Autorom dejín slovenskej literatúry o štúrovskom období je V. Kochol

Bratislava 30. júla (TASR) - Akademické Dejiny slovenskej literatúry, teda kolektívne dielo viacerých autorov a výsledok práce Ústavu slovenskej literatúry SAV, začali vychádzať v roku 1958 vo Vydavateľstve Slovenskej akadémie vied. Ich prvý zväzok mal tematický názov Dejiny staršej slovenskej literatúry. Druhý zväzok vyšiel v roku 1960, vzápätí po „osvetovom“ vydaní popularizačných Dejín slovenskej literatúry, (pripravených kolektívom pod vedením Milana Pišúta) a jeho tematický podnázov znie: Literatúra národného obrodenia. Dielo napísali Milan Pišút, Karol Rosenbaum a Viktor Kochol. Má tri časti: Základy obrodeneckej literatúry (Pišút), Slovanská myšlienka a prehĺbenie obrodeneckej ideológie v literatúre (Rosenbaum) a Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry (Kochol).


Autor tretej časti, teda časti o štúrovskom období, si tému rozdelil na tri podkapitoly: Počiatky štúrovskej literatúry, Rozkvet štúrovskej literatúry a Charakter a význam štúrovskej literatúry. Kocholovo poňatie témy je veľmi originálne. V prvých dvoch podkapitolách nosným pilierom jeho textu je tvorba štúrovských autorov, vrátane Ľudovíta Štúra. Ich životné osudy sú z hľadiska rozsahu textu akoby sekundárne. No nie je to celkom tak. Ako u všetkých tvorcov na svete, sú premietnuté do ich tvorby.

Z textu tejto podkapitoly sa, napríklad, môžeme dozvedieť, že: „V počiatočnej básnickej tvorbe mladého pokolenia dôležitý význam má pomerne rozsiahla produkcia Ľudovíta Štúra, ktorý v kruhoch bratislavskej Spoločnosti je známy ako básnik už od roku 1830, no verejne sa predstavuje až v Plodoch roku 1836 šiestimi básňami, z ktorých tri sú znelky, vyjadrujúce smútok nad odrodilstvom a inými neradostnými javmi ubiedeného Slovenska. Elegický tón zaznieva aj v Štúrovej básni Stracený syn Slovenska, (...) no v óde Na Zobor načrtáva aj jasnejšiu perspektívu slovenského života, vieru v jeho znovuzrodenie. Podobný radostný a veštecký tón zaznieva aj v Óde na Hronku.“ Treba si uvedomiť, že v roku 1830 mal Štúr pätnásť rokov a v roku 1836, keď vyšiel zborník Plody, iba 21.

Tretia podkapitola tejto časti akademických Dejín má už personálny, biografický charakter. Autor v nej v samostatných kapitolách predstavil životné príbehy Ľudovíta Štúra, Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Jána Bottu, Jána Kalinčiaka a Jozefa Miloslava Hurbana, teda kultové spisovateľské osobnosti nášho národného obrodenia. A v súvislosti s osobnosťou Ľudovíta Štúra prináša aj tieto postrehy a myšlienky: „Nárečja slovenskuo... je nielen manifestom spisovnej slovenčiny, ale aj ústredným Štúrovým spisom, kde sa zhrňujú všetky podstatné stránky Štúrovho myslenia a účinkovania. Spisovnú slovenčinu, ako Štúr píše v úvode k tomuto spisu, vyvoláva sám život, materiálne a kultúrne bytie Slovákov, ktoré dosiahlo taký vývinový stupeň, že jeho ďalší rozvoj je možný iba vo vlastnom jazyku.“

A takto vníma Štúrove postoje pri vydávaní Slovenských národných novín: „Štúr z obavy pred cenzúrou presadzoval vo svojich novinách politické a hospodárske pozdvihnutie Slovenska nanajvýš opatrne a vyhýbal sa konfliktom s úradmi.“ A sám Štúr to radikálom zo svojho okolia zdôvodňuje takto: „...hľadeli sme radšej prípravy urobiť k tomu, aby sme o politických otázkach svojím časom, keď bude treba, s úžitkom porozprávať mohli.“ Biografickú kapitolu o Ľudovítovi Štúrovi autor tejto časti Dejín slovenskej literatúry uzatvára takto: “V sprievode šli mnohí vynikajúci vlastenci, v mene ktorých sa so Štúrom rozlúčil jeho spolupracovník a priateľ Jozef Miloslav Hurban. Pri Štúrovom pohrebe sa tak manifestovala jednota celého slovenského národa. Uskutočnenie tejto idey bolo hlavným cieľom i zásluhou Štúrovho života.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR