola Horáka, ktorý sa kultúrou a divadlom zaoberal a zaoberá dodnes. Robí s ňou, píše knihy, robí divadlo so študentmi, robil dramaturga v prešovskom divadle. Takže tie dva roky, ktoré som tam strávil, mi veľmi veľa dali a spravili dobrý základ pre to, aby som mohol študovať divadlo a herectvo.

Strednú školu ste absolvovali v Prešove. Akým ste boli študentom?

Mal som tú smolu, že v tom roku, keď som ja nastúpil na gymnázium, tak začali gymnáziá fungovanie prvým rokom ako štvorročné. Do tej doby to boli trojročné SVŠ-ky. Čo čert nechcel, dostal som sa do ročníka, ktorý bol orientovaný na prírodné vedy, čo bolo moje nešťastie. Mal som rád predmety ako slovenčina, zemepis, dejepis, to bolo úplne v poriadku. Prírodné vedy mi nešli, čo bol dôvod, prečo som si hľadal školu, kde by som sa týmito predmetmi nemusel zaoberať (úsmev).

Boli štyri roky na VŠMU bezstarostným študentským životom?

Možno je to tak dnes, ale to záleží od toho, ako človek chce. Či si vyberie túto školu ako oddychovú s ambíciou, že skončí v prítmí dabingového štúdia, alebo ako nejaká seriálová hviezda. Alebo či divadlo má naozaj rád, že sa mu bude z plnej duše a s celou láskou venovať. Ja som patril do tej druhej kategórie, keďže som si túto školu vydobýjal na trikrát. Tak som si to veľmi vážil. Samozrejme, že to boli aj veľmi príjemné a veselé roky, ale na čo si najviac spomínam, tak to je práca a príprava – nie z povinnosti – ale z chuti a z radosti. My sme boli ročník, kde bol aj Marián Geišberg, ktorý mal podobný osud ako ja, tiež na tretíkrát sa dostal na školu. Veľmi často sa stávalo, že po škole, ktorá končila o šiestej, sme sa navečerali a robili sme do desiatej prípravu na ďalší deň. Kým ostatné ročníky sedeli napríklad v krčme.

Pamätáte sa na svoje prvé vystúpenie, či už v škole alebo na verejnosti?

To bolo ešte na základnej škole, kde som recitoval - proti svojej vôli. Bol som nominovaný zúčastniť sa prvých kôl Hviezdoslavovho Kubína, pretože som bol herecké dieťa. Odrecitoval som si také tie detské básničky, ale to sa veľmi rýchlo skončilo. Aj som dostal nejaké ocenenia, ale do Kubína som neprešiel. A pred verejnosťou? Keď som hrával za školu basketbal, potom aj za Družstevník Lemešany a Imunu Šarišské Michaľany (úsmev).

A prvé vystúpenie na divadelných doskách?

V Prešove u Karola Horáka, ktorý nás učil jazykovú kultúru. Predmet, ktorý vlastne kopíroval javiskovú reč, ktorú nás na VŠMU potom učil pán Záborský. On ma primäl k tomu, aby som trochu rozumel poézii a naučil sa ju interpretovať. To sa Karolovi Horákovi aj celkom podarilo, lebo za tie dva roky na Akademickom Prešove som vyhral všetko, čo som mohol. Aj recitáciu poézie, prednes prózy, dokonca sme vyhrali aj ako divadlo malých javiskových foriem. Bola to výborná príprava pre VŠMU. To boli vlastne moje prvé vystúpenia.

Ktorá bola vaša prvá inscenácia v profesionálnom divadle?

Ak nepočítam školské predstavenia, tak to bolo v Nitre, kde som začal hrať ešte vo štvrtom ročníku VŠMU. Bol to Ballekov Pomocník a menšia postava. Bol som ale šťastný, že som v profesionálnom súbore. Hral som tam aj ďalšie úlohy, ale nezdržal som sa tam dlho, boli to dva roky.

Spomeniete si na svoj prvý honorár?

Myslím, že to bolo za nejakú úlohu v televíznom filme. Ale tých sme robili pramálo, pretože vtedy to bolo na škole veľmi prísne. Hlavne pán profesor Zachar, ktorý bol mojím vedúcim ročníka, ten nesúhlasil, aby profesijne nepripravený herec išiel účinkovať do média. A keď, tak to veľmi dobre zvážil. Musel si prečítať scenár a niekedy nám to odobril. Ale nepamätám sa, koľko som dostal.

Z Nitry viedla vaša cesta na bratislavskú Novú scénu. Ako sa pozeráte dnes na účinkovanie na Novej scéne?

Veľmi dobre. Mal som po príchode na Novú scénu to šťastie, že som sa veľmi rýchlo dostal do skupiny hercov, ktorí si veľmi dobre rozumeli. Boli to herci, ktorí koncom 60. rokov účinkovali v Divadle na Korze. V novom divadle, aké sa na Slovensku nehrávalo. Boli tam Stano Dančiak, Marián Labuda, Zorka Kolínska, Marián Debnár, Zita Furková. Medzi seba prijali Zuzku Kronerovú, Mariána Zednikoviča a mňa. Boli sme súčasťou Novej scény, ale viac-menej to bola skupina, ktorá sa vytvorila okolo bývalého režiséra a dramaturga Divadla na Korze Vlada Strniska. Ten bol nielen úžasným dramaturgom, režisérom, ale aj pedagógom. On ma naučil čítať text, teda čítať myšlienky. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie a myslím si, že som sa tam ako mladý herec veľmi dobre chytil.

Tretím je Divadlo Astorka Korzo '90 od 1. júla 1990, takže tu ste už pomaly 25 rokov.

Bolo to vlastne oddelenie skupiny bývalých Korzákov z Novej scény. V rámci reštitúcie divadla, ktoré sa v 70. roku stavalo pre Divadlo Korzo a ktoré potom pripadlo Novej scéne ako štúdiové divadlo. To dostala táto skupina od ministra Snopeka, záležalo to od jeho podpisu. Tam vzniklo Divadlo Astorka Korzo '90 ako nasledovník pôvodného Korza.

Svedčia vám tragické aj komické postavy, klasika aj súčasnosť.

Nemal som nikdy vysnívanú postavu. Neviem prečo, ale je to tak. Nikdy som si neželal hrať Hamleta, pokiaľ mi to osud neprivial. Ani neprivial (opäť úsmev). Ja som vždy s očakávaním pozeral na nové obsadenie na fermane divadla, v akej inscenácii a čo budem hrať. Bolo mi to jedno, vždy to bola nejaká nová výzva. Ono je to totiž pri divadle tak, že je dosť veľa hercov, ktorí si vysnívajú rolu, túžia po nej roky. Potom sa k nej dostanú a nedopadne to dobre (znova úsmev). Aj také to môže byť. Mal som šťastie na pekné postavy, u pána režiséra Strniska som hral vo Višňovom sade, Mandragore a ďalších, boli to pekné a veľké postavy.

Už ste spomenuli režiséra Strniska. S ktorými režisérmi sa vám dobre pracuje?

Tým, že pán Strnisko odišiel do Národného divadla, tak sme ostali bez režiséra. Vzápätí prišiel Juraj Nvota a Roman Polák ako naši dvorní režiséri. Obaja mali iný štýl, ale použili to, čo sme vedeli my. Bolo to skĺbenie polákovskej alebo nvotovskej réžie s herectvom, ktoré sme sa my naučili. Bol to zaujímavý experiment a myslím, že sa vyplatil. Vznikli veľmi pozoruhodné inscenácie pre Poláka aj Nvotu. Určite iné, aké robili predtým v Trnave, respektíve v Martine, kde pôsobili.

Ste hercom, ale aj vy už máte za sebou režírovanie viacerých inscenácií. Je lepšie počúvať režiséra alebo režírovať?

Režírovať je určite ťažšie, pretože zodpovednosť za úspech inscenácie je väčšia. Byť hercom je tiež dosť náročné, pretože tam nestačí len hercova predstava o tom, ako bude postava vyzerať. Dôležité je, s akou predstavou príde režisér a tomu sa treba podriadiť. Nemám rád slovo kompromis, ale niekedy je to zdravý kompromis medzi tým, čo si o postave myslí herec a tým, čo režisér. Samozrejme je to zložitejšia cesta, ale tiež sa vyplatí, pokiaľ má režisér dobre pripravenú koncepciu inscenácie.

Ako dlho sa herec učí text postavy a ako dlho mu potom trvá, kým ju vymaže z pamäti?

Keď príde starecká pamäť, ktorá už pomaly dochádza, tak sa začínam rozpamätávať aj na texty, ktoré som robil ako mladý herec (ďalší úsmev). To sme obdivovali na profesorovi Zacharovi, ktorý si pamätal texty spred 40 rokov. Každý herec má nato, aby dokázal text dostať ani nie tak do hlavy ako do duše, to trvá dva mesiace. Ja si myslím zo svojich skúseností, že text sa vlastne nedá učiť naspamäť. Lebo učiť sa text naspamäť je učiť sa naspamäť slová. Treba čítať situáciu - čo vysvetľujem aj mladším kolegom. Že je potrebné čítať nielen svoj text, ale celú scénu, celú situáciu a dávať do kontextu jednotlivé časti hry do kompaktného celku. A keď sa herec naučí čítať situáciu, to znamená, že vie, o čom hrá - ten text už nie je problém, ten príde sám. To je, myslím, najdôležitejšie pri hereckej tvorbe.

Dvakrát vás ocenili Doskami, vychválili vás vo viacerých inscenáciách, medzi nimi Cesta dlhého dňa do noci O'Neila. Považujete niektorú z postáv za takú „naj“ vo svojej hereckej dráhe?

Nie. Na väčšinu postáv mám veľmi dobré spomienky a ťažko mi hovoriť, ktorú si viac vážim. Každá postava je iná, každý pracovný prístup k postave je iný, aspoň mne to tak vychádza. Som zato, aby herec tvoril. Aby neniesol v divadle svoj takzvaný imidž niekoľko rokov, aj keď trend obyčajného priemerného diváka je vidieť herca stále tak isto. To nikdy nebolo mojou ambíciou, lebo by mi to pripadalo strašné, keby som De Guicha v Cyranovi hral rovnako ako otca v Ceste dlhého dňa do noci alebo posledného hrdinu z inscenácie Kamene vo vreckách. To prosto nejde. Aj tak sa budem vždy na seba podobať, aj tak mám isté črty svojho prejavu, ktoré ma charakterizujú, ale snažím sa vždy myslieť inak. A to myslenie jednotlivých postáv ich diferencuje. Aj v očiach diváka. To je moja snaha. Niekedy sa to darí viac, niekedy menej, ale ambícia tu je. Vlastne to je aj podstata hereckej tvorby. Sú herci, ktorí sú známi z televízie a keď idete na ich predstavenie do divadla, tak vlastne tí herci si menia len meno a kostým, ale stále ostávajú tí istí.

Čo je podľa vás najlepšou odmenou – okrem výplaty – pre herca?

Záujem a ocenenie od divákov. Jednak na konci predstavenia - človek cíti, ako divák reaguje, aj keď je ticho. To ticho je iné ako obyčajné ticho. Alebo keď sa smeje, keď hrá človek niečo vtipné, nejakú dobrú komédiu. Samozrejme, ten smiech je dobrým ocenením. A možno najviac je, a to sa stáva občas, že po predstavení ostanú nejakí diváci čakať pred divadlom a osobne prídu hercovi poďakovať za to, čo videli, čo pre nich herec urobil. To je určite lepšie ocenenie ako súčasný herecký plat herca Divadla Astorka.

Skupina No Name má v pesničke Čím to je text „prečo kritik nenapíše pieseň“. Dá sa to preniesť aj do divadelnej roviny, aký je vzťah herec – kritik, dá sa to popísať?

Nedá sa. Lebo v súčasnosti kritika neexistuje. Nepoznám renomovaného kritika alebo recenzenta v súčasnosti, ktorý by písal o divadle. Zopár ich je. Ale neviem, či vo všetkých, ale v určitých denníkoch platí, že ak chce divadlo, aby bola napísaná kritika o jeho predstavení, tak musí zaplatiť. Takže to, čo vychádza a čo sa volá ako recenzia, často býva len akási reklama, či už dobrá alebo zlá, pre predstavenie, ktoré začne divadlo uvádzať. Nájdete tam obsah, o čom asi tá hra je, možno pár slov o autorovi, a potom pár slov o hercoch. Ale to nie sú kritiky. Ja to nazývam dojmológie. Dojmológie toho človeka, ktorý to píše.

Od septembra 2007 ste umeleckým šéfom Divadla Astorka. Ako chutí šéfovská stolička?

To už je toľko? Nás je aj s riaditeľom 18 hercov, aj to už je trocha nadstav. Takže hovoriť o umeleckom šéfovi v našom divadle - šéfovať takému malému kolektívu kamarátov - je smiešne. Neberiem to ako nejakú zvláštnu funkciu. Aj tak nemám ktovie aké právomoci. Jedno, o čo sa pokúšam a čo sa mi v posledných rokoch možno aj trocha darí, že po rozviazaní pracovného pomeru s režisérmi – myslím stáleho pracovného pomeru – tak zháňam režisérov, ktorí sú dobrí, ktorí majú dobré meno a ktorí radi prídu do nášho divadla a urobia s nami inscenáciu. To je moja hlavná ambícia ako šéfa. Podarilo sa nám spolupracovať s režisérom Ondrejom Spišákom, ktorý tu nie je takmer vôbec známy, ale v Poľsku má veľké meno. Bol tu pán Krobot, vynikajúci režisér z Dejvického divadla, bol tu režisér Amsler, ktorý má úžasné výsledky, dokonca v SND. S touto ambíciou hodlám byť šéfom aj naďalej.

Rozhovor robíme po skončení umeleckej rady. Aké výstupy z takého zasadnutia pre divadlo vyplývajú?

Oboznamujeme sa na nej s tým, čo sa za posledný mesiac udialo v divadle, o čom by herci mali vedieť. V poslednom čase sú to informácie hlavne o financiách, či nám ostanú tie, čo máme, alebo budeme mať menej. Hovoríme o tom, čo v ďalších sezónach, ktorých režisérov sme oslovili, ktorí nám už povedali áno, ktorí ešte neodpovedali. Herci sa majú možnosť vyjadriť, čo ich trápi, čo by chceli mať lepšie. My im povieme, či sa to dá, či nie. A to je vlastne celé. Ja to robím tak - keďže nemáme režiséra na pevný úväzok – dám mu možnosť, aby si hru vybral sám, poznal náš kolektív a to je myslím aj najlepšie riešenie. On sa snaží trafiť a prispôsobiť nám, my zase jemu. Ak si nevie vybrať, tak máme s dramaturgičkou pripravené hry, ktoré mu ponúkneme a čakáme, na ktorú prikývne.

Známy ste nielen z divadla, televízni diváci vás videli v Seriáli Kriminálka staré mesto v postave Stana Farkaša.

Kriminálka Staré mesto je jeden z mála seriálov, ktorý sa robí seriózne, nie je to tá rýchlovýroba, na ktorú je slovenský divák zvyknutý. Robí sa poctivo, je to pekná práca. Filmov sa robí tak málo, že na mňa akosi nezvýši. Do filmov sa obsadzujú dosť často – nehovorím, že je to pravidlo –, ale dosť často herci, ktorí sú mediálne známi aj z iných produkcií. Nemyslím si, že je to príliš produktívne. Možno to robia v záujme toho, aby ľudia prišli na film vo väčšom počte. Ja mám vždy radosť, keď vidím film, v ktorom hrá herec, ktorého som nepoznal, nevidel – a nehovorím len o slovenských filmoch –, a ktorý hrá a robí postavu dokonale. To mám oveľa radšej.

Svoj hlas ste prepožičali v dabingu mnohým postavám, najznámejšími sú poručík James Dempsey a sanfranciský policajt Adrian Monk.

Všetci sa pýtajú na Dempseyho, ten má pritom 30 rokov, možno aj viac. Pokiaľ nejde o nejaké drobné postavy v dabingu, nechám si urobiť kópiu scenára a na DVD film. To sa snažím preštudovať a vychytať muchy originálu a potom idem do dabingu tvoriť. Bez toho si to neviem predstaviť a obdivujem smelosť kolegov, ktorí idú bez toho, aby film poznali. Dabing sa nedá tak dôkladne spraviť, keď človek film nevidí. Začnete na konci, potom sa ide na začiatok, pokračuje stredom, lebo pri dabovaní sa veľmi skáče. Niekedy, keď sa človek pozorne díva a pozná ten film z originálu, tak zistí, že herec nemá predstavu o tom, čo hovorí a to je škoda. Napríklad, keď som šiel robiť Monka, tak som študoval niekoľko dielov s dosť veľkým predstihom. Veľmi ma to chytilo a povedal som si, že je škoda, aby Monk hovoril po slovensky bez všetkých tých charakteristických znakov originálu. Pre mňa to nie je práca, pre mňa je to zábava. A môžem povedať, že volajú mi ľudia ešte aj teraz. Znovu to dávajú napoludnie v televízii. Kamarát mi povedal: taký som rád, chodím na obed o druhej, lebo vtedy sa začína Monk a v reštaurácii majú televízor (opäť úsmev). Tak to je tiež satisfakcia za to, čo človek tomu venuje.

Boris Farkaš a literatúra, často vás počujeme z rozhlasu pri čítaní ukážok z kníh, napríklad v Literárnej revue, a podľa ohlasov poslucháčov to robíte výborne.

Sú aj takí herci, ktorí idú na nahrávanie bez prípravy. Ale ja si to zvyknem najprv prečítať. Neodvážil by som sa ísť rovno na mikrofón bez prípravy. Aj preto, že keď si človek prečíta tie veci, potom dávajú príležitosť na to, aby každý úryvok čítal trocha inak. Aby vychytil žáner, aby sa s textom trocha pohral. Ale robím to rád. Cítim sa ako Matej Hrebenda s Dadom Nagyom, pretože v tejto dobe veľmi málo ľudí číta. Tak si pripadám ako nejaký osvietenec, ktorý národu núka literatúru so slovami – ľudia, čítajte (úsmev). Ušľachtilá činnosť.

Čo rozprávky, čítate rozprávky?

Ó, rozprávok som načítal množstvo, pokiaľ sa ešte v rozhlase robili. Teraz je to zriedkavosť, hlavne večerníčky, ale aj hrané veci. Pred dvomi týždňami som dokonca dostal ocenenie Zázračný oriešok na Festivale rozhlasových rozprávok – už ako zaslúžilý interpret detských textov. Pekné, že si rozhlas spomenul. Len neviem, či som sa dostal do veku, keď sa už patrí dať cenu aj mne (smiech).

Známe je o vás, že ste dobrým imitátorom kolegov. Ako prišlo k takej situácii?

Viem napodobniť viac známych hlasov, ale na niektoré situácie by som sa už dnes neodvážil, boli z mladíckej nerozvážnosti. Raz som sa ako študent dostal s frajerkou aj do kina. Prišiel film Čeľuste, čo nebola každodenná záležitosť, aby americký film doputoval až na Slovensko. Samozrejme, bol vypredaný. Nevedel som zohnať lístky, tak som zavolal do pokladne kina ako Jozef Kroner a povedal som, že posielam synovca z Považia na film, že nemohol dostať lístky, či by nemali. Odpoveď bola, že samozrejme, tak nás aj usadili.

Jablko nepadá ďaleko od stromu, dcéra Kristína je herečkou. Ste prvým poradcom aj hodnotiteľom dcéry?
Nie. Kristína je už tretia generácia, otec a mama boli hercami v divadle. Nikdy nebolo z jej ani mojej strany ambíciou upozorňovať nato, ako tvoriť. Myslím si, že Kristína je dosť šikovná a talentovaná nato, aby si to zhodnotila sama. Som vždy rád, keď idem na jej vystúpenie, a kde nevidím seba. Lebo ak by som jej radil, tak už by som hodnotil to, či splnila, čo som jej poradil. Ide svojou cestou a vždy mala komplex z toho, že ja ako otec herec jej vybavujem kšefty. Fakt si to ľudia mysleli. Myslím, že v posledných rokoch je v takej permanencii v médiách, že bolo by dobré, keby ona vybavila nejaké kšefty mne (znova smiech).

V júni minulého roku sa dcére Kristíne narodili dvojčatá Matilda a Ela. Ako sa cítite v úlohe dvojnásobného starého otca?

Som dvojnásobne šťastný. Je to úžasná vec. Najprv mi to slovo dedko alebo starý otec vŕtalo v hlave. Veď sa necítim tak starý, aby mi niekto hovoril dedko. Ale to ma veľmi rýchlo prešlo. Myslím si, že starý otec alebo dedko by mal byť v takom veku, keď si s vnúčatami ešte dokáže užiť, keď sa s nimi dokáže hrať, dokáže s nimi ísť niekam na bicykli, zahrať si nejaké hry. Je hrozné byť dedkom, ktorý už nevládze chodiť, možno si už ani nič nepamätá (úsmev), nevie pomenovať ani svoje vnúčatá, hlavne ak sú dve. Ešte som v takej kondícii, že toto všetko môžem zvládnuť.

Vieme o vás, že veľmi dobre kreslíte, fotografujete, že píšete. Prečo sa tomu nevenujete viac?

Neviem to pomenovať. Príde na mňa, že cítim veľkú potrebu robiť niečo mimo divadla. Ale to všetko spolu súvisí. Myslím si, že výtvarné videnie je veľmi dôležité pre herca, pretože tvorba je spojená s predstavivosťou a uľahčuje hereckú prácu. Vždy som rád kreslil. Mal som obdobie, keď som sa k tomu nedostal, to keď som športoval či behal za dievčatami. Človek sa vždy po istom čase vráti k tomu, čo má rád. Mávam také obdobie, že fotím a kreslím, občas si píšem. Básničky aj poviedky. Zatiaľ ich odkladám do šuplíka a nadávajú mi, že to nezverejňujem. Ale už sa chystám niečo dorobiť, čo sa možno ujme, v knižke alebo divadle. Uvidím. Ja som totiž príliš sebakritický, čo je môj hendikep.

Môžeme to považovať za vašu formu relaxu, alebo stíhate ešte iné hobby?

Viac-menej áno. Všetko, čo ide okolo mňa a zaujme ma, tak to skúsim (úsmev).

Nezdá sa to, ale čas beží a chlapi dospievajú. O pár dní oslávite životné jubileum. Ste typ, ktorý má rád oslavy, veľkú spoločnosť alebo menšiu partiu?

Ja som radšej v malej partii. Nechcem povedať, že som odľud, ale mám rád menej ľudí, s ktorými sa dá zmysluplnejšie porozprávať, ako veľa ľudí, kde sa neporozprávam s nikým o ničom. To je vždy pre mňa príjemnejšie. Ale keď som oslavoval pred desiatimi rokmi, bol som veľmi milo prekvapený. Z malej intímnej oslavy s kolegami z divadla sa vykľula riadna – väčšia oslava, kde prišli zablahoželať aj odborníci od divadla. Bolo to veľmi príjemné, nečakal som to. A mal som aj narodeninový prídavok, keď noví členovia Astorky Kemka, Latinák, Jakab a Miezga mi tajne pripravili oslavu na chalupe. Zorganizovala to moja dcéra poza môj chrbát. Išli sme tam s chalanmi na výlet - a tam bolo navarené, lietali balóny, dostal som hokejový dres s menom a číslom. Zlatým klincom bolo, že v ten večer poprichádzali mnohí z mojich spolužiakov z VŠMU. Bolo to úžasné.

Takže toto vás čaká opäť?

Toto ma teraz nečaká, už nie som taký populárny. Samozrejme, spravím posedenie, mám ale veľa starostí a oslavu odsuniem až na jeseň. Mám na to právo, pretože mám narodeniny cez divadelné prázdniny, tak si oslavu môžem posunúť.

Máte svoje porekadlo alebo životnú múdrosť, ktorou sa riadite?

Snažím sa celý život, aby to, čo robím, malo nejaký zmysel. Netýka sa to len práce, ale aj rodičovstva a priateľstiev. Asi najvýstižnejšie to vyjadril Jan Werich, ktorý povedal to známe: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když už kouká a je, tak má koukat, aby byl tím, čím je a ne tím, čím není, jak v tomu v mnoha případech je.“

Blahoželáme, ďakujeme a pridávame to známe – Živio, živio, mnoga leta, živio!







Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR