50 rokov Burgtheatra

Pre mnohých Rakúšanov je symbolom novej povojnovej národnej identity, centrom spoločenského života, ale aj predmetom politických sporov. V piatok 14. októbra to bude presne 50 rokov, čo z trosiek druhej svetovej vojny postavenú budovu (oproti viedenskej radnici) otvorili pre domácich i zahraničných návštevníkov. Tradícia tejto scény siaha až do čias Márie Terézie, ktorá - i keď s poznámkami na adresu cirkusových komediantov - odsúhlasila prestavbu bývalej športovej haly na „Kráľovské divadlo blízko hradu“. Až cisár Jozef II. podriadil rešpektovanú scénu v roku 1776 pod finančnú a administratívnu správu dvora. V stre-
de 19. storočia sa K.u.k. Hofburgtheater stal vedúcou inštitúciou na poli drámy v celej nemeckej oblasti Európy.
Začiatkom 20. storočia sa tu konečne začali hrávať aj diela rakúskych autorov. V súčasnej podobe - na viedenskom Ringu - existuje Burgthater od roku 1874. V roku 1955 obnovili jeho činnosť uvedením Grilloparzerovej hry Šťastie a koniec kráľa Otokara. Čoskoro sa však divadlo stalo obletovanou inštitúciou, ktorej režiséri, riaditelia i herci sa neraz stávali živou súčasťou sporov o kultúrnu politiku štátu. Najmä s príchodom nemeckého režiséra a riaditeľa Clausa Peymanna sa Burgtheater stal aj  politickou kartou. Peymann však priniesol na konzervatívnu viedenskú scénu hry Thomasa Bernharda, Petra Turiniho a Elfriede Jelinekovej. Najmä uvedením Bernhardtovej hry Námestie hrdinov v roku 1989 sa otvorila otázka nacistickej minulosti krajiny. Hra sa napriek protestom dožila 120 repríz. Inscenácie kontroverzných a provokujúcich režisérov a autorov sú dnes bežnou súčasťou repertoáru divadla, ktoré dnes čaká aj na vašu návštevu.
(jr, Welt, Presse)