Anna Králiková: Ľudia dôverujú architektom viac

Bratislava 21. júna (TASR) - Slováci sú dnes už viac naklonení spolupráci s architektom ako v minulosti. Na architektov sa obracajú aj úplne bežní ľudia bez ohľadu na ich finančný status. Podľa mladej architektky Anny Králikovej už spoluprácu s architektom nepovažujú za taký prepych ako v minulosti. Architekt dokáže podľa nej klientovi ušetriť čas aj peniaze. V rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky hovorí Králiková aj o tom, ako pomáha mladým slovenským a českým dizajnérom zviditeľniť sa.



Je ťažké byť na Slovensku architekt?
Tak ako v každom inom povolaní je ťažké vydobyť si dôveryhodnú pozíciu, aj pri architektúre sa človek musí snažiť, aby získal dôveryhodné postavenie. V zahraničí je bežné spolupracovať s architektom. Na Slovensku sa ľudia ešte len snažia s nami spolupracovať. Ale je to už lepšie, už to ľudia nepovažujú za taký prepych ako kedysi. Ľudia sú viac naklonení spolupráci s architektom.


Čiže už viac vyhľadávajú architektov...
Áno, a to úplne bežní ľudia. Vôbec to nezávisí od finančného statusu. Veľa ľudí v spolupráci vidí zmysel. Aj to, že spolupráca s architektom im dokáže ušetriť veľa peňazí a hlavne vyriešiť celý priestor tak, aby bol funkčný, aby sa im dobre bývalo.


Keď sa na vás klient obráti, dá si skutočne poradiť, alebo si napokon urobí aj tak po svojom?
Každý klient je odlišný. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí ma požiadali, aby som im urobila interiér, dali mi kľúčik a plnú dôveru. Sú aj takí, čo majú svoje názory, ale dajú si poradiť. A sú aj takí, ktorí s architektom radi bojujú. Takíto ľudia by si mali asi riešiť interiér radšej po svojej osi. Lebo keď človek príde za architektom, tak by mu mal dôverovať a nechať si poradiť. Ľudia zvyčajne riešia interiér raz, dvakrát za život. Architekt sa s tým stretáva denne a dokáže klientovi poskytnúť celkový servis vrátane poradenstva, tak aby mu splnil očakávania.


Ako sú na tom klienti napríklad s farbami v byte? Sme odvážnejší, alebo sa farieb ešte trochu bojíme?
Ľudia často inklinujú k prírodnejším tónom. Ešte to nie je také farebné a extravagantné. Mám pocit, že sa ešte boja výraznejších vecí. Mladší ľudia si dovolia zopár nápadných kúskov, ale zatiaľ sa ľudia držia zemitých farieb, dreva a materiálov, ktoré poznajú. Vo svete sa pritom už vymýšľa kadečo.


Má teda význam byť na Slovensku architekt?
Určite áno. Architekt dokáže klientovi vyriešiť jeho nerozhodnosť, usmerniť ho takým smerom, aby sa vyhol chybám. A pre mňa je najkrajšie na tejto práci, že za sebou vidím výsledok. Niečo hmatateľné, niečo, čo vyčarí úsmev na tvárach klientov a čo im ešte dlho slúži. Rada tvorím ľuďom príbytok, hrám sa s farbami, materiálmi a vytváram z ich nejasných predstáv úplne konkrétnu realitu.


Mladí ľudia po škole majú v súčasnosti problém zamestnať sa. Architektúra je odbor, kde je asi ťažké zamestnať sa, presadiť. Nebáli ste sa, že neuspejete?
Keď som išla do školy, bol veľký stavebný boom. Vtedy som nepochybovala, že si nájdem prácu. A posledné dva-tri roky, ako som v škole končila, bola zas veľká stavebná kríza. Len v Bratislave vtedy skrachovalo nejakých 30 ateliérov. Všetci sa veľmi báli, veľa mojich spolužiakov si nenašlo v tomto odbore prácu. Takže aj ja som sa bála. Ale mala som šťastie, že som mohla pracovať už popri škole v developérskej firme, kde som sa dostala ku všetkému. Od účtovníctva, cez právnické veci, komunikáciu s klientom. A keď som tam skončila, povedala som si, že je čas vyskúšať to sama. Vždy som chcela robiť niečo vlastné.


Takže ste si založili vlastnú firmu a aj tým ste si vyriešili problém, či sa uplatníte...
V podstate áno.


Nebolo to ťažké? Je asi rozdiel, keď si zakladá firmu architekt s rokmi skúseností, vybudovaným menom a keď si ju zakladá človek krátko po ukončení školy...
Bola to výzva, pomohlo mi, že som robila počas školy vo viacerých ateliéroch a tri roky v developérskej firme. Takže som nešla zo školy rovno do vlastného. Tie skúsenosti mám. Aj dnes už známi architekti si museli prejsť podobnou cestou ako ja.


S čím si musí mladý architekt na Slovensku poradiť, keď sa chce presadiť?
Hlavne dostať do povedomia meno svojho ateliéru, svoje vlastné. Komunikovať s ľuďmi, vytvárať si s nimi vzťah a to ešte predtým, ako nás oslovia. Dnes už je veľmi veľa kanálov, ktoré nám to umožňujú, vrátane sociálnych sietí. Snažiť sa im poradiť, získať si ich dôveru, aby sa pri rozhodovaní o interiéri obrátili práve na mňa ako na toho svojho architekta.


Okrem architektonickej firmy ste založili aj portál designspot.sk. Na čo slúži?
Je to portál, ktorý združuje mladých slovenských a českých dizajnérov, prezentuje a ponúka na predaj ich výrobky. Mladí dizajnéri to majú v súčasnosti veľmi ťažké. Sú to ľudia, ktorí majú jeden či dva produkty a sami sa presadia veľmi ťažko. Takže tento portál je jedinečný projekt, ktorý ich zastrešuje, dovoľuje im prezentovať ich prácu, ľudia si tam vedia priamo zakúpiť ich produkty. A zároveň to sprevádzame rôznymi blogmi, článkami, rozhovormi s nimi, aby sa ľudia trošku viac dozvedeli o tom, ako pracujú a tvoria. Verím, že to bude mať úspech a prospeje to rozvoju dizajnu u nás.





Aké sú vaše ambície? Čo by ste chceli po sebe zanechať?
Veľmi ma napĺňa, keď sú ľudia spokojní s mojou prácou. Budem veľmi rada, keď raz pôjdem do dôchodku a budem vedieť, že som svojim klientom pomohla a žijú v interiéri alebo rodinnom dome, ktorý sme spolu navrhli, spokojne.


Čo si máme pod prácou architekta vlastne predstaviť? Je to len navrhnutie bytu, domu, záhrady, alebo čo všetko to vlastne obsahuje, keď príde za vami klient?
Zastrešujeme všetko. Od prvého stretnutia s klientom, cez analýzu a návrh až po úplnú realizáciu na kľúč. To znamená, že architektonické štúdio spolupracuje s dodávateľmi a majstrami, realizuje to, čo navrhol. Architekt sa tiež dokáže vyhnúť chybám, ktoré veľa ľudí robí, keď sa púšťajú do prvej rekonštrukcie. Takže dokáže klientovi ušetriť nielen čas, ale aj peniaze. Zabezpečujeme úplne všetko od prvej myšlienky, poradenstva až do úplnej realizácie. Nakoniec klientovi už len odovzdáme kľúč a môže sa nasťahovať.


Takže rekonštrukcia alebo stavba domu nemusí byť pre klienta taká stresujúca, keď to zverí do skúsenejších rúk...
Presne tak. Veľa ľudí je takých, že realizáciu svojich predstáv nechajú na nás. Riešime celú časovú následnosť. Klient sa vôbec nemusí starať o to, kedy mu prídu obkladačky, parkety, majstri. To všetko zastrešuje architekt. Klient sa môže prísť len pozrieť, ako to pokračuje a nemusí sa vôbec stresovať. Práve pre ten stres majú ľudia často strach pustiť sa do rekonštrukcie. Ale architekt im vie z rekonštrukcie urobiť príjemnú vec, vedia sa tešiť na svoje nové bývanie.


V súčasnosti je trend malometrážnych bytov. Keď človek prerába alebo zariaďuje takýto byt, na čo by si mal dať pozor?
Tento trend je preto, že sú veľmi vysoké ceny bytov. Mladí ľudia si nemôžu dovoliť veľký byt, preto je veľa tých malých, aby si v podstate každý mohol svoju nehnuteľnosť kúpiť. Ale je omnoho ťažšie zariaďovať malý byt ako veľký. Pri veľkom sú možnosti rozloženia či už nábytku, alebo úložných priestorov rôzne. S tým sa dá pekne vyhrať. Ale pri malých bytoch treba využiť každý meter štvorcový. Byt je potrebné vyriešiť funkčne, zastrešiť variabilitu priestoru a zároveň aby nepôsobil preplneno. Ľudia, ktorí majú malé byty alebo atypické priestory, by mali vyhľadávať spoluprácu s architektom. Architekt pomôže tieto výzvy vyriešiť v maximálnej miere, ako to byt dovoľuje.


A čoho by sa teda mali vyvarovať, keď ten malý byt prerábajú alebo zariaďujú? Čo platí pre malé byty?
Najčastejšia chyba je, že klient si vyberá tmavé odtiene. V malých priestoroch sú potrebné svetlé tóny a používať farby. Aby byt dokázal dýchať. Aby nebolo priveľa nábytku, nekúskovať to. Skôr byt riešiť ako celok.


V čom robíme chyby pri rekonštrukciách alebo zariaďovaní bytov?
Najmä pri starších bytoch ľudia nevidia potenciál priestoru. Často sa mi stáva, že prídem do bytu a už mám v hlave 10 rôznych tipov, ako by sa dal prerobiť. Veľa ľudí to nevidí. Ale architekt vidí - toto je nosná stena, toto je priečka, toto sa dá posunúť tam, toto tam, zbaviť sa čo najviac chodbových priestorov a premeniť ich skôr na obytné časti bytu... Preto, pokiaľ človek nemá peniaze na to, aby investoval do celého návrhu, mal by si dať od architekta vyriešiť aspoň dispozíciu bytu. Dať si urobiť rôzne varianty, ako by sa dal priestor inak využiť. Často je to len drobnými dispozičnými zmenami, nie je potrebné vždy búrať do nosných stien. Všetko závisí od priestoru.


Kde čerpáte inšpiráciu?
V súčasnosti je už veľa kanálov. Na internete je veľmi veľa dobrých stránok, kde sú najnovšie projekty a trendy. Tiež na výstavách a v časopisoch. Mám aj veľa kníh, no tie sú skôr odborné.


Ako vidíte budúcnosť architektúry a bytového dizajnu? Bude ňou inteligentná domácnosť, so spotrebičmi, ktoré si budú samy regulovať fungovanie na báze smartmeteringu, alebo niečo iné?
Je prirodzené, že svet sa vývojom technológií posúva. V súčasnosti sú domy, ktoré už fungujú samy, bez spolupráce s človekom. Už si vedia na základe slnečného žiarenia alebo iných zdrojov energie regulovať priestor samy. Ale v poslednej dobe mám pocit, že veľa ľudí sa prikláňa k prírodnému materiálu. Stavajú sa slamové či drevné domy. Ľudia sa snažia vyhnúť priveľkému množstvu elektroniky. Doma chcú skôr nachádzať pokoj a chcú byť obklopení prírodou. Ale je to veľmi individuálne. Sú ľudia, ktorí majú radi pohodlie a doprajú si luxus inteligentného domu, ktorý všetko urobí za nich. V administratívnych budovách bude mať inteligencia naďalej určite svoju váhu. Pri rodinných domoch je to veľmi individuálne.


Rozhovor s Annou Králikovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR