A. MOSIOMA: Afrika stráca na daniach dvakrát toľko, čo získa ako pomoc

Bratislava 21. februára (TASR) - Ako dokáže pri prevoze z Kene do Amsterdamu desaťnásobne stúpnuť cena kvetov? Alebo ako je možné, že sa deklarovaný zisk kenskej pobočky Google dostáva na úroveň blízko nuly? A prečo vlastne africké krajiny strácajú na daňových únikoch ročne až 50 miliárd dolárov?

Alvin Mosioma, výkonný riaditeľ panafrickej iniciatívy Tax Justice Network – Africa, vysvetľuje, že africké krajiny rôznymi praktikami amerických či európskych nadnárodných firiem prídu na daňových únikoch o dvojnásobné množstvo peňazí, ako získajú vo forme rozvojovej pomoci. Pomoci, ktorá prichádza práve z Ameriky a Európy.

V kenskom Nairobi, v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky Mosioma porozprával, ako systém výberu daní v afrických krajinách funguje i ako ho možno vylepšiť.

-Tax Justice Network - Africa sa snaží bojovať proti daňovým únikom, zvyšovať mobilizáciu domácich zdrojov, žiada sociálne spravodlivé a progresívne daňové systémy. Ako teda vyzerá model krajiny, ktorý chcete dosiahnuť?-
Dane sú veľmi dôležitou ekonomickou veličinou. Ak majú byť krajiny politicky i ekonomicky nezávislé, musia byť schopné financovať svoje potreby a priority z vlastných zdrojov. Mnoho afrických štátov je však dnes stále závislých od zahraničného financovania, rozvojovej pomoci alebo rôznych pôžičiek. Našou víziou je teda nová Afrika, kde vládne daňová spravodlivosť, ktorá zaručí spravodlivý, inkluzívny a trvalo udržateľný rozvoj.

V čase, keď som chodil do školy, platilo, že rodičia museli deťom kupovať učebnice a povinné uniformy, čo bolo drahé. Mnohé chudobné deti sa nedostali k vzdelaniu a vo viacčlenných rodinách sa stávalo, že do školy chodili len chlapci. Dievčatá ostávali doma, aby rodina ušetrila. Dnes vláda garantuje bezplatný prístup k základnému vzdelaniu každému dieťaťu a na to potrebuje získať dostatok verejných zdrojov, najmä lepším výberom daní.

Pri daniach je ale dôležité aj ich spojenie s občianstvom. Keďže ľudia prostredníctvom daní financujú vládu, robia ju tým predvídateľnejšou, pretože závisí aj od ich vôle. Nútia ju, aby nerobila kroky, ktoré ľudí poškodzujú. Medzi občanmi a vládou tak vzniká spoločenská zmluva, ktorej pilierom je práve zdaňovanie.

-Vravíte, že činy vlády závisia aj od vôle ľudí. Napríklad v Keni sa odohráva mnoho korupčných škandálov, ktoré siahajú až na najvyššie miesta, ľudia však až nedávno začali vychádzať do ulíc a proti systému protestovať...-
Áno. Keď sa ešte pred desiatimi rokmi v novinách písalo o sprenevere miliárd dolárov, ľudia dokázali politikov aj pochváliť. Povedali si - fajn, veď to ukradli Medzinárodnému menovému fondu alebo Svetovej banke, nič sa nedeje, sú šikovní. Ak sa dnes pozriete na novinové titulky, vidíte, že v prípade korupcie je to stále takmer rovnaké. Čo sa však zmenilo, je vnímanie verejnosti. Dnes už ľudia vedia, že ak sa kradne, sú okradnutí oni sami, lebo o peniaze prichádzajú daňoví poplatníci. Preto sú už na korupciu podstatne citlivejší ako pred rokmi a búria sa, že keď platia dane, chcú za svoje peniaze adekvátne služby.

-Aké dane musí zaplatiť zamestnaný človek v Keni?-
Existujú rôzne daňové pásma. Ak zarábate menej ako 15.000 šilingov, tak dane neplatíte (1 euro = 115 kenských šilingov, pozn TASR). Pri príjme v rozmedzí od 15.000 do 30.000 šilingov je daň vo výške 15 percent. Pri vyšších príjmoch sadzby progresívne rastú až do 70.000 šilingov. Každý, kto zarába nad 70.000, je potom zdanený sadzbou 30 percent. To sa týka len zamestnancov. Menší podnikatelia, ako napríklad taxikári alebo farmári, neplatia dane z príjmu, lebo je ťažké ich príjem definovať. Ale platia daň z pridanej hodnoty, ktorá súvisí s ich podnikaním. No tento stav nie je dobrý a vláda sa snaží dosiahnuť, aby mali daňovú povinnosť aj títo podnikatelia.

-Chcete mobilizovať domáce zdroje, znamená to, že krajina nedokáže vyprodukovať dostatočný objem daňových príjmov od svojich obyvateľov?-
Mnoho afrických krajín má s týmto problém. Dane totiž platí len malá skupina obyvateľov a v rámci hospodárstva dominuje šedá ekonomika. Nie je tiež dobré, že mnoho krajín má príjmy závislé od spotrebných daní, ako je DPH. Keď ľudia nemajú dostatočný príjem, málo si kúpia a štát na spotrebnej dani veľa nezíska.

Táto daň tiež nie je spravodlivá, pretože chudobní aj bohatí platia rovnakú sadzbu za spotrebu. V afrických krajinách, kde je medzi bohatými a chudobnými veľký rozdiel, takýto daňový systém len ďalej prehlbuje sociálnu nerovnosť.

-Ako teda dosiahnuť spravodlivejší daňový systém?-
Dá sa využiť niekoľko opatrení. My chceme, aby tovary, ktoré kupujú chudobní, neboli zaťažené daňou z pridanej hodnoty. Je tiež treba zvýšiť hranicu sumy, od ktorej sa platia dane z príjmu. V súčasnosti je to spomínaných 15.000 šilingov, čo je asi 150 dolárov. To je veľmi nízka úroveň a veľké množstvo chudobných ľudí to zaťažuje.

-Keňa má už systém elektronického daňového priznania iTax. Pomáha to lepšie vyberať dane?-
Myslím si, že je to veľmi dobrý krok, no zároveň je to pre ľudí stále veľmi komplikované. Hľadajú sa cesty, ako ho zjednodušiť. Mnoho Keňanov používa smartfóny s operačným systémom Android a cieľom je, aby mohli vyplniť svoje daňové priznanie cez mobil. Údaje sa potom kontrolujú cez bankový účet. Každý majiteľ účtu má svoj PIN kód, ktorý používa aj v aplikácii. Prostredníctvom toho sa dá skontrolovať, či pohyby na jeho účte korešpondujú s priznanou a zaplatenou daňou.

-Hovorili sme o taxikároch či farmároch, no ako sú na tom väčší domáci podnikatelia? Ako platia dane kenské firmy?-
Veľa firiem využíva dohody o dvojitom zdanení. Tie znamenajú, že pokiaľ spoločnosť podniká v dvoch krajinách, dane platí len v jednej z nich. Keňa má takúto zmluvu napríklad s ostrovom Maurícius. Ak sa firma na tomto ostrove registruje s tým, že sa v tej krajine zdaní, v Keni už žiadne dane platiť nemusí. Tie však napokon v podstate nezaplatí ani na Mauríciu, pretože tam získa obrovské daňové úľavy. Tento systém využíva veľa kenských spoločností, ktoré sa na Maurícius odchádzajú registrovať práve za týmto účelom.

-No omnoho väčší problém sú nadnárodné spoločnosti. Ako fungujú v krajine tie?-
Zahraničné firmy dokážu svoj zisk pred zdanením umelo znížiť, a to vďaka finančným transakciám, ktoré môžu vykonávať v rámci vlastnej korporácie.

Napríklad, pozrime sa na nadnárodnú spoločnosť Google. Svoje služby, ktoré ponúka aj v Keni, kde má dcérsku spoločnosť, realizuje prostredníctvom svojej írskej pobočky. Keďže ich k nám dováža vo forme duševného vlastníctva, musí Google Keňa platiť poplatok za používanie značky írskej pobočke. Prostredníctvom tohto poplatku si spoločnosti dokážu významne znížiť zisk, ktorý deklarujú. V rámci korporácie pritom platia aj rôzne konzultačné služby. Týmto všetkým sa ich zisk dostáva na úroveň blízko nuly a z neho hradia v Keni len zanedbateľnú daň.

Alebo iný príklad - kenská firma Jumbo, pestovateľ kvetov. Jumbo predáva kvety do Holandska. Logicky by sa mali kvety naložiť do lietadla v Keni a transportovať do Amsterdamu. Tak to však nefunguje. Kvety sa naložia do lietadla, ktoré pristane na ostrove Maurícius. Tam ich prevezme holandská poisťovacia firma, ktorá ich poistí na cestu do Európy. Potom sa s nimi letí do Dubaja, kde kvety prevezme holandská distribučná pobočka. Tá ich zase prebalí a pripraví na prevoz do Amsterdamu. Na oboch zastávkach si firmy účtujú poplatky za svoje služby. Cena kvetov, nakúpených v Keni za 0,1 amerického dolára, sa zvýši na jeden dolár. Teda z ceny, ktorá je v Európe absolútne konkurencieschopná, nevidí kenská firma nič. Všetko ostane v rukách medzičlánkov.

-Úniky financií však nespôsobujú len firmy, ale aj samotná krajina, ktorá investorom ponúka dlhé daňové prázdniny. Zaoberáte sa aj týmto?-
Áno. Vlády často s cieľom prilákať zahraničný kapitál ponúkajú daňové stimuly, ako sú napríklad aj daňové prázdniny. A tak máte bohaté zahraničné firmy, ktoré päť či desať rokov neplatia v Afrike dane z príjmu. Vo Východnej Afrike je pri lákaní investorov veľká konkurencia. Keňa, Uganda, Tanzánia, Rwanda - každá z týchto krajín chce byť pre nich jednotka, a preto sa v poskytovaní lepších daňových stimulov predbieha. Táto konkurencia však prináša v istom zmysle devalvovanie, keďže každá krajina sa snaží nastaviť pravidlá, aby investori platili čo najmenej.

Takýto postup navyše znevýhodňuje domáce firmy, ktoré tak nedokážu účinne konkurovať tým zahraničným. Máme teda daňové systémy, ktoré sú nevýhodné, regresívne a presúvajú daňové bremeno najmä na plecia chudobných.

-Snažíte sa to zmeniť?-
Snažíme sa presviedčať vlády, aby daňový systém nastavili férovo. Aby bol rovnoprávnejší a aby sa bremeno platenia daní presunulo z chudobných na bohatých. Z medzinárodného hľadiska si myslíme, že je potrebné zmeniť systém pri zdaňovaní tak, aby globálne korporácie platili dane aj v mieste podnikania a nemohli to obchádzať. Najmä, aby nemohli presúvať svoje zisky do pobočiek v takzvaných daňových rajoch, a tak sa vyhýbali plateniu väčšieho objemu daní.

-O koľko peňazí ročne takto africké krajiny prídu?-
Africká únia vytvorila panel, ktorého úlohou je pátrať po takýchto praktikách a upozorňovať na ne. Zistila tak aj to, že africké krajiny strácajú prostredníctvom týchto reťazcov ročne 50 miliárd dolárov. A to je dvojnásobok toho, čo dostávajú vo forme rozvojovej pomoci. Afrika tak stráca prostredníctvom daňových únikov viac, ako dostáva.

-Koľko stráca Keňa?-
Rozpočet Kene dosahuje 13 miliárd USD ročne a v roku 2014 mala Keňa HDP v nominálnej výške 60,94 miliardy USD. Únik kapitálu z krajiny pritom tvorí päť až šesť percent z HDP. To je obrovská suma, ktorá z krajiny odchádza a ktorá by sa mohla využiť na budovanie škôl, ciest a ďalšej infraštruktúry v prospech ekonomiky. Možno povedať, že 60 percent z tejto sumy tvoria daňové úniky a 35 percent kriminálne aktivity, ako je pranie špinavých peňazí, drogy a pašovanie. Zvyšných päť percent je korupcia.

-Približne koľkých firiem sa môže týkať snaha obísť platenie daní?-
Na to nie je jednoduchá odpoveď. Nie je totiž ľahké identifikovať, či je snaha firiem - znižovať si dane - len daňová optimalizácia, ktorá je legálna alebo daňový únik, čo je už trestný čin. Rozdiel medzi nimi je veľmi malý a nie je jednoduché ich rozlíšiť. Firmy si často rôznymi účtovnými operáciami znižujú daňový základ, aby platili nižšie dane. Niekedy sú ich postupy legálne, no niekedy nie. My sa snažíme poukazovať na rozdiely medzi daňovou optimalizáciou a únikom a vysvetľovať ich. Chceme, aby bolo ťažšie obchádzať legálne pravidlá a aby občania videli, že toto je firma, ktorá neplatí dane, hoci by to mala robiť.

Cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid.







Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR