A. GLATZ: Úspech sa nekupuje, ale získava

Bratislava 3. marca (TASR) - Málokomu sa podarí tak vtisnúť pečať svojej osobnosti, ako sa to podarilo športovcovi, manažérovi a podnikateľovi, ktorého meno sa stalo slovenským zhmotnením prémiovej značky. Na Slovensku je takou osobnosťou Andrej Glatz (70).


Rodený Košičan, absolvent Stavebnej fakulty SVŠT, v súčasnosti generálny riaditeľ spoločnosti Mercedes-Benz Slovakia.

Na úspechy je bohatá aj jeho športová kariéra. Je 6-násobným majstrom Československa v parkúrovom skákaní, víťazom Grand Prix Bratislava z roku 1975 a jej rekordný 35-násobný účastník.

Nie je to tak dávno, čo ste ako manažér, športovec a diplomat získali mimoriadnu cenu Krištáľové krídlo za celoživotné dielo za rok 2016. Ide o jedno z najprestížnejších ocenení, aké sa na Slovensku udeľujú. Čo práve toto ocenenie - v porovnaní s tými podnikateľskými a spoločenskými, ktoré ste dosiaľ získali - znamená pre vás osobne? Čím je pre vás iné, výnimočné?

Nebudete mi veriť, radšej by som získal ocenenie "mladý talent", ale to mi už zrejme nehrozí... (úsmev) Ale vážne - nebudem klamať - skutočnosť, keď si niekto všimne, že ste v živote niečo zmysluplné a trváce urobili, ma potešila. O to viac, keď som si uvedomil, že ide práve o ocenenie Krištáľové krídlo, ktoré si za roky svojej existencie vybudovalo veľmi dobrý imidž a renomé. Nakoniec - už samotné mená reálnych osobností a odborníkov, ľudí známych a úspešných vo svojej oblasti - zastúpených v jednotlivých komisiách, sú podľa mňa dostatočnou garanciou nielen kvality a objektivity samotného výberu ocenených, ale aj celej akcie. Nejde teda len o akúsi okázalú bulvárnu či komerčnú záležitosť.

Za obdobie, ako vás poznám, som si nemohol nevšimnúť, že na vašom vystupovaní a prezentácii je čosi aristokratické, gentlemanské. Pôsobíte noblesne, komunikujete s rozvahou a nadhľadom, ako rodený diplomat. Nemali ste ambíciu realizovať sa aj na tomto poli - nielen ako honorárny konzul Peruánskej republiky na Slovensku, ale napríklad aj ako slovenský veľvyslanec v zahraničí?

Nie. Celý svoj aktívny život som prispôsoboval mojej celoživotnej vášni - koňom. Vďaka tomu, že ich mám v Bratislave, som chcel nielen žiť, ale aj pôsobiť výhradne tu. Nikde inde.

Keďže ste dlhé roky vrcholový manažér automobilovej značky, väčšinou sa vás pýtajú práve na ňu a veci s ňou spojené. Mňa zaujíma viac to, čo je pre vás dôležité a kľúčové vo vašom osobnom hodnotovom rebríčku...

Nebudem klamať - úprimnosť. Ňou sa všetko začína a aj konči. Zároveň s ňou kráča "ruka v ruke" veľkorysosť, dôvera a ochota nezištne pomáhať. Tieto hodnoty mi pomohli v minulosti v dobrých a aj ťažkých časoch a to je aj dôvod, prečo sa ich snažím po celý život držať aj ja.

Keď sa obzriete späť, sú veci, ktoré by ste dnes – s odstupom času – urobili inak, prípadne ktoré by ste neurobili vôbec?

Vždy som sa v živote snažil robiť veci tak, aby som ich v budúcnosti nemusel ľutovať. Viete, každý okamih je jedinečný a čo sa už raz stalo – a nech je to čokoľvek – to už sa zmeniť nedá. Som človek, ktorý nežije v snoch či z minulosti, ale naopak, ktorý sa pozerá predovšetkým dopredu a ktorý sa namiesto lamentovania a kritizovania čohokoľvek vôkol seba radšej zamýšľa nad tým, čo pozitívne a perspektívne môže ešte urobiť. Snažím sa teda prežiť každý deň pozitívne, naplno a zmysluplne. Radšej idem do veci s rizikom, že nemusia dopadnúť úplne podľa mojich predstáv, ako by som mal sedieť, nič neriskovať, prežívať s vedomím, že tak nič nepokazím a snívať o tom, čo by som raz chcel zažiť. A aj preto nemám dôvod čokoľvek z minulosti ľutovať.

Keď som nedávno pozeral film Whiplash, zaujala ma časť, v ktorej jeden z hlavných predstaviteľov hovorí o tom, ako napríklad aj jazz ničí a posúva k priemernosti to, že každý odvádza len "good job". Pretože keď každý sa uspokojí s tým, že robí "good job", tak to ubíja akúkoľvek snahu o úspech a výnimočnosť. Devastujú sa akékoľvek kritériá úspechu. Aj preto ma zaujíma, kedy nastáva ten okamih a čo je potrebné urobiť pre to, aby sa o niekom dalo povedať, že je úspešný?

Keď dosiahne jedno jediné miesto – a to prvé. Nezáleží na tom, či v podnikaní alebo v športe. Pretože na to, aby ste boli prvým, musíte vynaložiť maximum úsilia, talentu a vôle. Prvenstvo a úspech sa nekupuje, ale získava. A tiež - nemenej dôležité, ako dosiahnuť prvenstvo, pričom by som povedal, že je to ešte dôležitejšie a náročnejšie, je - sa na vrchole udržať. So cťou. Aj preto len tí, ktorí sú úspešní, sa stávajú následne nielen vzormi a inšpiráciou, ale aj ostávajú v pamäti.

Každý z nás má svoje sny. Niekto túži byť napríklad chudší, niekto úspešný a iný zase šťastný, zdravý a bohatý. Zaujíma ma, po čom ešte túžite vy a aké sú vaše dosiaľ nesplnené ciele a nezrealizované plány?

Mojou túžbou od mladého veku bolo jazdenie na koni. Aby som sa mohol tomu vrcholovo venovať, potreboval som sa dostať do Bratislavy. Cestou k tomu bolo štúdium vysokej školy. Po jej ukončení som pôsobil ako pedagóg. Neskôr som sa naplno venoval vrcholovému športu a momentálne si plním svoje sny ako manažér. Takže, v mojom prípade by sa dalo povedať, že s plnením si snov a cieľov som maximálne spokojný. Avšak - predsa len jeden, ktorý si už, žiaľ, nesplním - mám. Vždy som sníval, že prejdem USA v obytnom karavane z ich západného pobrežia až na východné. Moja manželka to, žiaľ, odmieta absolvovať a bez nej by to nemalo pre mňa zmysel.

Podnikať - a teraz myslím na to ozajstné, veľké podnikanie - ste začali hneď začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Zvlášť na Slovensku to boli dosť "divoké roky", v rámci ktorých navôkol nás rástli zo dňa na deň, či skôr z noci na ráno, milionári ako huby po daždi. Váš prípad to nebol. Nikdy ste neľutovali, že vaša podnikateľská cesta bola o čosi zdĺhavejšia a náročnejšia?

Nie. A viete prečo? Šport ma naučil, že pokiaľ chcete skákať na koni, musíte na ňom najskôr pevne sedieť. A tiež, že nič, čo má vytrvať, sa nemôže šiť horúcou ihlou. Nikdy som nič nesprivatizoval a ani nedostal zadarmo. To, čo dnes robíme, v tom čase pred nami nikto v takej miere a rozsahu nerobil. Aj preto sme sa v prípade, keď niečo nevyšlo, nemohli vyhovárať na svojich predchodcov, museli sme sa "za pochodu" učiť zodpovednosti a v prípade, že niečo nevyšlo, museli sme mať dosť sebareflexie, aby sme sa poučili z vlastných chýb. Možno sme sa s mojimi najbližšími kolegami na začiatku vydali pomalšou, náročnejšiu a zdĺhavejšou cestou, no vďaka nej dnes - po štvrťstoročí - môžeme byť hrdí, že to, čo sme spoločne vytvorili, stojí na stabilných a úspešných "nohách". A to najmä preto, že som mal a aj mám šťastie na kvalitných a pracovitých ľudí, ktorými som sa obklopil.

Pri mojich rozhovoroch s rôznymi osobnosťami sa neraz stretávam aj s tým, že nebyť nejakej filozofie, nejakej osoby, ktorá, keby ich svojím príkladom nemotivovala, nedokázali by ani z polovice to, čo dosiahli. Ako ste na tom vy?

Možno vás sklamem, ale nikdy som sa nesnažil zamýšľať nad nejakými zásadnými životnými pravdami. Som jednoducho taký. V živote uznávam úprimnosť. A to z jednoduchého dôvodu - bez nej neexistuje funkčné manželstvo či spolupráca. Zároveň s ňou kladiem doraz aj na ústretovosť, ktorá je v živote tiež dôležitá a dnes, žiaľ, častokrát aj potláčaná do úzadia. Myslím si, že pevné a stabilné rodinné zázemie, verní a spoľahliví priatelia sú to, čo človeka robí bohatým. Nie peniaze. A nakoniec, hovorí sa, že človek, ktorý má rád zvieratá, má rád aj ľudí. Takže, z tohto pohľadu sa cítim byť naozaj bohatým človekom.

Svojho času ste uviedli, že vás veľmi zaujal životopis horolezca Reinholda Messnera, ktorý sa na výstup pripravoval dva roky, avšak na úspešný zostup až tri. Ste na vrchole a iste budete so mnou súhlasiť, že vo vašom prípade už vyššia "hora" neexistuje. Dá sa nachádzať motivácia aj v prípade, keď sa človek už "aklimatizoval na život v tých najvyšších výškach"?

Samozrejme. Každý nový deň je pre mňa výzvou, každý deň stretávam nových ľudí, na trh sa uvádzajú nové modely, je potrebné riešiť nové veci. Spoločnosť, ktorú manažujem, rástla počas štvrťstoročia z jedného zamestnanca na súčasných 1200. Už len toto vám nedovolí zaspať na vavrínoch. Viete, spoločnosti a koncerny, ktoré majú svojich majiteľov, chcú dosahovať každoročný nárast. Som presvedčený, že to vždy nejde a je potrebné byť dobre pripravený na to, keď príde bod zlomu. Keď v ťažkých a nepriaznivých podmienkach musíte stoj čo stoj obhájiť svoju pozíciu. My sme sa po roku 2008 naučili, že počas krízy nie je podstatné, čo pri padajúcich trhoch zarobíte, ale to, čo dokážete aj vydať. A to je to nepodceňovanie vami spomínanej prípravy "na zostup". Pretože - a to je stará múdrosť - najväčšie chyby sa robia, keď sa máte dobre, lebo vtedy sa ľudia väčšinou nepripravujú na to, že by sa mohli mať zle. Aj preto sa riadim slovami môjho otca, že "je lepšie sa báť, než sa neskôr zľaknúť".



Súhlasíte so mnou, že v živote človeka je najťažších prvých sedemdesiat rokov a potom je to viac-menej už "pohoda"?

Tak to neviem, lebo netuším, čo ma čaká po sedemdesiatke... V každom prípade, aj ja - ako každý človek - som zažil aj stúpania, aj turbulencie a aj klesania. Celkovo som však so svojím doteraz prežitým životom spokojný.

Napriek svojmu jubileu ste stále aktívny muž. Kde beriete v sebe energiu?

S manželkou sa aktívne venujeme golfu a čo je hlavné - mojou vášňou nie sú len "kone" pod kapotou, ale aj živé kone. S nimi som dvakrát denne. Čerpám z nich ich pozitívnu energiu. Zároveň energiu získavate aj vtedy, keď si dokážete uvedomiť, že v živote musíte najskôr dávať, aby ste až po tom mohli dostať. Práve tá spätná väzba je zdrojom energie.

Zrejme aj vám je známy výrok anglického kráľa Richarda III. z jednej zo Shakespearových hier "kráľovstvo za koňa". Ako ste spomínali, vašou životnou vášňou sú práve kone. Zaujíma ma, keby nastala zlomová situácia a vy by ste stáli pred nutnosťou akejsi "Sofiinej voľby", ktoré kone by ste vymenili za ktoré...?

Pre mňa boli a aj ostanú na prvom mieste živé kone. Tie nemôžete len tak odstaviť do garáže a nevšímať si ich týždeň či mesiac. Kone sú živé tvory, ktoré si vyžadujú každodennú pozornosť a starostlivosť. Potrebujú cítiť vašu lásku, ktorú vám - na rozdiel od "koní pod kapotou" - opätujú. Je to 600 kilogramov pozitívnej energie, ktorá vás dokáže liečiť a nabíjať. Pokiaľ teda dokážete byť zodpovedný a vytrvalý, pocítite nielen jeho energiu, ale - ako som už povedal - opätovanú lásku.

Svojho času ste mi povedali, že si na ľuďoch najviac ceníte úprimnosť, veľkorysosť, dôveru a ochotu pomáhať. Ste známou, rešpektovanou a renomovanou osobnosťou a aj preto ma zaujíma - čo si myslíte, čo oceňujú ľudia na vás...?

Myslím si, že práve to, čo ja na nich - dôveru a úprimnosť. Ťažko sa však na to dá nájsť jednoznačne adekvátna odpoveď. Viete, z mojej manažérskej praxe viem, že keď prijímam kohokoľvek, s kým budem spolupracovať, otvorene mu poviem, nech pri komunikácii so mnou nezabaľuje veci do pekných slov, nech sa nesnaží vyzerať za každú cenu dobre - aj keď na to nie je príležitosť, a nech sa mi nebojí veci povedať tak, ako sú - priamo do očí. Pretože presne taký budem ja k nemu. Nikdy nemôže existovať spolupráca, pokiaľ si ľudia medzi sebou z očí do očí nepovedia aj nepríjemné veci. Čiže dôvera a úprimnosť je to, čo zrejme na mne ľudia oceňujú...

Ste šesťnásobný majster Československa v parkúrovom skákaní, víťaz Grand Prix Bratislava z roku 1975 a jej rekordný 35-násobný účastník, čestný člen SOV. Takmer dvadsať rokov ste viedli Slovenskú jazdeckú federáciu, vaše meno neodmysliteľne patrí k pretekom Grand Prix Bratislava. Takéto úspechy na športovom poli by "zatočili" s nejedným mužom. Ako sa vám to podarilo - "prežiť bez väčšej ujmy"? Viete poradiť, ako dosiahnuť, aby počiatočné úspechy neprekazil následný pád?

Viem. A pri osobných rozhovoroch som to povedal aj mnohým politikom. V stredoveku si králi a cisári na svojom kráľovskom dvore nechávali šašov, ktorí im zvyčajne hovorievali pravdu. Mali tú výsadu. A hoci je pravdou, že niektorých z nich kvôli pravdovravnosti aj sťali, tí múdrejší z nich, si ich nechali. To, aby vás niekto v pravý čas upozornil, že "ste nahý", je pre život veľmi dôležité. Mojím životným šťastím je moja manželka, ktorá - keď som začínal ulietať a namýšľať si, aký som dobrý - ma vždy včas dokázala udržať pri zemi. Podobne som vďačný za takúto úprimnosť aj svojim najbližším kolegom. Keď ste úspešný manažér, politik, či máte zaujímavé postavenie, stretávate sa s tým, že mnohí ľudia od vás niečo očakávajú. Aby to dosiahli, nepovedia vám pravdu do očí, ale, naopak, snažia sa vám lichotiť a nadbiehať. A hoci sa to možno dobre počúva, aby ste nestratili rozum, musíte ostať v realite. V nej vás podržia len vaši najbližší, ktorým na vás nezištne záleží. Týchto ľudí si treba vážiť.

Olympiáda v Mníchove 1972 vám unikla - napriek pôvodnej nominácii kvôli tomu, že ďalšiemu slovenskému jazdcovi Ladislavovi Gonosovi emigrovala sestra, na moskovskú olympiádu v roku 1980 nakoniec namiesto vás s Pecháčkom poslali pozemné hokejistky, lebo bez nich by Rusi vzhľadom na bojkot západných krajín nenaplnili požadovaný počet šiestich družstiev. Ako ste povedali, úspech znamená to, keď dosiahnete jedno jediné miesto - a to prvé. V Moskve vyhral nakoniec parkúr Poliak Kowalczyk, ktorého ste v tom čase bežne porážali. Nepociťovali ste to ako zradu voči vám a tým rokom driny, ktoré ste venovali tomuto športu? Nemali ste vtedy chuť s parkúrovým jazdectvom nadobro skončiť?

Nie. Vždy mi viac záležalo na mojich koňoch, než na úspechu ako takom. Bol som za to aj veľakrát kritizovaný. Kone sú však mojím osudom. Nikdy som od nich nedokázal a ani nikdy nedokážem odísť. Za žiadnu cenu.

Okrem Františka Venturu, ktorý získal s koňom Eliotom v parkúrovom skákaní zlato na Letných olympijských hrách v roku 1928, sa siahnuť na olympijské zlato či iný kov, nepodarilo žiadnemu československému alebo slovenskému jazdcovi. Čím to je? V nedostatočnom materiálnom zázemí, peniazoch, absencii kvalitných jazdcov či koní?

Slovensko je malá krajina na to, aby dosiahla výraznejší úspech v rámci olympijského parkúrového skákania. Jazdecký šport je finančne náročná záležitosť. V súčasnosti dokážu za kvalitného koňa záujemcovia zaplatiť od šesť do desať miliónov eur. To si žiaden Slovák nemôže dovoliť. Naši jazdci si nevedú zle, mnohí sú talentovaní a hoci nepatria medzi svetovú špičku, pokiaľ jazdia v zahraničí, kde majú kvalitných sponzorov a aj kone, dosahujú aj pekné výsledky. A nakoniec - musíme sebakriticky priznať, že nie sme typická "konská" krajina. To v našom geopriestore boli vždy skôr Maďari, Poliaci, Rakúšania alebo Česi, kde je inklinácia k jazdeckým koňom daná aj ich historickým vývojom a tradíciami.

V rámci skokov mohutnosti - pri preskakovaní steny je oficiálny rekord pripisovaný kpt. Albertonovi Larraguibelovi Moralesovi, ktorý v roku 1949 prekonal na koni Huaso výšku 2,47 metra. Kde sú podľa vás limity parkúrového skákania, aby nedonieslo negatívne následky a akú maximálnu výšku ste počas svojej kariéry skočili vy?

Môj najvyšší skok meral 202 centimetrov. Osobne si myslím, že tých 247 centimetrov už nikto neprekoná, pretože to bola naozaj špeciálna prekážka, na akej sa už skok vysoký nerobí.

Hovorí sa o vás, že dokážete z očí vytušiť dušu. A to tak u koní, ako aj u ľudí. Dokážete odhadnúť pohľadom aj "dušu" motorového vozidla?

Myslím si, že už len podľa samotných obrysov vnímavý človek vycíti, čo a aké "kone pod kapotou" sa vo vnútri vozidla skrývajú.

Mnohí ľudia sú so svojím zvieracím priateľom v takom vzájomnom spriaznení, že sa s ním aj rozprávajú. Je podľa vás niečo takéto možné aj pri motorovom vozidle? Nestalo sa vám niekedy, že ste boli autom taký unesený, že ste mu to aj povedali?

Samozrejme, dokonca som neraz aj pohladil volant. Ale budem úprimný - s koňmi je to oveľa lepšie a osobnejšie. Minimálne v tom, že si vás vypočujú, môžete im naozaj povedať čo len chcete, nie sú klebetné - a na rozdiel od ľudí vám neoponujú... ( smiech)

V súčasnosti sa zo všetkých strán ozýva volanie po ekologickosti - najmä v doprave, po znižovaní emisných plynov a CO2 v ovzduší. Vidíte aj vy budúcnosť v elektromobilite?

Technický a technologický vývoj napreduje tak rýchlo, že dnes jednoznačne nemožno konštatovať, či v budúcnosti budú hrať prím hybridy, elektromotory alebo vozidlá na vodíkový pohon. Podobne, ako je otázne aj to, do akej miery majú na svedomí znečistenie ovzdušia práve automobily. Kdesi som totiž čítal, že automobily sa celosvetovo na tvorbe CO2 podieľajú 5 percentami, na rozdiel od hovädzieho dobytka, ktorý ho produkuje až 16 percent! Počuli ste pritom o diskusii, ako mu dať katalyzátor a tak znížiť produkciu emisií? (úsmev)

Je všeobecne známe, že nech je produkt akokoľvek kvalitný, nech má akúkoľvek silnú marketingovú podporu, ešte to neznamená, že bude mať aj automaticky zaručený úspech. Čím to je, že sa v takej malej a kapitálovo nie silnej krajine, akou je naša, podarilo vytvoriť takú dokonalú symbiózu širokého spektra klientov so značkou, ktorá tu pred štvrťstoročím bola zastúpená len veľmi výnimočne a ojedinele?

Všetko sa začalo zmenou režimu. Ľudia si začali plniť svoje sny. Na rozdiel od susedného Rakúska či západných krajín, kde status úspešnosti znamenalo silné zázemie, dom, pracovná a kariérna stabilita a až následne automobil, na Slovensku to bolo úplne opačne. Tu si mnohí, ktorí obrazne povedané - bývali v paneláku - zvyšovali svoj status a sebavedomie tým, čo bolo vidieť a čo sa dalo prezentovať - autom. Postupom času sa toto vnímanie našťastie zmenilo.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR