Ako prežívali osudové ženy Štúra, Hurbana a Hodžu revolučné roky?

Bratislava 12. novembra (TASR) - Slovenské národné divadlo v Bratislave v rámci Roka Ľudovíta Štúra naštudovalo a uviedlo novú hru súčasného dramatika Karola Horáka o Ľudovítovi Štúrovi, ktorú autor nazval Prorok Štúr a jeho tiene alebo Zjavenie, obetovanie a nanebovstúpenie proroka Ľudovíta a jeho učeníkov. Karol Horák (1943 Katarínska Huta) je skúsený autor, programovo sa orientujúci na biografické a osobnostné dramatické diela o našich významných národných dejateľoch a spisovateľoch.


Slovenské národné divadlo pri tejto príležitosti vydalo pod tým istým názvom publikáciu, ktorá primárne plní funkciu programového bulletinu, no svojím obsahom i formou túto svoju úlohu ďaleko presahuje. Presahuje ju najmä tým, že v tejto 112-stranovej publikácii je uverejnený kompletný text Horákovej hry. V činohre je to ojedinelý jav, keď s premiérou inscenácie súčasne vyjde tlačou aj autorizovaný text literárnej predlohy.

Karol Horák si v tejto hre vybral zo života Ľudovíta Štúra a jeho najbližších priateľov a spolupracovníkov revolučné obdobie rokov 1848-1849 s presahom do udalostí predchádzajúcich rokov i epilógu v rokoch päťdesiatych. Pritom na misky váh historickej spravodlivosti rovnomerne rozložil víťazstvá i pády troch hlavných protagonistov - Štúra, Hurbana a Hodžu. V politických i vojenských zápasoch ich predstavuje ako jednotný celok, aj keď jednota ich zmýšľania a konania sa rodila v búrlivom ovzduší škriepok a diskusií. Ako jednotlivcov ich predstavuje vo vzťahu k ich životným partnerkám, Štúra k Adele Ostrolúckej, Hurbana k manželke Anne Jurkovičovej a Hodžu k manželke Kornélii Kellnerovej. Pritom v texte dáva značný priestor aj tomu, ako práve tieto ženy prežívali revolučné roky a všetky peripetie spojené s vedomím, že mužov majú na bojiskách.

Osobnosť Ľudovíta Štúra v týchto rokoch autor poňal ako jedného z troch v rovnocennom kolektíve, aj keď ideové vodcovstvo Štúra zreteľne potvrdzuje skutočnosť, že dialógy s Košútom vedie iba on, čo je podmienené historickými faktami. S prípustnou toleranciou k autorskej licencii jeden z nich znie takto: „Košút: Orientuj sa! Pridaj sa na správnu stranu, lebo ťa história vysmeje. Národ, ktorý nemá šľachtu a meštianstvo, nie je národom. Kto si, Ľudovít? Demokrat? Alebo pansláv? Agent Ruska? Chceš sa odtrhnúť? Chceš sa spojiť s tými Aziatmi? Štúr: Nie, my Slováci sme pevnou súčasťou západnej kultúry. My sme Európania. Ale chceme také isté slobody a ľudské práva ako štáty západnej Európy. Tam národy postupne od napoleonských vojen získavajú čoraz väčšiu slobodu. Život sa vyrovnávaním rozdielov medzi rozličnými spoločenskými vrstvami stáva znesiteľnejším. My sa nechceme odtrhnúť, my sa chceme stať rovnocennými.“

Aj takto, teda nanajvýš aktuálne v obsahu i štylistike, autor zobrazil osobnosť Ľudovíta Štúra v tejto hre. No jej súčasťou sú aj obrazy porevolučnej agónie troch hlavných predstaviteľov. Autor akoby chcel potvrdiť, že stále platí železný zákon o porevolučných osudoch hlavných protagonistov revolúcií. Nedokázali ho obísť ani naši revolucionári. Hurban sa horko-ťažko utiahne na svoju faru v Hlbokom a musí znášať osud rodiča, ktorému umierajú deti nielen v útlom veku, ale aj dospelá dcéra Ľudmila, a to dokonca vlastným pričinením. Hodža, ktorý nemá v sebe štipku vojenskosti, máva psychické traumy a je na najlepšej ceste do blázinca. No a Štúr, ktorému Viedeň nikdy neodpustila vystúpenie a účinkovanie na Slovanskom zjazde, žije pod policajným dozorom v Modre a kráča „z hrobu na hrob“. Napriek tomu, fiktívnej postave „Pokušiteľa“, ktorého môžeme považovať za echo svedomia, v závere hry vzdorovito hovorí: „Muselo to byť, muselo sa to uskutočniť, aby sa to vedelo, aj keď to nemuselo stopercentne vyjsť, aby sa to dalo dostatočne zdokumentovať, že taký pokus tu už bol - a že sa dá na čosi nadväzovať. (Zošúverený padá na kolená.) Cítim, že splývam s podstatou.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR